MAGAZÍN PRE ZDRAVIE - KRÁSA - ŠTÝL - MÓDA A RODINA

IMIDŽ logo Časopis IMIDŽ

[Psychosomatické príčiny ochorení: Anémia....]
Psychosomatické príčiny ochorení: Anémia....
celý článok
[DETI, ZOZNÁMTE SA, TO JE VÁŠ NOVÝ OTECKO]
DETI, ZOZNÁMTE SA, TO JE VÁŠ NOVÝ OTECKO
celý článok
[Apríl v lunárnom kalendári a krása]
Apríl v lunárnom kalendári a krása
celý článok
Dnes je piatok 21. 07. 2017 | Meniny má Daniel

Z MÚROV DOMU AJ Z ÚST SA SYPALA ŠPINA

07. Máj 2009, , rubrika: Z ľudských osudov

Daniela nechcela veriť vlastným ušiam. Zbystrila sluch, zdalo sa jej, že z diaľky počuje svoje meno. „To vari nie je pravda,“ prebehlo jej mysľou. „Veď pätnásť rokov so mnou neprehovorila!“ Ale áno, bol to hlas jej matky. Priškrtený, vystrašený, čoraz nástojčivejší. „Danááá, poď sem...“ Vybehla do záhrady, odkiaľ sa ozýval hlas. Matka sedela na dne obráteného vedra. So zhrbeným chrbtom oboma rukami objímala nohu práve na mieste, kde sa spája s trupom. „Jóoj, bolí...,“ úpäla. Strapce neveľkých bobúľ hrozna boli porozsýpané všade  dookola. Na jesennom slnku sa leskli ako peniažky, ktoré jej matka po celý život tak velebila. Daniela jeden zo strapcov nechtiac prišliapla, šťava sa vsiakla do zeme. „Dávaj pozor!“ nervózne povedala matka. Nemocničný rontgen rýchlo odhalil, že je zlomený kŕčok bedrového kĺbu. „To sa často stáva, asi spadla, však?“ lekárka si otázku sama potvrdila, nečakala na odpoveď. Daniela nemo pokývala hlavou. Z hrozna, ktoré takmer divoko rástlo v záhrade, nikdy nemala chuť ani len ochutnať. Mala pocit, že by sa jej vzpriečilo v hrdle, možno by sa nejakou bobuľou aj udusila. Detstvo dievčatka, ktorému matka nikdy nepovedala Danka alebo Danuška, ba ani v časoch, ktoré prežila v perinke, bolo plné bitky a ponižovania. Materinskú nenávisti voči vlastnej dcére ťažko pochopiť, ktovie kde sa vzala u Danielinej matky. Nenávisť voči sebe aj rastúcemu brušku živila po celý čas aj v tehotenstve. Nechcela dieťa, robila všetko preto, aby neprišlo na svet, aby umrelo, aby sa stalo hocičo. Chcela potratiť, ale nepodarilo sa. Od okamihu, ako jej druhé dieťa prišlo na svet, ho neznášala. Nemala rada ani samu seba, vlastne nemala rada nikoho a podľa toho sa vyvíjal aj jej život. A, samozrejme, aj životy ľudí, ktorí mali byť s matkou, ako s najbližšou bytosťou, spriaznení. V tej žene bolo plno zlosti. Kypela v nej, vybuchovala ako láva a rozlievala sa ďalej. Takmer do bezpríčetna ju dokázalo vyburcovať dievčatko v rôznych obdobiach svojho veku. Pri Daniele stačil malý, bezvýznamný podnet, ktorý matka pochopila ako signál na útok voči bezbrannému človeku. Schmatla varechu či naberačku, hocičo čo bolo poruke a tĺkla Danielu všade, kde jej vystreľovala ruka. Schúlené dievča ticho vzlykalo. Hlasnejší plač matku dokázal ešte viac rozzúriť, a tak prehĺtala slzy spolu s bolesťou. Ak bol otec nablízku, chcel dieťa chrániť, robil čo mohol, ale iba zriedka sa mu  podarilo situáciu zvládnuť tak, aby mohol vo svojom náručí pofúkať boľačky. Školský telocvik v čase, keď dievča povyrástlo, bol hotovým utrpením. Modré trenírky a biele tričko nie vždy dokázali zakryť sériu modrín, ktoré neustále menili farbu. Len čo niečo zmizlo, hneď sa objavila nová mapa, ktorú Daniela presvedčivo vysvetľovala legendou, že má takú krv, len čo sa niekde hoci aj slabo udrie, vyskočia jej modriny ako vtáky a tie nie a nie uletieť. Deti sa smiali, lebo modriny v podobenstve vtákov sa im páčili a učitelia, ak si to aj všimli, nepýtali sa na nič. Dve deti v rodine dostávali od matky celkom inú výchovu. Danielin o pár rokov starší brat ani raz nepocítil silu varechy. Aj reč matky s ním bola miernejšia, hoci občas ostrá, lebo také bolo celé jej vnútro. A ak išlo o čokoľvek, čo malo byť pre obe deti, chlapec mal vždy prednosť. Bolo to raz tak a Daniela to nepociťovala ako krivdu. Utlačená vo svojom vnútri, ustráchaná, s pocitmi  viny, prežívala svoj vývoj. Pamätá si na to, ako sa neustále sťahovali. Z malého mestečka do väčšieho, z väčšieho mestečka do veľkého mesta. Len čo si Daniela stihla zvyknúť na  prostredie, otca opäť preložili. Ocitli sa vždy v inom, väčšinou zanedbanom byte, v ktorom do seba narážali, ale viac to bolo vzťahmi, ktoré v rodine vládli. Tesný byt to len vystupňoval.
„Postavíme si dom,“ vyhlásil otec rezolútne, keď sa konečne  usadili a vyzeralo to tak, že na tomto pracovnom mieste a v tomto meste zotrvá až dovtedy, kým bude mať dosť rokov na to, aby mohol odísť do dôchodku. V čase, keď sa kopali základy, murári maltou spájali tehly a  robilo sa všetko, čo vyžaduje stavba domu, energia manželov sa bičovala v hádkach a usadzovala sa v múroch budúceho domu. Lebo darmo projekt predpisoval, že má to byť tak a nie onak, žena s rozhodujúcim slovom v rodine neúprosne trvala na svojom dovtedy, kým nepresadila to, čo chcela. „Ten dom je akoby začarovaný,“ tvrdí dnes Daniela. „Šťastie sa mu vyhýba. Treba ho preprogramovať, zlé energie povyháňať.“ Len čo veľký dom s rozľahlým prízemím a samostatným poschodím dokončili a zariadili, zostal takmer prázdny. Deti medzi tým vyrástli, mohli rozprestrieť vlastné krídla. Starší brat si našiel prácu vo vzdialenom meste, usadil
sa tam a nikdy neprejavil túžbu vrátiť sa späť. Daniele sa pošťastilo získať podnikové štipendim a nastúpiť na strednú školu tiež na inom mieste ako žila doteraz. Uľavilo sa jej. Už nemusela trpieť neustále matkine útoky, ako ostré šípy namierené hlavne proti nej. Bolo treba vydolovať v sebe veľa chcenia a vôle, aby sa dokázala pozdvihnúť a všetko ubité, čo bolo v nej, rozvinúť a meniť. Keď si chcela rozšíriť vzdelanie na vysokej škole, otec povedal, že na dome sú dlhy, treba ich splácať a od nej sa očakáva, že im v tom pomôže. Zo školy nebolo nič. Z úradníckeho platu jej potom pravidelne sťahovali štvrtinu až dovtedy, kým pôžička nebola splatená celkom.
Otec v novom dome tiež dlho nevydržal. Z múrov, aj z úst jeho manželky sa sypala špina, ktorá sa nedala zotrieť. Usadená na rôznych miestach tlačila a bolela. Všetky nádeje spojené s pokojným dôchodkom ustúpili poznaniu, že ak tu zostane, žena ho psychicky zruinuje. Našiel v sebe silu definitívne za sebou zatvoriť dvere a hoci býval v ubytovni, bolo to lepšie ako štekanie a teror manželky. Tri roky po rozvode táto žena začala od neho súdne vymáhať výživné. Na seba, vraj mala nízky príjem. Chcela za všetky tie roky čo bol preč, ale formálne predsa len manžel, istú – nemalú sumu spätne. To ho položilo. Trápil sa, zakrátko zomrel. Keď sa Daniela vydala, mala pocit, že má nárok na bývanie v rodnom dome, veď ho dlho splácala. A tak sa nasťahovala na poschodie, kde bolo všetko, okrem kuchyne. Tá bola iba na prízemí, ale k domu patrila aj letná kuchyňa, tam sa rozhodla Daniela variť. Medzi tým sa krátko po sebe narodili dve deti a tie chceli jesť. Dom, v ktorom sa majetnícky správala dovtedy iba jedna žena a mala celkom slušný príjem z prenájmu izieb, v ktorých bývali stavbári z Ukrajiny bez  pracovného povolenia, teraz ožil celkom inou atmosférou. Daniela si povedala, že nech to bolo v jej detstve akékoľvek, teraz to bude inak. Veď matka aj ona majú samostatné bývanie a keď sa jej bude vyhýbať, hádam to nejako zvládnu. Bola to ideálna predstava. Človek sa len tak  ľahko nezmení a ak ho zlo opantá, cez neho sa šíri ako mor ďalej. Matka nedala Daniele dýchať. Miešala sa do výchovy jej detí, nazerala do hrncov, v ktorých varila a hoci mala vlastnú kuchyňu, nasťahovala sa k nej do letnej. Kedykoľvek bez ohlásenia vstúpila do izby, dokonca aj
v nočných hodinách. Všetko jej vyčítala, prieky nemali konca. Svoje izby zamykala a keď občas  bola ochotná povarovať deti, stalo sa aj to, čo v Danielinom detstve – vytĺkla ich varechou. Už sa jej vyhýbali všetci - Daniela, jej manžel aj deti. Ale ako to urobiť, keď je jeden dvor, jeden vchod a iba vŕzgajúce schody na poschodie, ktoré dávali signál – aha, ide matka. Keď jej niekoľkokrát jasne povedali, že takto sa to ďalej nedá, že keď si určia pravidlá, treba ich rešpektovať, urazila sa a postupne prestala s každým z nich komunikovať. Ak sa stretli, iba  zazerala a urobila nejakú schválnosť, ako keď trucujú malé deti. Tak ako sa zrýchľoval čas, tak sa tlačila von aj zloba ženy, ktorá sťaby nachádzala útechu v tom, ako čo najúčinnejšie ublížiť druhým, hlavne svojej dcére. Dokázala urobiť neuveriteľné veci. Akýmsi podvodom sa jej podarilo vymazať ju z listu vlastníctva. Nový doklad jej poslala doporučenou poštou a keď si bola istá, že ho dostala, zabúchala na dvere a s krikom ich všetkých vyháňala. „Nič vám tu nepatrí,“ kričala, „choďte von, bývajte hoc aj pod mostom, mne je to jedno.“ Daniela sa odvolala, rozhodnutie nechala preskúmať, zvažovala, či nemá zažalovať príslušný úrad, ale nakoniec od toho upustila. Pôvodné doklady, ktoré hovorili v jej prospech uschovala v trezore a s pomocou advokáta sa začala pohybovať v kľučkách zákona. Matkina zloba nemala konca, ba stále sa stupňovala. Raz spadla, udrela si rameno a pri lekárskom ošetrení uviedla, že jej to spôsobila dcéra, lebo ju zbila. Šla s tým aj na políciu, začali to vyšetrovať. Ukázalo sa, že v čase
pádu dcéra nebola doma. Danielu raz znova predvolali na políciu a ukázali jej udanie písané trasľavou rukou.  Vyzeralo to dôveryhodne. Vraj matke sústavne ubližuje, doslova ju týra, fyzicky aj psychicky. Daniela mala čo vysvetľovať. Všelijakých priekov bolo viac, ťažko sa to dalo zvládať. Jej matka sa vyžívala v sťažnostiach a udaniach, akoby mala radosť z toho, že iným spôsobuje vážne problémy. Ak sa Danielina matka vybrala von medzi ľudí, nikdy si nezabudla zobrať bakuľu a s jej oporou kuľhavo ťahala nohu za sebou. Zrejme aj od neznámych ľudí, ktorí ju videli, očakávala ľútosť, hoci navonok neprejavenú. Pretvárka bola taká dokonalá, že nikto ju z podvodu neupodozrieval. Doma behala bez bakuľky, tá bola opretá
v kúte. Svižne chodila oboma nohami, lebo chorú nohu si vymyslela. A teraz táto vitálna, hoci už vyše sedemdesiatročná žena ležala v nemocnici napojená na prístroje. Po operácii bedrového kĺbu sa pridružili ďalšie komplikácie. Dostala embóliu pľúc, zlyhávali obličky aj pečeň. A srdce – to tvrdé srdce, ktoré vysielalo iba zlobu, si občas urobilo prestávku. Telo napojené na všelijaké kábliky a hadičky, aby ju udržali pri živote, strácalo životnú silu. Postupne prestávala komunikovať, otvárala ústa, chcela niečo povedať, ale hlas nevyšiel. Keď sa Daniela chcela dostať do bytu na prízemí, v ktorom bývala mama, nevedela čo si počať. Predovšetkým bolo treba kartičku poistenca a občiansky preukaz. Matka trhavým jazykom ešte predtým, ako celkom prestala hovoriť, prezradila, kde je kľúč od hlavných dverí. Neskôr sa Daniela snažila reč odčítať z pohybov úst, ako to robia hluchonemí. Všetko bolo pozamykané a každý kľúč na
inom mieste. Ten od hlavného vchodu prikrýval kvetináč na múriku. Daniela hľadala v prázdnych plechovkách v garáži, ba aj v rôznych fľaštičkách v kúpeľni. V kuchyni, v dobre ukrytej kabelke našla čo potrebovala. Izby nechala zamknuté, bála sa vojsť, akoby jej v tom  bránil duch nemohúcej matky. Aj do záhrady sa bála vstúpiť, lebo – ak sa matka vráti, môže ju obviniť, že jej ukradla zeleninu. Za chvíľu môže prituhnúť, napadne sneh, mrkvu by bolo treba povyťahovať. „Čo mám robiť?“ váhala s rozhodnutím. Daniela, napriek celoživotnej traume, ktorú prežívala,  občas chytila matku za ruku a zo stredu hrude vyslala smerom k nej lúče plné lásky. Teraz, keď tu ležal nemohúci človek, ktorý už nič nemohol predstierať a vo všetkom bol odkázaný na iných, to bolo ľahké. Podobne si počínala aj niekoľkokrát predtým, lebo vedela, že  vnímavý človek to môže zachytiť. Ale pri jej matke to nemalo  účinok. Už je zima a Daniela je v celom dome sama. Syn odišiel za otcom do Prahy, ktorý tam žije už dlhšie a do „začarovaného domu“ sa už sotva vráti. Dcéra študuje tiež v Čechách a dosahuje výborné výsledky. Daniela má šikovné deti, dokázala v nich rozvinúť tie najlepšie vlastnosti, ktoré v nich driemali. Nebojí sa o ne, určite sa budú vedieť životom úspešne prebiť. Pohreb bol skromný, bez veľkých emócií a sĺz. Zišli sa všetci. Na kare si pripomínali hlavne otca, matkine výčiny ticho zamlčovali. Ešte bude čo robiť, aby sa všetko dostalo do normálu. Hlavne urobiť v izbách poriadok. Všetky skrine, police, aj kúty boli zahltené starými, nepotrebnými vecami. Ošumelé zvršky, určite povyťahované zo smetnej nádoby, sa tu museli hromadiť celé roky. Ktohovie, či bude stačiť jeden kontajner. Bola to matkina skúposť a či nekontrolovaná väzba k hmote? Po veľmi dlhom čase, keď nastali okolnosti, že všetci z rodiny boli pohromade, jeden z nich ticho  prehodil: „Cítite to? Je nám spolu dobre.“

Autorka: Lea Gallová

Foto: ZAT


Z MÚROV DOMU AJ Z ÚST SA SYPALA ŠPINA
Z MÚROV DOMU AJ Z ÚST SA SYPALA ŠPINA


Časopis IMIDŽ

IMIDŽ - magazín pre zdravie, krásu, štýl, módu a rodinu

  • Vychádza 1. v mesiaci.
  • Vydáva: Ing. Daša Balogová - KAPA DAB, Prešov.
  • Šéfredaktor: Ing. Michal Balog, CSc.



Spriatelené odkazy



IMIDŽ - magazín pre zdravie, krásu, štýl, módu a rodinu | Vychádza 1. v mesiaci | Vydáva: KAPA DAB, Ing. DAŠA BALOGOVÁ, Prešov.
© Časopis IMIDŽ | wedesign - bart.sk