Časopis IMIDŽ

Ľudia sa na cesty do ďalekých krajín vyberajú z rôznych dôvodov. Niekoho priťahujú exotické zážitky, ktoré knihy nedokážu nahradiť. Sú aj takí, ktorí si skladajú mozaiku zo štátov alebo oblastí, ktoré navštívili. No a jedinci ako dr. Katarína Čániová si vyberajú cesty, kde sa dá hlbšie načrieť do seba a byť priamo tam, kde sa možno dá siahnuť priamo do podstaty. A tak Katarína spoznávala nový svet - vesmír vlastnej bytosti, ktorý by sa pri náhlení za vonkajškom ostal potlačený.

Tibet v posledných desaťročiach výrazne zmenil svoju tvár, už to nie je uzavretý, neprístupný priestor plný tajomstiev. Dnes sa do Tibetu chodí s cestovnými kanceláriami, jazdí sa, hoci ešte zriedkavo, v klimatizovaných autobusoch po cestách, ktoré tam stavajú Číňania. Sú tu aj reklamné pútače, veľa obchodov a reštaurácií. Stále sa však dajú vidieť tradičné hlinené domy s drevenými trámami a aspoň trocha sa dá spoznať aj život týchto prostých ľudí. Tibet sa zmenil, a predsa je tu ešte dosť toho, čo sa oplatí nielen vidieť, ale aj zažiť vo svojom vnútri.
Skôr, ako sa Katarína vybrala do Tibetu, niekoľko mesiacov chodila na stretnutia do budhistickej skupiny Body Path, aby viac porozumela učeniu, ktorým je táto ázijská krajina premknutá. „Usilovala som sa vstrebať spôsob ich myslenia,“ vracia sa do toho obdobia. „Učila som sa poklony, kto ré precvičia celé telo, ale ich súčasťou je aj želanie dobra všetkým mysliacim a cítiacim bytostiam. Nie je tu sebecký po hľad na mňa samotnú, prípadne na mojich blízkych. A to má široký dopad.“

Tvárou k zemi v posvätnom okruhu

Katarína Čániová mala chvíľu pocit, že je v inom svete. Vizuálne a pocitové šoky prichádzali jeden za druhým. Najprv hlavné mesto Číny Peking, potom Lhasa, hlavné mesto kedysi samostatného Tibetu a k tomu bývanie v hoteli, celkom tesne vedľa rituálneho centra chrámu Džokhang. Chrám má hlbokú tradíciu, dostavali ho v roku 641 a okolo neho bola vytvorená malá ulica zvaná Barkor. Jej zmyslom bolo rituálne obchádzanie chrámu. V ďalších storočiach okolo nej vyrástla malá štvrť. Barkor si napriek zmenám doteraz zachoval niečo zo svojej tradičnej atmosféry, aj keď vôkol neho sú preplnené stánky, kde ponúkajú hlavne rituálne a ozdobné predmety. Tisícky ľudí sem prichádzajú aj dnes, aspoň raz do roka. Obchádzajú posvätný okruh Barkor, pričom v rukách krútia modlitebné mlynčeky. Mnohí robia poklony, peniazmi a bielymi hodvábnymi šálmi obdarúvajú budhov. Čínskych strážcov, ktorí sú všade prítomní, neveľmi berú na vedomie. Množstvo poklôn, keď celým telom aj tvárou doľahnú na zem, je fyzicky vyčerpávajúce, ale všetko dokážu prekonať svojím mentálnym nastavením. „Barkor som obchádzala niekoľkokrát aj ja,“ priznáva sa Katka. „Chcela som robiť aj poklony, ale nemala som podložku. Šla som tam zavčasu ráno v nádeji, že tam bude menej ľudí, ale vždy ich tam bolo dosť.“
Duch Lhasy, ktorej sa hovorí aj sídlo bohov, sa dá zažiť aj teraz. Možno inak, dnes v konfrontácii s technickými novinkami a čínskou prítomnosťou. Ešte na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia to bolo malé stredoveké mesto, ktoré malo sotva 21 tisíc obyvateľov. Doteraz tu stoja tri najväčšie tibetské kláštory. Mesto bolo centrom starobylej spoločnosti, ktorá sa zámerne odvracala od hmotného pokroku a sústredila svoju energiu na duchovný vývoj. Lhasa bola voľakedy pokladaná za skvost tibetskej architektúry a umenia. Každý rok sem prichádzali desaťtisíce ľudí zo všetkých kútov Tibetu, aby sa modlili pred svojimi bohmi. Z jednej strany mesta na druhú sa prechádzalo po malom moste z kameňa a dreva zvanom Tyrkysový most. Od roku 1985 Číňania urobili mnoho stavebných zmien, postavili nové budovy, staré zbúrali, Lhasa
zmenila svoju tvár.

Posvätný budhistický svet

Chrám Jokhank je srdcom mesta, pre tibetský budhistický svet je najposvätnejší. Tu je v soche Budhu stelesnená jeho najsvätejšia podoba v celom Tibete. Je pekne stará, má tisíc štyristo rokov. Chrám má vonkajší aj vnútorný okruh a ľudia, ktorí ho obchádzajú, neprestávajú krútiť svoje modlitebné mlynčeky. „Keď vojdeš, je to ponuré, málo svetla, všetko je lepkavé od sviečok z jačieho masla, ale zrazu pocítiš veľmi priateľskú atmosféru,“ vracia sa do spomienok Katarína. „Je to živý kláštor. Jeden mních sedí na meditačnom mieste, zrejme aby mali istotu, že všetko bude v poriadku aj po návštevných hodinách. Tu sme zažili, ako mnísi cvičili živé dišputy. Jeden z nich sedí, druhý je v jeho tesnej blízkosti v stoji, ukazuje na neho rukou a dáva mu otázky. Ten druhý musí rýchlo odpovedať. To bol perfektný nácvik interakcií a my sme mohli byť chvíľu pri tom.“
Komplex Potala sa týči nad Lhasou, nedá sa prehliadnuť. Má trinásť poschodí a je taký rozsiahly, že nikto presne nevie, koľko má miestností. Tibeťania mu hovoria, že je to palác tisícok izieb. Potalu dal vystavať piaty dalajláma, aby z Lhasy vytvoril srdce Tibetu. Tu sídlila vláda, parlament, boli tu stovky kaplniek a izieb, modlitebné miestnosti aj hrobky. V skladoch boli uložené zlaté insígnie tibetských kráľov, starobylé zbrane a rukopisy potiahnuté zlatom. Do komôr sa ukladali zásoby pre celú krajinu aj pre kláštory. Od konca 18. storočia trávil dalajláma v Potale už iba zimy, preto sa mu hovorilo Zimný palác. Do roku 1959 to bola rezidencia posledného dalajlámu. Chrám sa doteraz považuje za architektonický klenot. Už nie je „živý“, je to múzeum, navštíviť ho môže každý. Aj v súčasnosti, hoci je dalajláma v exile pod ochranou indickej vlády, Tibeťania rituálne obchádzajú kláštor pri východe i západe slnka. Do Potaly sa chodí s veľkou úctou a pokorou, vstup obyčajným ľuďom tu nebol povolený. Nakoniec, ani dnes sa sem každý nedostane. Je tam mimoriadne vysoké vstupné, pre Tibeťanov to predstavuje mesačný zárobok.
Kataríne nemohol uniknúť ani život bežných ľudí, ktorých si nielen všímala, ale snažila sa preniknúť aj do ich myslenia a prístupu k životu. „Majú v sebe akúsi hrdosť a pokoru, aj keď sú z nášho pohľadu veľmi chudobní. Žijú v biednych podmienkach, ale sú pokojní a usmievaví, to všetko robí ich mentálne nastavenie sa a ponímanie sveta, ktoré nesúvisí s materiálnymi hodnotami,“ zamýšľa sa Katarína. Naozaj nie je jednoduché zosúladiť tradičný život a postoj k nemu s lákadlami, ktoré prináša nová doba. A tými môže byť aj obyčajná chladnička, mobilný telefón, coca-cola a iné, doteraz nepoznané možnosti a výhody, ktoré sa čiastočne importujú zvonku, ale prinášajú ich aj Číňania do novovybudovaných veľkých štvrtí v Lhase.
Mnohé kláštory vysoko v horách boli zbúrané, dnes sú znova postavené podľa pôvodných plánov. Už k nim nevedú úzke krivoľaké chodníčky značené veľkými skalami po okrajoch. Dá sa tam dostať pohodlne po širokej prístupovej ceste. Katarína spolu s ostatnými vystúpila aj na posvätnú horu Waikuri nad kláštorom Ganden vo výške asi 4 900 metrov nad morom. Ganden bol založený v roku 1408 Tsongkhapom, reformátorom budhizmu. Mimoriadnym zážitkom bolo aj Tyrkysové jazero, v tibetštine Yamdrok Tso. Hoci je vysoko v horách, je pozostatkom pôvodného mora Tethys.
Pri putovaní do kopcov nebolo vzácnosťou vidieť mohutné jaky zarastené dlhou hustou srsťou, ktorá ich chráni pred snehom a dažďom. Jaky sú pre Tibeťanov, ktorí obývajú horské oblasti, životne dôležité. Domorodcom dávajú mlieko a mäso. Vnútornosti skonzumujú hneď, mäso rozkrájajú na kúsky a usušia. Takéto mäso je vzácnosťou. Z kože sa zhotovujú vaky, prikrývky, stany aj odev. Kosti slúžia ako materiál na výrobu nábytku, ale obrúsené sa predávajú aj ako prívesky na krk.
Na niektorých stromoch alebo špeciálnych úchytkách boli pripevnené trojuholníky z farebnej látky. Povievali tam nové aj poriadne zvetrané, niektoré už vo franforcoch. Hovorí sa im lungta a nesmú sa odstrániť, kým nie sú celkom zničené. Na látke je vytlačená modlitba a podľa ich presvedčenia ju vietor rozfúkava po celej zemi.

Supy ohlodajú telo až na kosť

Katarína niečo ochutnala aj z jednoduchej tibetskej stravy. Známa je campa, ktorá sa pripravuje z praženej jačmennej múky zmiešaná s čajom a slaným jačím maslom, zvaným ghí. Campa sa považuje za ich národné jedlo. Vrecko s múkou priniesla aj domov, aby si po čase mohla pripomenúť jedlo, ktoré je pre nich takou základnou potravinou, ako pre nás chlieb. Ochutnala aj čaj s jačím maslom a trochou soli. Našinec to sotva môže považovať za pochúťku. „Má špecifickú chuť aj arómu, ťažko to k niečomu prirovnať. Treba ho piť horúci, inak by sa ťažko dal zvládnuť,“ vraví Katarína.
Keď vystúpili do výšky takmer päťtisíc metrov, husto snežilo. Tibetský vidiek má svoje čaro, ale návšteva pohrebiska s rituálom, ktorý sa prostredníctvom stále prítomných supov akoby odvíjal pred očami, patril medzi úžasné zážitky. „Mne tie supy pripadali ako obrovské vrany, vôbec ma nedesili,“ pripomína si Katarína rituál pochovávania. Tibetský nebeský pohreb je jedinečný, nikde inde vo svete sa telo človeka po smrti nestáva potravou pre supy. Deje sa tak na špeciálnom mieste, na pohrebisku, kde príbuzní prinesú zabalené telo. Pohrebný obrad nebýva dlhý. Pár slov na rozlúčku, krátka modlitba, potom telo narežú, aby ho sprístupnili dravým vtákom. Tí ho ohlodajú tak, že zostanú iba kosti. Priamo na mieste kosti veľkým kameňom rozdrvia na prášok, zmiešajú ich s campou a tiež hodia supom. Za necelú hodinu z mŕtvoly nezostane nič. Takéto „pochovávanie“ má aj svoje racionálne dôvody. Pôda je väčšiu časť roka zmrznutá, takže jamu kopať do zeme by bolo zložité. Tibeťania okrem toho žijú v presvedčení, že by tak vyrušili duchov, ktorí tam prebývajú. A na to, aby mŕtveho spálili, nemajú dosť dreva.
V rozľahlom Tibete sa z miesta na miesto chodilo po vlastných nohách a na karavánach sa prevážal tovar. Dnes sa to zmenilo iba čiastočne. V nižších polohách sem-tam zarachotí motocykel, autá sú veľmi zriedkavé. Karavánu stretli iba raz. Bolo na nej to, čo sa dnes ponúka v obchodoch alebo na tržniciach. Ovocie, zelenina a sladké nápoje, čo je pre stravu Tibeťanov dosť nezvyklý tovar. V dedinkách, ktoré pri výstupe míňali, si Katarína uvedomila, že k lekárovi sa tu chodí zrejme veľmi zriedkavo a že mnohé choroby, ktoré by sa dali liečiť, sú trvalou súčasťou ich života. Na niektorých miestach bolo veľa žobrákov alebo ľudí, ktorí ponúkajú rôzne prívesky či korálky, aj modlitebné mlynčeky alebo zobrazenia mantier. K turistom neraz pristupujú dotieravo, ba až agresívne v nádeji, že sa im ujde pár juanov, čo je oficiálna mena.
Medzi najsilnejšie zážitky patril pohľad na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Črtal sa z malej dedinky Tingri v západnom Tibete, ktorá slúži ako východisko pre výstupy na končiare Himalájí. Aj dvojdňová cesta autobusom do Nepálu, keď sa schádzalo cez kľukaté údolia stále nižšie, až kým neprišli do hlavného mesta Káthmandu, pôsobila ako malý zázrak. Kataríne zostala v očiach najväčšia stúpa na svete, aj živá bohyňa kumari, ktorú mali to šťastie vidieť. Súčasná kumari je desaťročné nepálske dievča menom Sadžani Šakjo. Podľa tradície sa vyberá viac dievčat ako „žijúce bohyne“ vo veku dvoch až štyroch rokov po rôznych skúškach. Musia mať bezchybnú pokožku, vlasy, oči a zuby, nemali by mať jazvy alebo rany a nemali by sa báť tmy. Kumari nosia vždy červené odevy, vlasy majú zviazané do uzla a medzi obočím namaľované „tretie oko“. Veriaci sa čelami dotýkajú ich nôh, čo je v Nepále medzi hinduistami najväčší znak úcty. Počas sviatkov dievčatá ťahajú cez mesto vo vozoch. Titul im obvykle ostáva do prvej menštruácie. Hlavná kumari žije odlúčene v palácovom chráme v metropole Káthmandu. Má niekoľko vybraných kamarátok a von môže ísť len niekoľkokrát do roka počas sviatkov. Iné „bohyne“ ako Sadžani môžu bývať doma a chodia riadne do školy.

Poznanie z cesty

Všetci, ktorí zavítali do týchto, pre nás ešte stále exkluzívnych oblastí, zažili a videli oveľa viac. A domov sa vrátili s istou skúsenosťou a poznaním. Ako je to v prípade Kataríny? „Je celkom prirodzené, že ak chce človek niečo pochopiť do hĺbky, musí to sám v sebe zažiť,“ uvažuje Katarína. „Kdesi som čítala, že výsledky, ku ktorým dospela západná veda a duchovné poznanie východu, sú si podobné a majú spoločný základ. Keď sa hmota atomizuje do tých najmenších častí, dôjde sa k takej podstate, ako keď sa atomizuje myseľ do jej najdetailnejších častí.“ Návšteva Tibetu a Nepálu mohla nadväzovať na túto úvahu, podstatné však je, že pre Katarínu mala hlboký zmysel. „Uvedomila som si množstvo vecí, snažila som sa pochopiť aj tie, ktoré sú pre nás ťažko prijateľné. Napríklad, pri verejnom zabíjaní býkov tečú potoky krvi, pri spaľovaní mŕtvol v Nepále sa nesmúti, ale naopak, pozostalí sa radujú a varia si dobroty. Je to asi v tom,“ zamýšľa sa Katarína, „že aj smrť prijímajú ako bežnú súčasť života. Zažívajú život v jeho reálnej podobe aj s prijatím jeho krutostí.“
Po návšteve Tibetu a Nepálu si Katarína viac všíma príčiny a následky svojho konania. „Hlbšie si uvedomujem, že za to, čo poviem a urobím, nesiem aj zodpovednosť. Konať mám v súlade so svojím vnútrom, lebo následky vo všetkých rovinách siahajú ďaleko a hlboko.“ Katarína si až teraz dôslednejšie uvedomila, že súčasťou nášho života sú aj veci nepríjemné, lebo inak by sme nevedeli rozlíšiť a poznať ich opačný pól - veci príjemné. Všetko je poznávanie a zážitok z neho – tu a teraz. Nekonečný proces stúpania alebo aj klesania po špirále poznania, ktorú si napĺňa každý sám.

Lea Gallová
Foto: Katarína Čániová