Časopis IMIDŽ

Čo mali spoločné svätý otec Ján Pavol II. s komunistickým vodcom Číny Mao Tse Tungom a španielskym surrealistickým maliarom Salvadorom Dalí? Na túto otázku by asi bežný smrteľník nevedel zareagovať a možno by sa niekomu mohla zdať až provokatívna. Ak ju však položíte odborníkom v medicínskom odbore neurológia, akým je aj primár liečebne pre dlhodobo chorých pacientov Medical-care v Prešove MUDr. Gabriel Flešár, so samozrejmosťou vám odpovedia, že všetci traja trpeli rovnakým ochorením - Parkinsonovou chorobou. K najznámejším parkinsonikom patril aj americký prezident Harry Truman, slávny boxer Muhammad Ali, či držiteľka štyroch Oscarov herečka Catherine Hepburn i kanadský herec Michael J. Fox. Dodnes sa s určitosťou nevie, čo je spúšťačom tejto choroby.

Keď hovoríme o Parkinsonovej chorobe, ako to celé začína?
Schopnosť pohybovať sa v prostredí, ktoré nás obklopuje, je jedna zo základných funkcií živých tvorov. Od mikroorganizmov až po človeka, všetky organizmy sa potrebujú nejakým spôsobom hýbať. U ľudí sú pohyby celého tela vykonávané koordináciou svalového a kostrového systému. Každý pohyb, ktorý sme schopní urobiť, nech už vyzerá akokoľvek jednoducho, je výsledkom súhry medzi viacerými svalovými skupinami kontrolovanými nervovým systémom.
Ak sa naruší schopnosť mozgu vysielať podnety, riadiť a koordinovať jednotlivé motorické systémy, dochádza k poruchám hybnosti.

Podľa koho dostala choroba pomenovanie?
Prvýkrát ochorenie popísal v roku 1817 londýnsky praktický lekár James Parkinson (1755-1824) vo svojej práci o paralysis agitans - „trasľavej obrne“. Presne opísal jej príznaky, no neobjavil chorobu ako takú. Bol iba prvým, ktorý dal do súvislosti tieto príznaky a svoje poznatky publikoval v odbornej literatúre. V medicíne je zvykom pomenovať ochorenia podľa lekárov, ktorí ich podrobnejšie ako prví opíšu. No príznaky Parkinsonovej choroby boli zachytené ešte v spisoch Hippokrata, Galena, DaVinciho a iných klasikov starovekej a stredovekej medicíny.

Čo ju vyvoláva?
Parkinsonova choroba je spôsobená degeneratívnymi zmenami podkôrových oblastí mozgu. Dôsledkom toho do chádza v organizme k zníženej tvor be dopamínu. Dopamín slúži ako neurotransmiter - prenášač signálov, ktorý sa viaže na receptory a umožňuje prenos informácií v nervovom systéme. Nežiadúce zmeny vznikajú vekom, súhrou istých okolností a vplyvov, môžu
byť viazané na genetickú predispozíciu. V minulosti ale aj v súčasnosti vznikajú niekedy parkinsonské syndrómy ako komplikácie po vírusových zápaloch mozgových blán, u niektorých neurodegeneratívnych ochorení aj pri užívaní určitých liekov, psychofarmák, vplyvom toxických látok, niekedy je nemožné určiť, čo bolo spúšťačom ochorenia, ktoré najpravdepodobnejšie vzniká kombináciou pôsobenia genetických a enviromentálnych faktorov.

Aké sú príznaky?
Tie sa môžu od prípadu k prípadu odlišovať a menia sa aj u toho istého pacienta s postupnou progresiou ochorenia. Hovoríme o poruchách vychádzajúcich z extrapyramídového systému centrálneho nervového systému. Podľa toho aká zložka prevažuje, extrapyramídové poruchy môžu byť hypokinetické, tie ktoré sa prejavujú zníženou pohybovou aktivitou, alebo hyperkinetické - keď je pohyb nadmerný, ide o mimovoľné, vôľou neovládateľné pohyby.
K typickým prejavom Parkinsonovej choroby patrí tras (tremor) končatín. Charakteristický je pohyb prstov, pripomínajúci počítanie peňazí. Zvýšené svalové napätie sa prejavuje stuhnutosťou svalov(rigiditou) trupu a končatín. Ďalším charakteristickým prejavom je znížená alebo spomalená schopnosť vykonávať pohyby (hypokinéza a bradykinéza). Tiež porucha rovnováhy, postoja a chôdze. Častým začínajúcim prejavom ochorenia býva mikrografia, mení sa rukopis, pacient začne písať menším písmom, objavujú sa zmeny reči. Dochádza k oslabeniu mimiky tváre, nadmernému slineniu. Pokožka je viac mastná, hlavne na tvári a vo vlasovej časti. Problémy robí jemná motorika, pacient si nedokáže zapnúť gombíky, stráca cit v prstoch. Niektorí pacienti majú problémy s kolísaním krvného tlaku, vyskytujú sa poruchy potenia, časté sú tiež poruchy močenia a problémy so stolicou – zápcha. Vo vyššom veku a neskoršom štádiu choroby trpia pacienti častejšie depresiami, poruchami spánku, poruchami pamäte, prejavmi demencie, halucináciami.

Parkinsonovej chorobe sa hovorí ako o ochorení starých ľudí. Ale nemusí to byť vždy pravda.
S predlžujúcim sa priemerným vekom populácie, s jej „starnutím“ v rozvinutých krajinách stúpa aj počet pacientov s Parkinsonovou chorobou. Štatistiky hovoria, že v populácii do 50 rokov pripadá jedno ochorenie na tisíc obyvateľov. Vo veku nad 60 rokov pripadne jeden parkinsonik už na sto obyvateľov. Ale Parkinsonovou chorobou bývajú postihnutí aj ľudia v mladšom veku, ešte pred štyridsiatkou. Výnimočne sa choroba prejaví u ľudí dvadsaťročných. Čím v skoršom veku toto ochorenie začína, tým máva ťažší priebeh a spôsobuje závažnejšie následky. U mladších pacientov sa výraznejšie skracuje dĺžka života.

Ako sa Parkinsonova choroba lieči?
Treba povedať, že dnes ide o chorobu, ktorá sa dá liečiť, ale nedá sa vyliečiť. Najúčinnejším preparátom je dnes látka Levodopa, ktorá je prekurzorom dopamínu a v organizme sa metabolizuje na chýbajúci dopamín. L-DOPA upravuje poruchy hybnosti, zlepšuje kvalitu života a predlžuje pacientom život.
Až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa zistila príčina choroby a začal sa používať spomínaný preparát. Postupom času sa však účinnosť jednotlivých dávok znižuje, preto je potrebné dávky zvyšovať a skracovať intervaly medzi nimi. Liečba parkinsonizmu patrí do rúk odborným lekárom-neurológom. Liek sa nesmie samovoľne a náhle vysadiť. Liečbou sa príznaky parkinsonizmu dajú utlmiť, nedá sa však odstrániť príčina choroby.
Vo vyššom veku majú pacienti zvyčajne viac diagnóz, vždy treba kombináciu liekov zvážiť, aby nedochádzalo k nežiadúcim vedľajším účinkom, niektoré lieky nie je možné užívať spolu s antiparkinsonikami. Treba spomenúť, že v súčasnej dobe máme k dispozícii aj iné druhy liekov na liečbu parkinsonizmu v prípadoch, kde terapia Levodopou nie je účinná alebo nie je indikovaná. Možno spomenúť agonistov dopamínových receptorov, amantadin, selegilin, anticholinergiká.

Pomáha pacientom rehabilitácia?
Vhodné sú masáže, elektroliečba aj vodoliečba zamerané na pohybové ústrojenstvo. Pacientom netreba brániť v pohybe, potrebná je telesná aktivita, dostatok pohybu.Môže sa kombinovať aj s alternatívnymi formami liečby, akými sú akupunktúra, čí muzikoterapia. Čo sa týka stravovania, odporúča sa diétny režim bez ťažkých mastných a vyprážaných jedál, viac hydiny, rýb, tiež strava bohatá na zeleninnu, vitamíny, vlákninu a hlavne dostatok tekutín. Dôležitá je aj atmosféra v rodine, ktorá má na pacienta pôsobiť ukľudňujúco.

Ide o dedičnú chorobu?
Nedá sa to takto povedať. Ale predpokladá sa, že existuje určitá genetická predispozícia pre vznik choroby, čo znamená, že pôsobenie a súhrn istých okolností môže toto ochorenie skôr vyvolať. Vonkajších faktorov môže byť viac. U každého jedinca sa môže prejaviť do určitej miery odlišná forma ochorenia.

Ako je to s pohlavím a rasou, sú tu významnejšie rozdiely?
Štatisticky neboli zistené žiadne výrazné rozdiely. Ženy aj mužov ochorenie postihuje približne rovnako často. Výskyt choroby v Afrike a v rozvojových krajinách s jej výskytom v rozvinutých západných krajinách možno len ťažko porovnávať.

Ako ste sa dostali k neurológii?
Študoval som v Prahe na Karlovej univerzite, kde som promoval v roku 1987. Od roku 1990 som pracoval na neurologickom oddelení, neskôr na neurologickej klinike Fakultnej nemocnice Jána Adama Reimana v Prešove. Nedávno som prešiel pracovať do doliečovacieho zariadenia, kde liečime dlhodobo chorých pacientov a aj pacientov s Parkinsonovou chorobou.

Z môjho pohľadu vaša práca môže byť dosť stresujúca. Ako zvyknete relaxovať?
Voľného času nemám priveľa. Snažím sa venovať rodine, deťom a aj ďalšiemu štúdiu. Medzi moje záľuby patria knihy, história, fotografovanie, dejiny umenia. Mojím obľúbeným živlom je voda, kedysi som sa venoval plávaniu, neskôr windsurfingu, teraz ma láka kite surfing, ale prakticky v súčasnosti je to skôr turistika, občas sa dostanem do prírody, v zime na lyže.

Kvetoslava Mudríková
Foto: autorka a archív MUDr. G. Flešára