Časopis IMIDŽ

Bez pomocných očí, ani na krok...

Život v tme
Keď učiteľ fyziky a výpočtovej techniky Emil Samoľ odchádzal do nemocnice na transplantáciu obličky a pankreasu netušil, že sa domov vráti slepý. „Ležal som v nemocnici asi osem mesiacov a počas tohto obdobia som stratil zrak. Stalo sa to pred desiatimi rokmi. Nebol som na to vôbec pripravený. Keď prešla prvá vlna depresií, spolu s rodinou som začal racionálnejšie rozmýšľať o budúcnosti,“ povedal nám. Vyrovnane, bez akejkoľvek známky zatrpknutosti. Oporu našiel v manželke Jarmile, ktorá vytrvalo hľadala pomoc. Spojila sa s krajskou pobočkou Únie nevidiacich a slabozrakých (ÚNSS) v Prešove a s ich pomocou sa začali učiť žiť inak. „Život sa pre mňa zmenil dosť podstatne. Musel som sa učiť čítať bodové písmo, písať, orientovať sa v priestore s pomocou bielej palice a podobne. Najviac mi chýbal počítač, ale aj to som s pomocou únie zvládol. Len som sa musel naučiť reagovať na zvukové pokyny,“ dodal. V súčasnosti vedie počítačový klub v krajskej pobočke, kde pomáha zvládnuť obsluhu kompjútrov asi 60 ľuďom. Keď nás uviedol do svojho sveta v tme, zdalo sa, že je vyrovnaný so všetkým. No aj tak nám nedalo, aby sme sa neopýtali, čo mu najviac chýba z čias, keď ešte videl. Bez zaváhania odpovedal: „Šoférovanie a zbieranie húb. To druhé síce aj tak skúšam a myslím si, že viem rozoznávať huby aj podľa hmatu, ale cítim sa bezpečnejšie, keď mám sprievodcu.“

Vodiaca Tosca
Keď prišla do rodiny Samoľovcov Tosca, stali sa nerozlučnou dvojicou. Ako sa stretli? Emil požiadal ÚNSS o vodiaceho psa a ako sám priznáva, veľmi neveril, že sa to podarí. No mýlil sa. Výcviková škola ÚNSS si ho ako klienta preverila a jedného dňa Emila pozvali do Bratislavy na školenie. Absolvoval ho so psom riaditeľa výcvikovej školy, a potom trpezlivo čakal na výsledok. Dočkal sa. „Jedného dňa zazvonil telefón a oznámili mi, že vodiaci pes je pripravený a pricestuje k nám aj s cvičiteľkou,“ zaspomínal si. Vtedy sa s trojročnou Toscou zoznámil po prvý raz. Týždeň spolu chodili po Prešove a navzájom si pomáhali orientovať sa. „Vysvetľovali sme si kto je šéf a kto podriadený. Skúšali sme si prejsť ulice vedúce od bytu k základným inštitúciám ako je pošta, mestský úrad, krajský úrad, objekt únie, obchody, zastávka autobusu, nástup do vozidla a jazdu. Jednoducho všetko, čo budeme absolvovať pravidelne. Mnohé zákutia mesta som si ešte pamätal, ale predsa sú nerovnosti na chodníkoch, meniace sa obrubníky, cesty, mláky a iné nástrahy ako sú pútače, tabule, či iní ľudia, na ktoré ma musí upozorniť Tosca. Musí ma doviesť k zastávke, ukázať zebru na ceste, dvere, či pokladňu v obchode,“ priblížil nám obdobie spoločného tréningu. Cvičiteľka po týždni odišla a Tosca si musela zvykať nielen na nového majiteľa, ale aj na rodinný zverinec. Doma majú totiž andulky, morča, ba aj trpasličieho zajaca. Vraj si na seba rýchlo zvykli a Tosca im teraz nielen velí, ale ich aj ochraňuje. Miluje vodu a v začiatkoch sa im neraz stalo, že ho zaviedla do fontány, či vodnej priekopy. Tosca je labrador a vodu má doslova v krvi. Tieto psy totiž cvičili rybári na vyťahovanie sietí z vody. Dokonca má medzi pazúrikmi blany, takže vie výborne plávať. „Presvedčila nás o tom, keď sme ju vzali na dovolenku k moru. Prvý deň sa výdatne napila slanej vody a bola z toho taká chorá, až sme sa o ňu báli. Potom pochopila, že nemá piť, ale plávať môže. Veru neviem, či v nej nebola dlhšie ako my. Raz sme to stopovali. Z vody nevyšla celé štyri hodiny.“

V uliciach Prešova
No ani s Toscou to niekedy nie je jednoduché. Spomenul si napríklad na nepríjemné chvíle na jednej svetelnej križovatke. Pes totiž farebnú signalizáciu nerozoznáva a orientuje sa podľa zvuku. Semafory by mali ťukať, ale spravidla to nefunguje. Keď sa nájdu nedisciplinovaní chodci, ktorí prechádzajú cez prechod aj na červenú, Tosca vedie Emila za nimi. Stalo sa mu, že stál bezradne uprostred prechodu, okolo neho fičali autá a navyše bol úplne dezorientovaný. „Na inej križovatke sme si zvykli, že signalizácia je ozvučená. Naposledy nás však zaskočilo ticho a už sme mali problém prejsť na druhú stranu cesty, lebo nikto nebol nablízku,“ podelil sa s nami o ďalší zážitok. No ani pomoc okoloidúcich niekedy nemusí dopadnúť najlepšie. Ako vraví Emil, keďpríde ochotný človek a chce pomôcť, zvyčajne chytí nevidiaceho za ruku, alebo rukáv a ťahá ho svojim tempom. Vtedy ho spravidla dezorientuje a potom nechá uprostred chodníka. Slepci sa pritom musia pohybovať pri obrubníku, aby rozlíšili cestu od chodníka a našli smer. „Prehnaná snaha pomôcť nie je dobrá, ale ani ignorácia, keď slepec potrebuje pomoc a ľudia okolo nereagujú,“ dodáva Emil Samoľ.

Podpis v banke
Patrícia Mazurová je nevidiaca od narodenia. Od detstva sa teda učila žiť inak ako jej rovesníci. Napriek tomu okolo seba šíri optimizmus a energiu. Trápi ju síce, že po maturite na gymnáziu nemohla pokračovať v štúdiu na vysokej škole, ale nevzdáva sa a už teraz sa pripravuje na ďalšie prijímacie konanie. Zdalo by sa, že všetko zvláda v pohode. Jej náhradnými očami je zlatý retriever Hary, s ktorým tvorí nerozlučnú dvojicu. Sú spolu už dva roky a navzájom sa na seba spoliehajú. Preto môže smelo povedať „rada sa prechádzam po meste a nerobí mi to problém. Najprv ma všade sprevádzala mama, alebo otec, ale teraz chodievam len s Harym.“ Mesto Prešov je teraz v jednej časti pomerne nebezpečné, rekonštruuje sa pešia zóna, a tak sa občas stáva, že Hary nestihne Patríciu varovať. „Už sa mi stalo, že som spadla zo schodov. V takej chvíli si to musíme vyrozprávať a prejsť trasu znova. Potom už dáva pozor.“ Napriek tomu ju však trápi taká banalita, akou je napríklad podpis v banke. Nie je zbavená právnej spôsobilosti. Keď si chcela zabezpečiť mobilný telefón, alebo otvoriť účet v banke, narazila na problém. Nevedela sa do kolonky na tlačive, či zmluve čitateľne podpísať. Od malička sa totiž učila znaky braillovho písma, nie klasickú abecedu. „Ja to ťažko dokážem krasopisne, aj keď trénujem. Môj podpis nechcú uznať a mám s tým veľký problém. Musím preto vždy požiadať mamu a splnomocniť ju, aby sa podpisovala za mňa, ale už by som chcela byť samostatná,“ vraví o sebe. Je to jej cieľ do najbližšej budúcnosti. Faktom je, že vo svete vládne technika, elektronické podpisy, či pečiatky, no finančné inštitúcie ich odmietajú uznať u bežných ľudí.

Na trhu práce
Naučia sa žiť v tme, prekonajú prekážky, vzdelávajú sa a majú svoje sny o budúcnosti. Potom však prichádza tvrdá realita a nový boj s pocitom nechcených. Len málo z nich má také šťastie ako napríklad hudobníčka Vierka Petrovčinová z Humenného. Vyštudovala hudobnú výchovu a slovenský jazyk na Prešovskej univerzite a keďže doma si nenašla prácu, vrátila sa do Prešova a učí hru na klávesových nástrojoch na Základnej umeleckej škole. Znie to jednoducho, ale nie je to jednoduché. Viesť samostatný život je pre 25-ročnú Vierku náročné. To, čo považujeme za samozrejmé, napríklad cesta do práce, komunikácia s kolegami a deťmi, to všetko pre ňu znamená dlhé hodiny trpezlivého cvičenia orientácie v priestore s bielou palicou. „Asi mám šťastie na ľudí, v škole ma prijali dobre kolegovia aj deti,“ vraví o sebe. Musela si zorganizovať život v podnájme tak, aby domáce práce a iné samoobslužné činnosti zvládla, ale to nestačí. Potom príde večer a samota ubíja. Chce od života viac. Chce tvoriť, chce sa zapojiť do spoločenského života, ale ani to nie je jednoduché. Hľadá okruh priateľov, ktorí by ju prijali medzi seba ako seberovnú a v prípade potreby podali pomocnú ruku. O šťastí môže hovoriť aj nevidiaci učiteľ angličtiny Stanislav Semančík. „Dlho som si nemohol nájsť prácu a teraz som rád, že môžem pracovať v krajskom stredisku Únie nevidiacich a slabozrakých v Prešove. Poskytujem poradenstvo, ale vediem aj kurz angličtiny,“ dodáva. Martin Baňas je na tom síce o niečo lepšie s ťažkou slabozrakosťou, ktorú mu diagnostikovali už v detstve. Je samostatný, nemá problém s vybavovaním osobných záležitostí, ale trápi ho, že sa cíti nepotrebný. Nevie si nájsť prácu. „Človek k životu potrebuje dve veci, vzdelanie a zdravie. Ja mám len to jedno a aj to mi je nanič,“ hovorí o sebe. Má vysokoškolské vzdelanie. Ukončil špeciálnu pedagogiku a napriek tomu, že podal desiatky žiadostí, odozva neprišla. „Stále verím, že sa mi to raz podarí, veď zrakovo postihnutý učiteľ, ktorý pozná problémy žiakov môže byť len prínosom,“ nevzdáva to M. Baňas.

Chýba systémový krok
Takých a podobných osudov je medzi tisíckami zrakovo postihnutých veľa. Necítia trpkosť. So svojim handicapom sa väčšina z nich vyrovnala. Každý po svojom. Niekto skôr a niekomu to trvalo dlhšie, ale spája ich spoločná túžba. Žiť ako ostatní, snívať a plniť si sny, mať okruh priateľov a dokázať, že v sebe nosia vedomosti aj talent, ktorými môžu obohatiť ľudí okolo seba. Keby napríklad existovalo v Prešovskom kraji diagnostické stredisko pre telesne, zrakovo, mentálne a inak postihnutých ľudí, mnoho z tých, o ktorých hovoríme aj v tomto príbehu, by si práve v ňom našli uplatnenie. Takéto pracovisko v najväčšom kraji na Slovensku totiž chýba a jeho služby potrebujú ľudia, ktorí denne zápasia so svojím osudom. Rovnako ho však potrebujú aj ľudia v ústavoch, domovoch sociálnych služieb, či v špeciálnych školách. Nateraz však za kvalitnou diagnostikou dochádzajú zväčša do Košíc. Diagnostické centrum by sa mohlo stať východiskom aj systémovým krokom.

SLÁVKA FAJNEROVÁ