Časopis IMIDŽ

V Humenskom triu

Mikuláša Horňáka poznajú na východe republiky ako výborného speváka ľudových piesní, veselého zabávača, ľudového rozprávača, vtipkára i človeka s pevnou vôľou a nezlomnou chuťou tešiť sa zo života. V Humenskom triu odspieval rovných dvadsať rokov. Nestarnúci „Miki“, ako ho volajú priatelia, oslávi 27. februára sedemdesiatku. „Vďakabohu,“ ponáhľa sa dodať jubilant.

Mikuláš Hornák je haburským rodákom. „V štyridsiatom štvrtom roku som bol v škole tri dni, keď obec napadli Nemci. Neskôr ich vytlačili Rusi. Evakuovali nás až za Liptovský Mikuláš, do Jalovca, Bobrovca. Keď sme sa vrátili domov, všetko bolo vypálené. Presvedčili nás, aby sme sa odsťahovali na Sudety. Prvé tri triedy základnej školy som vychodil na Liberecku. Dali nám echo, že sa máme vrátiť domov, lebo nám štát bude stavať domy. Tak mám štvrtú, piatu a šiestu triedu ruskú, siedmu a ôsmu ukrajinskú a učilište české. Nastúpil som nán na Ostravsku v roku 1953. Hrával som volejbal, účinkoval v súbore Vítkovák vo Vítkoviciach, spieval som s kolegynou Renátou Doumenovou moderné piesne. V roku 1959 som sa vrátil do Humenného, kde žijem dodnes,“ hovorí o svojom živote pán Horňák. V Humennom začínal v kultúre s hudobníkom, dnes už nebohým, Mariánom Čekovským. Robili estrádu, chodili po podnikoch. Spolupracoval aj s Deziderom Bindasom, ktorý dnes vedie súbor Vandrovnica pri klube dôchodcov. V roku 1971 sa na vznikajúcej Makovickej strune v Bardejove náhodne stretol s hudobníkom a spevákom Ivanom Mihalicom. „Vtedy som spieval ako sólista s Gitkou Kakošovou. S Ivanom sme odspievali spolu deväť rokov v duete. Potom sme presvedčili Mikuláša Petrašovského, ďalšieho vynikajúceho speváka, aby sa k nám pridal. V Humenskom triu sme spolu spievali rovných dvadsať rokov, “ zdôrazňuje jubilant. Spevácka trojica dosiahla mnohé úspechy, získala rôzne ocenenia – cenu ministra kultúry, predsedu vlády, 12-krát sa stala laureátom speváckych súťaží. „Nahrávali sme v československom rozhlase v roku 1981 pod taktovkou Mirka Dudíka. Nechal som si tie piesne nahrať na cédečko z platní. Dodnes ich opatrujem a rád počúvam,“ hovorí pán Horňák.
Repertoár tria tvorili okrem slovenských, zemplínskych, aj piesne rusínske, ukrajinské, ruské, co bolo v tých casoch obvyklé. „Doposiaľ máme k Ukrajincom i Rusom blízko. Čerpali sme z piesní regiónu, Ivan piesne upravoval, neúnavne sme nacvičovali. Schádzali sme sa u Mihalicovcov aj trikrát do týždňa,“ zdôrazňuje.
Trio rozdelila „ponorková choroba“. „Niežeby sme sa hádali, ale pred pätnástimi rokmi som uznal za vhodné opustiť trio kvôli vysokému veku. Mal som vtedy 55 rokov. Chcel som dať príležitosť mladším. Nie je dobré stále len vyhrávať. Pre mladých je to demotivujúce,“ dodáva. Pät rokov po Horňákovi trio opustil Mikuláš Petrašovský. Dnes úcinkuje v zložení Ivan Mihalic, Jozef Ovšjanik a Michal Sijka.
Osobitnou kapitolou speváckeho pôsobenia Mikuláša Horňáka je účinkovanie vo folklórnych súboroch. „V roku 1971 sme s už nebohým Andrejom Pavlíkom po osemročnom pôsobení v Strážcane založili folklórny súbor Chemlon, ktorý pod vedením Ladislava Feríka funguje dodnes. So súborom Strážčan a s humenskou Kalinou, kde sme „vypomáhali“ s mužským spevom, sme prešli pol sveta. Boli sme v Maďarsku, Poľsku, Holandsku, Francúzsku i v Taliansku. Vo Francúzsku sme na sklonku šesťdesiatych rokov vystupovali v prístavnom meste na pobreží Atlantiku. Upozornili nás, aby sme neboli prekvapení, keď do nás budú hádzať zhnité paradajky. Vraj námorníci takto vyjadrujú svoje emócie a „sympatie“ k účinkujúcim. Už po prvom tanci lietali na scénu namiesto paradajok kytice...,“ spomína jubilant.
Mikuláš Hornák je bežcom na dlhé trate. Ked sa do niečoho pustí, je to nadlho a poriadne. Tentokrát je reč o humore. Vysvetlenie, prečo ho „robí“ už štyridsať rokov, je prosté. „Robím ho s láskou. Bolo mi to dané. Stále sa smejem, že keď som sa narodil, otec mal zo syna veľkú radosť. Vyhodil ma „do luftu“ trikrát, ale len dvakrát ma chytil a odvtedy som „triskal somariny“. Som rád, že môžem rozdávať ľudom humor, šťastie a nádej,“ so smiechom hovorí pán Horňák. Hoci humoristických vystúpení má za sebou toľko, že sa ani nedajú spočítať, jedno si vryl do pamäti natrvalo. „V roku 2004 za mnou prišiel docent Džoganík, že hľadá humoristu, ktorý bude zastupovať východ našej republiky na Medzinárodnom festivale humoru a satiry v Užhorode. Zúčastnili sa na ňom humoristi zo šiestich štátov, kde žijú Rusíni a Ukrajinci – z Maďarska, Poľska, Rumunska, Slovenska... Stal som sa absolútnym vítazom. Cenou je plastika ručne vyrezávaného medveďa,“ ochotne nám ju pán Horňák ukazuje. Hoci okrem slovenčiny a češtiny perfektne ovláda rusínčinu, hutoráčtinu, a „slušne“ poľštinu a ukrajinčinu, vôbec nestačí len vedieť rozprávať. „Nerád robím s čítaným humorom. Najprv si niekoľkými anekdotami otestujem publikum, čo si môžem dovoliť povedať, čo nie. Je rozdiel robiť humor na dedine pre starších občanov, či v meste, kde sú ľudia ostrieľanejší. Požičiam si na pár
vtipov svojich divákov, čo má vždy veľký úspech,“ prezrádza aspoň trochu z fortieľa majstra slova. Mikuláš Horňák celý svoj aktívny život prežil v Chemlone. Pracoval v dielňach, v sklade, neskôr ukončil priemyslovku a prešiel na technický rozvoj. Posledných 24 rokov pred odchodom do dôchodku pôsobil na odbore technického rozvoja, na oddelení zlepšovacích návrhov a vynálezov. Doteraz drží krok s dobou a sleduje všetky technické novinky.
„Vždy som mal rád nové, moderné veci. Veže, rozhlasy, tranzistory, dvojdeky, televízory, DVD-čka, digitálny fotoaparát, kadečo. Vždy som chcel byť prvý, kto vlastní technické novinky, pokiaľ mi to finančná situácia dovolila,“ hovorí.
Nie všetky dni Mikuláša Horňáka sú len veselé. „Pred desiatimi rokmi ma navždy opustila manželka. Nie som sebec, aby som držal deti pri sebe len preto, že som sám. Deti sú tam, kde je robota. Syn žije s rodinou už deväť rokov v Amerike, dcéra pri Bratislave. Po úraze hlavy som začal odpadávať, strácať rovnováhu, zabúdal som. Pred dvoma rokmi ma operovali. Po ťažkej operácii mozgu som sa na pešej zóne učil chodiť. Časom - trvalo to rok – som sa z toho dostal,“ hovorí bez bolesti v hlase. „Rád počúvam hudbu. Čím som starší, tým viac inklinujem k vážnej hudbe. Často chodím medzi ľudí. Stále spievam, robím humor. Povedal by som, že hlasivky sa mi po ťažkej operácii dokonca vylepšili. Som spokojný so svojím životom. Nenariekam. Nič sa nedá vrátiť späť, nedá sa zmeniť, ani uhnúť. Človek sa so všetkým musí vyrovnať,“ hovorí a jedným dychom dodáva, že keď si „zaslúžil“ ostať tu, nesmie zaháľať a musí dobrú pohodu šírit aj naďalej.

Jana Otriová
Foto: autorka