Časopis IMIDŽ

Hradová hura

Severozápadne za Šarišskými Sokolovcami sa rozprestiera Hradová hura. Má rozlohu 3,1 hektára a nadmorskú výšku 871 metrov. Na Hradovej hure sa našlo osídlenie z veľkomoravskej a po veľkomoravskej doby (9.–10. storočie). Je to jediné hradisko na východnom Slovensku, ktoré bolo obohnané valmi, vykopanými šiancami, priekopami. Našla sa tu i kopija ako znak, že sa tu bojovalo. Pod hradom v hore sú neznáme pivnice s dávno zasýpaným vchodom. Traduje sa, že v hore je skryté veľké vojsko, ktoré príde na pomoc, až bude národu veľmi zle (podobne ako povesť o Sitne).

V slede vývoja opevnených sídiel majú osobitné miesto ranostredoveké hradiská, keďže ich staviteľmi boli naši predkovia Slovania (Slovieni). Podľa charakteristického znaku ich života a kultúry v 6. až v 12. storočí sa toto obdobie označovalo ako hradištné alebo hradištná kultúra. Charakteristickou črtou obyvateľov tejto archeologickej kultúry bolo okrem iného budovanie výšinných hradísk s mohutnou fortifikáciou. Nemožno vylúčiť, že hradisko na Hradovej hure vzniklo už v období gávskej kultúry (obvodové opevnenie) a v druhej polovici 9. storočia ho značne prestavali. Centrálnu pozíciu malo pravdepodobne hradisko rozprestierajúcej sa na západnom okraji obce Hradisko (okres Prešov), na strmom kopci zvanom Hradek a opevnené systémom dvojitého valu.

Šarišské Sokolovce

V chotári obce sa nachádzalo rozsiahle veľkomoravské hradisko, pri ktorom v druhej polovici 11., prípadne 12. storočia vznikla dnešná obec. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1307. Historický názov obce je TOLČEMEŠ (Tóth – selmes, čo znamená tót – slovenský a sólyom – sokol). Dnešný názov obce pochádza z roku 1948.

Obec leží na úpätí pohoria Čerhov v doline Veľkého potoka. Stred obce je 415 metrov dlhý, nadmorská výška je rôzna, od 360 metrov do 1068 metrov nad morom. Založili ju slovenskí sokoliari z iniciatívy uhorského kráľa v druhej polovici 11., prípadne 12. storočia.

Začiatkom 14. storočia kráľ Karol Róbert z Anjou daroval usadlosť Tolčemes Mikulášovi Apródovi, ktorý v obci dal postaviť kúriu. On a jeho potomkovia používali v prídomku spomínaný názov dediny aj v 15. storočí. Postupom času obec prešla pod správu Prešova a šľachticov Tordaiovcov, Spaciaovcov, Bornemisovcov, Roskovániovcov. V 19. storočí si tu uplatňovali zemepanské práva Antalovci a Sirmaiovci.

Roku 1787 mala obec 34 domov a 251 obyvateľov, o 41 rokov neskôr už 47 domov a 370 obyvateľov, početných železiarov. Občania sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom a prácou v lese. V druhej polovici 18. storočia postihlo obec vysťahovalectvo, najmä do USA a Kanady. S obcou splynula aj malá obec ČIPKEŠ, ktorá sa spomína v roku 1724 ako majetok Tekulovcov.

V roku 1828 mala osada 10 domov a 76 obyvateľov. Neďaleký kopček Čergova sa nazýva Hradová hora. Na tomto mieste sa našli vykopávky – rôzne črepy, šípy z obdobia Veľkomoravskej ríše. Legenda hovorí, že kedysi bola Hradová hora spojená so Šarišským hradom podzemnou chodbou, ktorá slúžila ako úniková cesta z hradu počas tatárskych vpádov.

Kostol sv. Mikuláša

Prvá písomná zmienka o kostole je už z roku 1353, keď na tomto mieste dal postaviť kostol zeman Mikuláš Apród a zasvätil ho svätému Mikulášovi. Mikuláš Apród pochádzal z významného rodu. On a jeho potomkovia vlastnili územia obce až do 15. storočia.O význame tohto rodu svedčí aj to, že jeden z jeho potomkov Ján Apród, bol vzdelaný človek, získal titul magister a bol prepoštom a Jágerským vikárom. Vypracoval sa na známeho literáta. Bol kronikárom a životopiscom na dvore kráľa Ľudovíta I.

Ako sme už spomínali, pôvodný kostol nechal postaviť Ján Apród a na tom istom mieste postavili v roku 1714 nový kostol. V pôdoryse sa zachovali zvyšky starej stavby z polovice 14. storočia.

            Vo svojej histórii prešiel kostol sv. Mikuláša obdobiami rozkvetu, ale aj úpadku, ba až zániku.
Pravdepodobne najhoršie časy pre kostol boli v 16. a 17. storočí. Obyvateľstvo v dôsledku dlhoročných vojen, hladomoru a epidémií rôznych chorôb, vymieralo. Vplyvom presunov a sťahovania sa obyvateľstvo premiešalo s inými vierovyznaniami – luteránmi, židmi a inými. V historických dokumentoch sa uvádza, že kostol bol kamenný, murovaný, so šindľovou strechou.

V poznámkach z roku 1733 je uvedené, že kostol je z väčšej časti spustnutý, má jeden malý zvon a jeden oltár. Kostol slúžil pre obce Tolčemeš a Čipkeš. V roku 1814 bol kostol v takom dezolátnom stave, že sa v ňom nekonali bohoslužby.

K rozsiahlej rekonštrukcii sa nepristúpilo až v roku 1816 za výdatnej pomoci rodín Roskovániovcov a biskupského úradu. Plány vypracoval murársky majster Ripper Ján zo Sabinova. Rátali aj s postavením murovanej veže, ktorá nikdy nebola postavená. Od tohto obdobia sa kostol vzmáhal a v rokoch 1870–1871 bola pri kostole postavená škola.

Pre zaujímavosť uvedieme, že v roku 1839 žilo v obci 285 obyvateľov rím kat.vyznania, 5 gréckokatolíkov a 114 židov. Začiatkom 20. storočia začali kruté časy prvej svetovej vojny. Poznačilo to aj kostol, keď na vojnové účely bol zrekvirovaný kostolný zvon. Až po skončení vojny odliali nový zvon, ktorý slúži dodnes. Kostol bol obnovený aj s novým oltárom a obrazom sv. Mikuláša v roku 1933. Rozsiahla prestavba bočnej lode sa uskutočnila v rokoch 1968–70. Úplne nový ráz získal kostol rozsiahlou rekonštrukciou v rokoch 1999–2001.

Kostol sv. Mikuláša má vyše 650-ročnú tradíciu. Dňa 7. októbra 2001 sa uskutočnila v kostole slávnosť, ktorá sa zapíše do dejín obce ako významný medzník života dediny. Počas svätej omše vykonal Msgre. Alojz Tkáč, arcibiskup, konsekráciu obnoveného kostola. Za prítomnosti veriacich z celej farnosti, rodákov, názov a dekana Prešovského dekanátu, bola počas slávnosti podpísaná konsekračná listina, ktorú podpísal Msgre. Alojz Tkáč, arcibiskup Miroslav Kyšeľa, farár farnosti Hubošovce a členovia cirkevnej rady Marián Krehlík, Jozef Mikolaj, Cyril Burík, Michal Strelec a Florián Karabinoš. Rekonštrukcia kostola trvala vyše dvoch rokov. Veľký kus práce sa urobil nielen na kostole, ale aj v jeho okolí, čím sa zmenil celkový vzhľad a charakter obce.

Vysviackagrécko-katolíckej kaplnky

Ďalšou zaujímavou stavbou je kaplnka, ktorá pochádza z obdobia okolo roku 1800. Zrekonštruovali ju v ostatných rokoch a vysvätili 23. decembra 2001. Pôvodná rodinná hrobka rodiny Antolovcov chátrala a bola takmer odsúdená na zánik. Po viacročnej usilovnej práci došlo k obnove a záchrane tejto stavby. Prirodzeným vyvrcholením tohto úsilia bola vysviacka. Kaplnka je zasvätená Nanebovstúpenia Pána. V tento významný deň svätú liturgiu odslúžil a vysviacku urobili ThDr. Peter Šturák, okresný dekan a RNDr. Jozef Voskár, prodekan Teologickej fakulty v Prešove, za účasti farára Ing. Jozefa Mašleja, bohoslovcov a veriacich zo širokého okolia.

Známy literát písal v latinčine

Verejnosť málo vie o autoroch literatúry, ktorí v dávnej minulosti písali o Slovensku. Niektorých, ktorí takto učinili a mali svoj pôvod v Šarišskej stolici, ani nepoznáme pod vlastným menom, pretože používali pseudonymy. Medzi nich patril aj Ján zo Šariša. Narodil sa v Tolčemeši, terajších Šarišských Sokolovciach. Spomínaný Ján zo Šariša písal svoje práce v latinčine. Žil v období, keď sa rozvíjalo baníctvo, ktoré si vyžadovalo znalosť písma. Na našom území sa preto zriaďovali inštitúcie na produkciu písomností. Medzi tvorcov spomínaných písomností patril Ján zo Šariša. Raz písal ako Ján Apród, inokedy ako János Kukulle, či Johanides Archidiakonus de Kikulwe, a podobne. Prídomok sa často stotožňoval s jeho rodnou obcou, alebo s časťou chotára Točemeš a okolia.

Ako sa Ján zo Šariša vypracoval na známeho literáta? Jeho otec Mikuláš dostal za verné služby po bitke pri Rozhanovciach od kráľa Karola Róberta z Anjou obec Tolčmeš, jeho rodina predtým pravdepodobner žila v blízkosti Sabinova, kde mal uhorský kráľ svoje stanoviská pri ťažení proti Omodejovcom a Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Po smrti Karola z Anjou k moci v Uhorsku prišiel Ľudovít I., nazývaný Veľký, tiež z rodu Anjou.

Tento úspešný uhorský panovník vládol od roku 1342 až do roku 1382. Počas jeho panovania dosiahlo Uhorsko veľké úspechy, stalo sa najmocnejším štátom Európy a jeho hranice sa rozprestierali od Baltiku až po Čierne a Jadranské more. Ján zo Šariša sa stal obľúbencom Ľudovíta I. z Anjou.

Napísal o svojom kráľovi históriu od jeho korunovácie až po smrť. V tejto kronike písal veľa aj o Slovensku, s ktorým bol úzko spätý. Často navštevoval Nitrianske biskupstvo. Počínanie kráľa Ľudovíta I. obdivoval, najmä v boji proti Turkom, ktorí v roku 1365 museli opustiť Uhorsko. Po porážke Turkov Ľudovíta I. korunovali aj za kráľa Poľska. V tom čase bol hlavným mestom Uhorska Vyšegrad a až neskôr Budín. Kráľ Ľudovít I. zomrel v roku 1382.

Kronika, ktorú napísal Ján zo Šariša o kráľovi Ľudovítovi I., bola vydaná v rolu 1473, 1746 a 1767 ju vydalo vydavateľstvo TRANOSCIUS. Naposledy vyšla v roku 1960 v Budapešti. Ján zo Šariša bol v podstate veľmi skromným človekom, ale na svoju krajinu bol nesmierne hrdý. Za svoju prácu získal hodnosť magister. Stal sa kanonikom v Aráde, prepoštom v Jágri a v rokoch 1346 až 1388 aj jágerským vikárom. Zomrel v roku 1397.

Preslávili obec

Z minulosti najviac preslávil obec Šarišské Sokolovce kronikár Ľudovíta I. na cisárskom dvore Ján zo Šariša. V súčasnosti je veľa rodákov, ktorí žijú v zahraničí a zviditeľnili svoju rodnú obec. Keď sa v roku 2001 uskutočnila vysviacka zrekonštruovaného kostola, oslovilo vedenie obce listom približne stovky rodákov. Pozvania putovali do celého sveta. Mnoho rodákov zareagovalo, niektorí sa osobne zúčastnili vysviacky kostola. Boli to rodáci nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Česka, Rakúska, Nemecka, Kanady, USA. Zo súčasníkov hádam najviac obec zviditeľnil cirkevný hodnostár ThMgr. Ignác Juruš, ktorý viac rokov pôsobil ako riaditeľ úradu duchovných Ministerstva obrany SR. Jeho brat Gabriel Juruš pôsobí v misii v USA v Kanade.

Symboly obce

Symboly obce tvoria – erb, vlajka a pečať. Sokoliarmi boli iba najstarší obyvatelia obce Šarišské Sokolovce. Ich potomkovia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. Všetky tieto zdroje obživy sa uplatnili aj v historickom znaku obce. V pečatidle z roku 1786 z pažite vyrastá strom, na vrchole jeho koruny stojí sokol. Po stranách stromu je kolmo postavený obrovský lemeš s čerieslom, ktorý akoby vyjadroval, že v obci v čase vzniku pečatidla prevládalo poľnohospodárstvo. Obec používala aj staršie pečatidlo, na ktorom bol vyrytý rovnaký obecný znak.

Samotný znak mala aj obec Čipkeš. Bol to vzpriamený lev, ktorý v pravej prednej končatine nesie halúzku. Tento symbol nie je z hľadiska heraldického použiteľný. Farby obce sú biela, modrá a žltá.

VLADIMÍR BARTKO