Časopis IMIDŽ

Volanie divočiny

Čisto mužská záležitosť

Šestica mladých chlapcov z východného Slovenska (Jozef Maťaš, Pavol Orság, Slavomír Černický, Ivo Miko, Adrián Andraščík, Peter Kopča) sa rozhodla, že splaví horný úsek rieky Lena v dĺžke asi 500 km. Vy všetci, ktorým je táto oblasť úplne neznáma, vedzte, že sme v Ruskej federácii, v juhovýchodnej Sibíri a v pribajkalskej oblasti. Chlapci majú so sebou 55 kilový batoh s nafukovacím člnom plus ostatný výstroj so stanmi a oblečením. Smer Moskva – Irkutsk.

Pocit napätia, radosti a očakávania z každej novej udalosti dodáva ľuďom odvahu. Ísť v ústrety neznámu je veľmi intenzívny pocit, ktorý sa premieta do vašich skutkov a vy máte chuť na ešte väčšie dobrodružstvo. Vraveli sme - čisto mužská záležitosť.

Moskva bola vyhlásená v roku 2007 za najdrahšie mesto na svete. Presvedčili sa o tom aj chlapci. Deväťhodinové čakanie na letisku sa predĺžilo o ďalšie 3 hodiny, lebo lietadlo do Irkutska malo meškanie. Keď konečne nasadli do lietadla, zistili prečo asi. „Z lietadla sa všade dymilo. Myslel som, že keď vzlietne a prvú polhodinu vydrží na dráhe, tak to prežijem, inak neviem,“ spomína Jozef Maťaš. Po piatich hodinách letu konečne vystúpili v Irkutsku. Tu nasadli na taxík, odviezli sa na autobusovú stanicu, z ktorej sa vybrali hľadať dobrodružstvo smerom k Bajkalskému jazeru. Na jednej strane jazera sa však nedalo stanovať, bolo potrebné nájsť lepšie miesto. „Našli sme,“ s úsmevom spomína Jozef. „Mysleli sme si, že spíme v niečej záhrade, i tak bolo,“ dodáva. Na Bajkale sa zdržali tri dni, no za tie tri dni mali aj inú spoločnosť. „Bolo to veľmi zábavné, dobehol k nám totiž kôň, ktorého sme sa nemohli zbaviť. Široko-ďaleko nebolo nikoho, len ten kôň.“

Po malom dobrodružstve sa vrátili naspäť do Irkutska, aby konečne vyrazili aj za veľkým dobrodružstvom. Smer - splav Leny.

Niekedy je lepší jeden veľký nepriateľ ako mnoho malých

Lena je ruská rieka, ktorá preteká východnou časťou sibírskej oblasti a patrí medzi najväčšie ruské veľtoky. Pramení v horskej oblasti neďaleko brehov Bajkalského jazera, tečie na sever a vlieva sa do mora Laptevovcov. Rieka je ideálna na splavovanie. Pre šesticu chalanov to bola len výzva, aby sa v úseku 500 km poplavili až do Ust-Kutu. Keďže charakter rieky je veľmi pokojný, denne sa zvládalo len 40 km. Do vytúženého cieľa však nedošli.

„Asi v polovici cesty nás na jednej tíšine začali otravovať muchy. Boli natoľko neznesiteľné, že sme si rýchlo niečo uvarili, nabrali a bežali s tým do vody, aby sa to vôbec dalo zjesť. Potom sme radšej nasadli na loď a pokračovali ďalej.“ Čím ďalej sa plavili na sever, tým viacej malých nepriateľov na nich útočilo. Najprv iba na brehu, no neskôr sa okolo nich krútili už aj na vode. „Keď si niekto myslí, že spomínané mušky okolo nás iba svojvoľne poletovali, je na omyle,“ rozhovoril sa Pavol Orság. „Žrali nás za živa. Nepomohli značkové repelenty, ruské masti, ohňový ani cigaretový dym. Naučili sa, ako sa dá dostať pod moskytiéru a využili na to každú možnú príležitosť. Jedli sme iba konzervy v lodi počas splavu, kde múch bolo menej. Večer na brehu sa už variť nedalo, ani ráno.“ V malej dedine, zvanej Konošanovo, asi 250 km od cieľa si chlapci povedali - dosť! Obrátili to späť na juh, smer - Irkutsk.

Cesta naspäť však nebola

Dalo sa ísť len proti rieke alebo vrtuľníkom. Do úvahy pripadala tá druhá možnosť. Chlapci sa v dedine stretli so starostom, ktorému vysvetlili situáciu. Mali šťastie v nešťastí. „Starosta nám povedal, že práve horí les, takže hasiči nás do najbližšieho mesta odvezú vrtuľníkom.“ Smola bola v tom, že hasiči mali výmenu služieb, a tak les hasil útvar z druhého regiónu. Tí by ich teda zobrali smerom na sever, nie naspäť do Irkutska. Južným smerom sa chlapci vybrali aj preto, lebo pred odchodom na splav Leny našli dobré prospekty o splavovaní riek Irkut a Bystraja. Do najbližšieho mesta, zvaného Žigalovo, sa teda dostali motorovým člnom. Najbližší spoj naspäť do Irkutska išiel však až o tri dni! Autobusy alebo „maršrutky“, tak sa volajú malé mikrobusy pre 12 ľudí, sa objednávajú vopred. „Volali sme do prepravnej spoločnosti, že by sme sa šiesti chceli dostať do Irkutska. Zrejme vycítili biznis, tak nám povedali, že o druhej máme stáť na zastávke, niečo vyšpekulujú,“ uvažuje Pavol. Nakoniec to dopadlo tak, že nejakých Rusov tam nechali a namiesto nich zobrali dobrodruhov. V Irkutsku sa dlho nezdržali. Čakal ich ešte nový cieľ. Smer – splav rieky Bystraja, 70 km od Bajkalu.

Najkrajšie ženy sveta

Ešte stále bol čas na nejaké dobrodružstvo. Nový splav trval tri dni. A pred odchodom domov sa ešte zvýšil jeden deň na nové objavovanie. Tým sa stalo hlavné mesto Buriatskej republiky – Ulan-Ude, ktoré je súčasťou Ruskej federácie, vzdialené od Irkutska cca 500 km na východ. Tam chlapci strávili celý deň a všetci sa súhlasne zhodli, že tu našli najkrajšie ženy na svete. Po návrate do Irkutska ich čakala posledná cesta, a to cesta domov. Do Moskvy to vlakom trvalo 86 hodín, teda takmer 4 dni. Moskva sa ukázala v plnej nádhere, pretože na Červenom námestí prebiehala slávnosť spojená s 860-tym výročím založenia Moskvy.

Akí sú vlastne Rusi

Pri splave Leny bolo nejakú osadu vidieť iba raz za deň. Dedinky, ktoré cestou míňali, pôsobili ako divadelné kulisy. Drevené a opustené. V niektorej nežil nikto, v inej jedna, dve rodiny. Na ulici bol problém nájsť človeka. Keď ich zbadali, väčšinou sa tvárili že ich nevidia. Bariéry sa trochu prelomili, keď zistili, že sú Slováci a vedia čo-to po rusky.

No majú s Rusmi aj lepšiu skúsenosť. V Žigalove ich v jednom hostinci oslovil miestny chlapec. Najprv kúpil rundu a potom im poslal taxík na diskotéku. Viezol ich cez lesy, v noci, až zastali pred akousi chatrčou - diskotékou. „V tej miestnosti bola aj jedáleň, aj diskotéka. Jedna slečna robila barmanku, kuchárku, čašníčku i diskdžokeja,“ smejú sa spoločne chlapci. Piesne boli aj tri-štyri roky staré a prespievané do ruštiny. „Čakanie na ďalšiu pesničku bolo o tom, že dídžejka vymenila platne, ktoré sa prvé sekundy s chrapotom rozbiehali,“ dopĺňajú sa. „Alebo, kým obsluhovala, bolo ticho,“ úsmevne spomínajú. Pokročilá nočná hodina spôsobila, že všetci domáci boli už v dosť podguráženom stave. Slováci sa však nemuseli ničoho obávať. Miestny chlapec, ktorý ich na diskotéku pozval, povedal, že keby bol nejaký problém, majú prísť za ním. „Jeho však vyviedli ako prvého,“ rozosmiali sa chalani. Nakoniec sa nič nestalo.

V jednu noc ich prebudili čudné zvuky. „Vyšli sme zo stanu a nad vodou sme videli iskry,“ spomenul si Pavol. Zistili, že rybári, alebo Edisoni, ako si ich chlapci pomenovali, chytali ryby na elektrický prúd. Aj taký je život na Sibíri, ťažký a osamelý. Ale vodka, ako sa šestica vyjadrila, vraj naozaj chutí lepšie ako doma.

Mgr. Michaela Maľcovská

foto: z archívu posádky