Časopis IMIDŽ

Pamäť na tváre je jedna z vlastností, ktorá charakterizuje každého kvalitného čašníka. Náš spolubesedník ich má aj ďalšie: „Od svojich učňovských rokov som mal akési röntgenové oči, jednoducho, ako sa hovorí, videl som každému zákazníkovi pod kožu. Bez problémov som mohol predpokladať, ako sa bude správať, či si skôr potrpí na kvalitné jedlo, alebo prišiel k nám predovšetkým konzumovať alkohol... Dobrý čašník je ako psychológ, jednoducho sa musí v ľuďoch vyznať. Pokiaľ to nevie, okrem toho nemá vrodenú inteligenciu, jednoducho sa na toto povolanie nehodí“ rozjíma náš hosť, ktorý pred niekoľkými dňami oslávil významné životné jubileum – vstúpil medzi šesťdesiatnikov. Práve tento jeho sviatok bol príčinou toho, aby sme si spolu s ním zaspomínali na roky, strávené prevažne v smokingu. Málokto má predsa toľko možností vidieť z blízka rôzne známe osobnosti politického, verejného, kultúrneho, či športového života, ako človek ktorý ich obsluhuje pri slávnostnom obede alebo na recepcii.

HOSTIA AKO MAGNET

Narodil sa v Užhorode, v časoch, kedy mesto už de facto i de jure patrilo Sovietskemu zväzu, ale ich rodina bola medzi poslednými, ktorej sa podarilo ešte legálne presťahovať na Slovensko. „Otec patril medzi známych užhorodských taxikárov. Rodina našla na určitý čas domov v kaštieli v Tibave na Sobranecku. Mamin brat pracoval ako čašník v sobraneckej reštaurácii „U Geroča“, a ja ako malý chlapec som tam veľmi rád chodil. Fascinovalo ma pekné a čisté oblečenie obsluhujúceho personálu, ale aj samotná práca i cigánska hudba, ktorá tam hrávala. Už vtedy som vedel, že je to povolanie pre mňa ako stvorené. Boli sme štyria bratia, ja z nich najmladší. Vedel som, že nie som žiadny technický talent, a tak som vôbec nemusel uvažovať nad tým, čím budem“, hovorí a začne spomínať na svoje učňovské roky.

„Vtedy sa v odborných učilištiach vyučovala zdvojená profesia – kuchár – čašník. Priznám sa, kuchyňa ma nikdy nelákala. Jednoducho som chcel byť neustále medzi hosťami, obsluhovať ich, komunikovať s nimi a samozrejme aj inkasovať za konzumáciu. Od učilišťa až po môj odchod na dôchodok som bol vždy verný Jednote SD, bez ohľadu na to, či to bolo v Sobranciach, Prešove alebo v Košiciach. Mal som šťastie na vynikajúcich učiteľov – odborníkov, napríklad Mateja Poklembu, absolventa v tom čase najuznávanejšej Hotelovej školy na Slovensku – v Piešťanoch, či majstra kuchára Karola Šperňára. Nečudo, že už počas praxe v treťom ročníku učilišťa som v známom hoteli Morské oko v Sobranciach robil účtujúceho čašníka! Bolo to začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy každoročne v máji putovala „Štafeta vďaky a priateľstva“ z Prahy cez Vyšné Nemecké až do Moskvy. Jej poslednými účastníkmi na našom území boli vždy vynikajúci športovci. V našom zariadení ich potom čakalo pohostenie. Pamätám sa, ako som obsluhoval slávneho Emila Zátopka s jeho manželkou Danou a svetového rekordéra v hode diskom Ludvika Daněka“.

Ľudia v tých časoch mali akosi viac peňazí ako teraz. Reštaurácie i výčapy doslova praskali vo švíkoch. Ako sa to už medzi nami Slovákmi stáva, s pijatikou to občas preženieme a naše žalúdky nestačia spracovať vypitý alkohol. Aj v Morskom oku sa preto stávalo, že to, čo hosť zjedol a vypil, sa ocitlo na koberci. Čo ale s tým? Upratovačka bola večer už dávno doma a podlaha musela byť v poriadku. On sa neštítil vyčistiť a upratať všetko tak, aby po takomto „výkone“ nezostalo ani stopy. Za túto „službu“ si účtoval síce až 25 korún, ale tí, ktorí to spôsobili boli spokojní.“ Dvadsaťpäť korún bolo na tie časy naozaj dosť, veď niekto toľko zarobil za celý deň. V cukrárni stál čaj so štamperlíkom rumu asi tri koruny, kvalitný zákusok korunu. Znamená to, že na nedostatok peňazí som sa rozhodne nemohol sťažovať...“.

DVA ROKY V ZELENOM

Dnes to znie veľmi nepochopiteľne, ale ešte pred necelým polstoročím medzi mužmi platilo, že ten, kto neabsolvoval vojenskú službu, nemohol povedať, že je správny chlap. Preto sa obával, že ho pre slabý zrak na vojenčinu nevezmú. Pred odvodovou komisiou tvrdil, že síce nosí okuliare s mínus sedem a pol dioptrií, ale inak má vynikajúci zrak. Nakoniec predsa len narukoval a ako to bolo zvykom, čo najďalej od domova. Pán Jozef sa tak zo Sobraniec dostal až do Plzne. Samozrejme ku kuchárom. „Dotiahol som to až na funkciu správcu proviantného skladu, ktorú tradične vykonávali vojaci z povolania. Raz som ale dostal príležitosť na recepcii obsluhovať slávneho sovietskeho vojvodcu – maršala Koneva. Bolo to v roku 1967 a po prvýkrát v živote som zblízka videl na hrudi jedného človeka toľko vyznamenaní. Recepcia netrvala dlho, ale napriek tomu sa slávny maršal osobne poďakoval každému obsluhujúcemu, teda vojakom, ktorí boli vyučení čašníci. Prišiel aj ku mne, podal mi ruku, potľapkal po pleci so slovom – maladec! Priznám sa, veľmi ma to dojalo“ spomína Jozef Mišlej. O tejto príhode rád rozpráva najmä teraz, kedy je v móde český film „Obsluhoval som anglického kráľa“ na motívy románu Bohumila Hrabala. Pán Jozef s úsmevom povie, že síce neobsluhoval anglického kráľa, „iba“ sovietskeho maršala, ale aj na to je patrične hrdý. Nakoniec, kráľom sa človek narodí, slávnym vojvodcom sa však môže stať iba človek s neobyčajným talentom a vojenskými skúsenosťami.

(Pokračovanie v budúcom čísle)