Časopis IMIDŽ

Všade kde pôjdete, zanechajte za sebou čisté stopy

Jozef Jasenčák celý život inklinoval k duchovným podstatám života, aj keď to skôr tušil ako racionálne zdôvodňoval. Až v posledných rokoch sa vyprofiloval, našiel odpoveď na každý rozmer „svojho“ sveta, ktorý ho doslova vzrušoval. Vďaka prepojeniu s univerzom, a či s bytosťami nehmotného sveta – povedať sa to dá rôzne, napísal dve knihy, v ktorých svojou symbolikou poodhaľuje zákon vesmíru a kolobeh života. V rozhovoroch dostal odpoveď aj na otázku ako žiť.Pri stretnutí s ním sa treba naladiť na príjem univerzálnej pravdy. Slová a vety sú vyseparované z celku, vždy sú na nejakú tému orientované a človek má pocit, že prišli z vyšších sfér. A keďže celé jeho vnútro je poznamenané intelektuálnym poznaním, aj duchovné (alebo vesmírne) pravdy vyjavuje sebe vlastným symbolickým jazykom. Pre niekoho sa to môže zdať  ťažké alebo zložité, veď treba preniknúť hlbšie do podstaty. Núti to však na tú istú vec sa pozrieť z viacerých strán. A keď si človek už dá tú námahu, môže s ním súhlasiť – áno, je to tak. Sám priznáva, že informácie nie sú nové, len používa terajšej dobe a poznaniu zodpovedajúcu symboliku a podobenstvá dnešného života. Hovorí, že v správnej chvíli sa vyskytol vždy tam, kde sa mohol vo svojom poznaní posunúť ďalej. Odhodlanie na vesmírnu komunikáciu bolo silné a keďže uspel, zrejme má to aj súdené. Jeho komunikácia nespočíva v automatickom písme, keď ruka bezmyšlienkovite vibruje po papieri. Kontakt spočíva v hlbokej schopnosti intuitívne cítiť, čo je na „druhej strane“. Túto schopnosť možno nazvať aj určitým druhom jasnovedenia. Všetko je transformované cez jeho vnútro, cez vlastnú symboliku. „Mám  jasnosluch a tiež takzvaný jasnovnem. Ich prostredníctvom cítim udalosti. Nevidím ich, ale cítim. To je môj spôsob komunikácie,“ celkom zreteľne sa vyjadril J. Jasenčák.

Vesmírni sprievodcovia
Celkom na začiatku boli sny. V nich sa zúčastňoval virtuálnych prednášok na rôzne témy. Pri jednej z nich, ktorá mu utkvela v pamäti, sa vynorila ústredná myšlienka: podstata spočíva v pochopení. To bolo už dávno, pričom aj sny boli podnetom k štúdiu najrôznejších vied a náboženstiev; hľadal v nich súvislosti. „Vravel som si: keď to pochopím, nájdem podstatu. Neskôr, keď došlo ku komunikácii, povedali mi, že som to dobre poňal, že to je kľúč. - Ale on sa otáča aj na druhú stranu, oznámili mi po niekoľkých rokoch. Dospel som vraj do štádia, keď dokážem prijať veci aj v širších súvislostiach a porozumieť im. Znelo to takto: Podstata spočíva v pochopení, pochopenie spočíva v podstate. Do nej sa treba postaviť a všetko je jasné. To je ten prameň, o ktorom sa hovorí v knihe. Niekedy to prebieha tak, že už dopredu viem, čo mi chcú povedať V inom jazyku a v inej kultúre by sme prameň mohli pomenovať akašou,“  ozrejmuje J. Jasenčák. „A čo to znamená pre praktický život? Že dostaneš tie informácie, ktoré k tebe majú prísť a s ktorými je život hodnotnejší.“ Rozhovory, ako hovorí, prebiehajú s viacerými sprievodcami. Nazýva ich učiteľmi, aj ich tak oslovuje. Vníma to a prijíma tak, ako by to bola škola. Jeden z nich, či jedna, sa mu predstavila pod fénickým menom Akna. Jozef hovorí, že s vesmírom, s bytosťami rôznych sfér a úrovní komunikujeme všetci. Len málo ľudí si to uvedomuje a ešte menej to robí vedome. „Škoda, lebo život by vyzeral inak,“ poznamenáva. Ako na to? Treba mať pokoj, ticho a schopnosť odpútať sa od hmotného sveta. Vtedy to funguje. „Raz som sa počas kontaktu opýtal: Mám dom, veľa pekných hmotných vecí, neprekáža to v komunikácii? Odpoveď bola promptná: Maj a užívaj ich, veď preto ich máš. Zostaň ale tam kde si. Vysoko nad tým všetkým. Zachovaj si primeranú mieru ich vážnosti. A nebuď na ničom závislý. - A čo mám povedať ľuďom, keď za mnou prídu, že chcú tiež komunikovať, ako im poradiť? Pýtam sa ďalej. Prestať lipnúť na veciach. To je začiatok. Znela odpoveď.“ Za Jozefom Jasenčákom prichádzajú ľudia s rôznymi otázkami, chcú poznať riešenie, hľadajú odpovede na svoje problémy. „Nikdy si neklaďte otázku prečo sa mi stalo to a ono... Múdrejšie je – čo s tým?“ aj takéto slová zahŕňa do programu, s ktorým môže človeku pomôcť, ak ho chce v živote aplikovať. „Spolu hľadáme algorytmus jeho problému. Lebo nič nie je náhoda. Ani to, že má zlého manžela, alebo že trpí nejakou chorobou.“ Väčšina ľudí si myslí, že na vine je niekto iný – manžel, partner, šéf – vždy je vinný ten druhý. Mali by sme prijať základný vzorec: Spôsobil som si to sám. Nikto to za mňa nemôže vyriešiť, iba ja sám. Niekto mi môže pomôcť, ale je len na mne, či to prijmem alebo nie. Ak problém neprijmem ako vlastný, nevyriešim ho.
Hľadá sa podstata
Informácie „zhora“ prichádzali postupne,  rozširovali sa do rôznych oblastí, ale vždy mali - aj keď sa týkali praktických sfér života, duchovný rozmer. V jednom z rozhovorov sa J. Jasenčák opýtal, že čo je v živote najdôležitejšie. „Všetko je dôležité,“ znela odpoveď. „Aj maličkosti?“ rozvíjal dialóg. „Maličkosti neexistujú. Všetko je súčasťou veľkosti.“ A hneď za tým dostal definíciu hologramu v písmenách gréckej abecedy, ktorá mu bola blízka: Alfa, beta... = omega. Tri bodky znamenajú ďalšie grécke písmená. V tom okamihu ešte nepochopil, ako to funguje. Až neskôr dostal vysvetlenie, ktoré prijal a celého ho premklo: „Všetko vychádza z celistvosti a všetko je v nej celistvé. Celistvosť niekto môže nazvať Boh, je to jedno ako to nazvem. Každá maličkosť sa premieta vo vesmíre a vesmír sa premieta v každej maličkosti. Inak by nemohol fungovať. Ja som vo vás, vy ste vo mne.“ Takto to Jozefovi Jasenčákovi povedal jeden z vesmírnych učiteľov.
Ten kto prichádza a chce poznať odpoveď na otázku, nad ktorou uvažuje, J. Jasenčák pomáha nájsť cestu k programu, ktorý žije v ňom, len ho treba vydolovať, objaviť. Musí byť celistvý, nerozmazaný a taký vložiť do nehmotného, duševného, priestoru. Tam neexistuje čas ani následnosť, to znamená, že všetko sa premietne odrazu, akoby v jedinom okamihu. Ak sa ten, koho sa to dotýka dokáže odpútať a byť voľný vo svojom duchu, je si istý a presvedčený o sile svojho programu, ten pôsobí a mení veci. „Môžem podať len pomocnú ruku a nech už poviem čokoľvek, uvedomujem si, že musím znášať aj následky. Hľadáme algoritmus problému, treba naznačiť v čom je podstata, ale riešenie je vždy v človeku. Každý človek v sebe nesie algoritmus stavebného zákona vesmíru všetko je vo všetkom. Možno to povedať aj tak, že všetko je vo mne. Vo mne je problém aj riešenie. Ten zákon sa dá vyjadriť aj takto: Každá vec je celok. Iný,  možno vedec, by to povedal takto: Všetko pracuje v algoritme celku. To človeka privedie k hlbokému poznaniu. Moje rozhovory, moja komunikácia je vlastne o aplikácii tohto zákona v každodennom živote. To je téma mojich rozhovorov s neviditeľnými učiteľmi. Je to pre mňa nielen užitočné, ale aj povznášajúce a krásne.“ J. Jasenčák posilnil základnú myšlienku. Každý z nás prišiel s nejakým poslaním Každý človek na tejto zemeguli sem prišiel s nejakým poslaním, ktoré by mal naplniť. Niektorí o tom uvažujú, iní nie. Ak život beží voľne, poslanie si napĺňa celkom nevedomky, ale nemusí to byť optimálne. J. Jasenčák vo svojom duchovno-vedátorskom bádaní si však neodpustil otázku do vyšších sfér, čo je prioritné pre neho. „Tvojím poslaním je učiť ľudí, ako si sami majú utvárať svoj život tak, aby bol radostný a šťastný,“ prišla promptná odpoveď. „Lebo to je optimálne riešenie vyplývajúce zo zákona vesmíru,“ zdôraznili učitelia.
Žiadna komunikácia nemôže byť hlboká, ba povedzme čistá,  ak ten, kto komunikuje, nemá očistené svoje vnútro. Lebo zákon rovnorodosti nepustí – priťahujú sa rovnaké veličiny. Keď sa J. Jasenčák naladí na vysokú frekvenciu, naladí sa na tomu zodpovedajúcu sféru, na duchovne vyspelú bytosť, ktorá ho neuvedie do zmätkov. Ak chce byť človek čistý, mal by urobiť duševnú očistu, zbaviť sa vášní a pripútaností, pochopiť, že sa treba odpútať od hmoty, aj keď v nej žijeme. V hmote sa prejavujeme, ale žiť by sme mali v duševnom priestore. „Ako to dosiahnuť? Všade kde pôjdete, zanechajte za sebou čisté stopy,“ znela odpoveď. V inej symbolike to bolo povedané už pred tisíckami rokov. Nič nové pod slnkom. A predsa o tom treba vedieť a neustále si to pripomínať. Je to podobné ako s modlitbou. Človek vstúpi do určitého duševného priestoru, ktorý zodpovedá jeho duševným kvalitám a individualite. Sem vloží svoj zámer, dá sa povedať aj program alebo žiadosť o prosbu. To je modlitba. Človek to vyjadrí svojím duševným prejavom, predstavou, želaním, ale najviac hlbokým precítením. Slovami si môžeme pomáhať, ale to sú pozemské symboly, ktorých silu znásobujeme v sebe. Otčenáš je optimálny, nosný program. Je
to akoby nosná frekvencia, na ktorú sa treba naladiť. „Milióny ľudí sa denne modlí otčenáš,“ zamyslel sa Jozef Jasenčák. Učiteľ, s ktorým komunikoval, sa vyjadril takto: „Ak by všetci, povedané symbolikou fyziky, vložili do tohto programu v duševnom priestore ten istý energetický náboj, jeho intenzita by bola taká silná, že by bol raj na Zemi.“ Slepí nevidia, hluchí nepočujú Pravdu vidí každý svojím vlastným spôsobom, cez okuliare svojej individuality. Tak ako to povedal Ježiš: „Slepí nevidia, hluchí nepočujú.“ „Túto vetu môžeme dávať do súvisu aj s učením reinkarnácie,“ približuje rozsiahlosť tém v rozhovoroch s učiteľmi J. Jasenčák. „Odpovedali mi, že kto reinkarnáciu v Ježišovom učení nevidí, to ešte neznamená, že tam nie je.“ Každý vidí to, ako vidí, každý rozumie tak, ako rozumie. Každý ide svojou cestou sám. Vnímanie reinkarnácie v Ježišovom učení znamená hlbšie pochopenie reality a zmyslu vlastného života. „Čo seješ, to žnež,“ to je pilier, posolstvo jeho učenia. Každý človek si svojím myslením tvorí príležitosti na žatvu, a to znamená prijímať následky svojich predošlých rozhodnutí. Vždy žneme to, čo zasejeme. Sejba a žatva môžu byť v tom istom živote alebo v niektorom, ktoré budú nasledovať. Bez reinkarnácie by bolo Ježišovo učenie obmedzené, vysvetľovalo by život človeka ako jednorazový akt. Bolo by možné týmto spôsobom dosiahnuť dokonalosť, za ktorou kráčame? To sotva. Život v cykloch, v rôznych telách, v rôznych časových obdobiach a v iných podmienkach, to je cesta kvalitatívneho rastu duše. Nie každý to dokáže prijať, hlavne ak sa riadi naučeným názorom autorít. Ale vesmír sa podľa nich neriadi. Vesmír sa riadi Zákonom. V čase, keď sa narodil Ježiš, spravodlivosť vychádzala z hesla: „Oko za oko, zub za zub.“ Následok sa riešil vyvolaním karmickej príčiny tej istej kvality. Kvalita duševného priestoru nerástla, čo sa prejavilo v kvalite hmotného priestoru na Zemi. Karmický uzol sa čím ďalej, tým viac zauzľoval. Ježiš bol ten, kto ukázal, čo spôsobuje karmický cyklus a ako možno uzol rozviazať alebo preťať. Zviditeľnením Zákona Ježiš karmický uzol stagnácie rozťal. Z tohto pohľadu je jeho učenie spasiteľské. Ukázal, že programom vesmíru je láska, že to je zákon vesmírnej harmónie.

Autor: Lea Gallová

Foto: autorka a ZAT