Časopis IMIDŽ

Ľudia vstupujúci do manželstva majú o fungovaní tejto inštitúcie rôzne predstavy. Zároveň disponujú rôznymi očakávaniami - reálnymi, no často sú to očakávania aj nereálne. Okrem toho, že každý v páre dúfa, že v ich manželstve bude všetko fungovať ako v pôvodných rodinách, riadia sa aj tzv. „manželskými mýtami“, ktoré sú nerealistické, no bežne rozšírené predstavy o manželstve. Medzi najčastejšie patria mýtus o večnej nemeniacej sa láske dvoch ľudí, mýtus o stálom manželskom šťastí, o absolútnom porozumení manželov, či mýtus o tom, že manželia majú robiť všetko spolu a mali by tráviť spolu všetok svoj voľný čas.

Po troch rokoch manželstva ma navštívila v poradni pani Viera. Mala 26 rokov, jej manžel o rok viac, boli bezdetní, obaja pracovali, mali vlastný byt. Problém, ktorý pani Vieru trápil, bola samota. „Mám pocit, že môj manžel sa mi úplne vzďaľuje. Náš vzťah už nie je taký, aký bol na začiatku manželstva. Trávime spolu čoraz menej času. Niekedy sme spolu randili, prechádzali sa, chodili do kina, zatancovať si, a teraz? Buď je v práci so svojím počítačom, alebo s kamarátmi na motorkách. Cez víkendy chodí pretekať kros. Tak si vraj najlepšie oddýchne. Keď je doma, najradšej sedí pri telke, alebo si niečo majstruje v pivnici. Ale čo ja? Načo som sa vydávala, keď si vlastne muža ani nevidím? Stále som sama, stále čakám, kedy sa vráti z práce a keď príde, tak sa nič nedeje. Zdá sa mi, že sa správa akoby bol slobodný. Potom som smutná, uzatvorím sa do seba a niekedy aj dva dni nekomunikujeme. Čakám, že ho napadne, že mi tým ubližuje, ale ešte sa to nestalo. Ja som kvôli nemu prestala chodiť s kamarátkami von, aby mi nevyčítal, že nie som s ním, čakám ho doma, varím mu, a on na mňa kašle. Cítim samotu. Myslela som si, že si ma berie, lebo chce byť so mnou. Ale je to ako u každého chlapa. Chcel mať iba navarené, vyprané, postarané o domácnosť.“ Pani Vierka prežívala niekoľko emócií. Bola nahnevaná, cítila sa sama, cítila nepochopenie, sklamanie, zlosť. Mala pocit, že kvôli manželovi veľa obetovala, že ťahá domácnosť a na oplátku sa jej dostáva samota, minimum lásky a nezáujem zo strany manžela. Jeho spôsob trávenia voľného času vnímala ako útek a nezodpovedné správanie sa slobodného človeka. Vierin vzor z vlastnej rodiny ju ubezpečoval v tomto názore. Ani jej otec a mama nemali koníčky, pri ktorých by trávili voľný čas. Obaja boli domácky založení, síce sa často hádali, ale boli takmer vždy spolu. Viera tento model automaticky chcela preniesť do svojho vzťahu. Očakávala, že manžel príde z práce a ostane doma, aby mohli byť spolu. Igor však nebol ochotný vzdať sa motoriek, športu a občasného stretávania sa s kamarátmi. Viera prestala kontaktovať spolužiačky, prestala s nimi chodiť cvičiť, lebo sa vydala. To bol pre ňu dostatočný dôvod na to, aby odrezala minulosť, všetko, čo ju bavilo ako slobodnú. Akoby manželstvo vyžadovalo absolútny rez v záujmoch, koníčkoch, či udržiavaní priateľstiev z minulosti. Trávenie voľného času v manželstve býva častým problémom, s ktorým sa dvaja ľudia potýkajú. Tým, že každý z nich žil v inej rodine s inými zvykmi a tradíciami, je pravdepodobné, že ich očakávania od vlastného spôsobu trávenia voľného času sa môžu líšiť. Dôležitým faktom v tejto oblasti spolužitia je, že v manželstve majú byť zastúpené rôzne spôsoby trávenia voľného času – spolu vo dvojici, spolu v spoločnosti iných ľudí, každý sám a nakoniec aj fyzicky spolu, ale každý pri inej činnosti (jeden pozerá televízor a druhý si číta). Samozrejme, je nevyhnutné, aby manželia trávili nejaký čas spoločne, aby spolu prežívali pekné situácie, ktoré ich zblížia. Býva výhodou, ak obaja majú nejakú spoločnú záľubu, podobný životný štýl. Je nereálne očakávať, že sa to musí diať nonstop, 24-hodín denne, pričom by si manželia zostali rovnako vzácni a rovnako silno by sa na seba tešili. Na tom stroskotávajú mnohé dovolenky, od ktorých ľudia naivne očakávajú, že počas dvoch týždňov dobehnú to, čo zameškali počas roka. Zrazu chcú byť manželia iba spolu, mať z toho radosť, lenže dobrá nálada a radosť sa nedajú vyrobiť na požiadanie. Podobne je to v bežnom živote. Ak manželia, alebo aspoň jeden z nich, očakávajú, že zdrojom šťastia v ich živote
bude iba manželstvo, ak celú svoju energiu vložia iba do vzťahu, celú svoju spokojnosť a šťastie postavia iba na jeden pilier a to isté očakávajú od partnera, zákonite prichádza sklamanie a rozčarovanie. Život sa tak zúži iba na partnerský vzťah, ktorý neposkytuje to, čo od neho človek čaká. Hoci rodina, manželský vzťah a partnerstvo patria medzi to absolútne najpevnejšie, čo človek môže v živote zažiť, ak to chce zažívať naozaj v plnom šťastí, musí čerpať energiu aj z iného zdroja a musí to dovoliť aj partnerovi. Šport, koníčky, priatelia, vlastný voľný čas nie sú v rozpore so spokojnosťou v manželstve. Práve naopak. Tolerancia, pochopenie, dopriatie toho, čo seba i druhého napĺňa, môžu spolužitie obohatiť.  Ak chce človek urobiť druhého šťastným, musí si uvedomiť, že je iba jedným z mnohých činiteľov, ktoré potrebuje k svojmu osobnostnému rastu. Vierka urobila chybu, keď sa odstrihla od všetkého, čo ju spájalo so životom spred manželstva. Myslela si, že ak prinesie Igorovi obeť v podobe zrušenia kontaktov s kamarátkami a s cvičením, tak Igor ju za to ocení a urobí to isté. Opak sa stal pravdou. Igor ju neustále posielal von, radil jej, aby kamarátkam zavolala, našla si niečo, čo by ju bavilo. Ona to však chápala ako Igorovu aktivitu k tomu, aby bol s ňou čo najmenej. Keďže o tom spolu nekomunikovali, nezdôverili sa navzájom s týmito pocitmi, prestali si rozumieť a motívy svojich činov si vysvetľovali po svojom. Igor mal pocit obmedzovania, Vierinej závislosti na jeho prítomnosti doma a Viera si zase myslela, že Igor na ňu kašle a nemá ju rád. Keďže situáciu riešili hádkou, výčitkami a následnou tichou domácnosťou, bolo jasné, že v oboch iba rástla zatrpknutosť. Počas jednej z konzultácií sa Vierka rozhovorila o tom, že jej zo strany manžela chýba pozornosť a záujem. Chýba jej pocit, že mu na nej naozaj záleží. Igor však na výčitky, že nikdy nie je doma reagoval tým, že zatvoril za sebou dvere. Mal strach, že mu chce Viera siahnuť na motorky, na kamarátov, a preto sa bránil svojsky. Niekoľko konzultácií sme s Vierou venovali tomu, ako zmeniť rétoriku a prístup k Igorovi. Čím viac bude vyčítať, kritizovať a vyhadzovať mu na oči, že veľa času trávi s kamarátmi a pri motorkách, tým viac si ich bude Igor chrániť. Cesta viedla cez vyjadrenie vlastných pocitov a potrieb, ktoré v sebe Viera cítila a dusila. „Chápem, že máš svoje záujmy a priateľov. Potrebujem ale cítiť, že ma ľúbiš a že ti na mne záleží. Chýba mi tvoje pritúlenie, chýbajú mi tvoje otázky ako sa mám, čo som dnes prežila. Chýba mi, že si nevyjdeme spolu von. Potrebujem zažívať s tebou situácie, na ktoré sa budem tešiť.“ Takéto zdôverenie sa je o niečom úplne inom ako o výčitkách. Igor a Viera sa potrebujú naučiť komunikovať o svojich potrebách, trápeniach a túžbach, ale bez napádania a domýšľania si. Zároveň sa Viera postupne učila, že dobré a pekné manželstvo nemá byť cieľom, ale prostriedkom k plnšiemu životu. Manželstvo by sa dalo prirovnať k prístavu, v ktorom obaja partneri môžu čerpať energiu na ďalšiu plavbu. Raz sa vyberú na plavbu spolu, inokedy osobitne. Niekedy aj prístav vyžaduje údržbu, ale nepotrebuje, aby ste v ňom trávili celý deň. Keďže Igor bol ochotný spolupracovať, dokázal chápať, že bez jeho pričinenia a väčšej pozornosti smerom k manželke by sa ich vzťah ocitol vo veľkej kríze. Nemusí doma tráviť každú voľnú chvíľku, ale určitú dávku pozornosti, jeho času a energie vzťah nutne potrebuje. Aby obaja nezabudli urobiť tomu druhému radosť. Mnohé manželské páry dokážu fungovať vo vzťahu v rámci povinností (starostlivosť o deti, nákupy, práca, domáce povinnosti,...), avšak keď sa im naskytne využitie voľného času, zlyhávajú, pretože sa v jeho využívaní buď navzájom obmedzujú, alebo ho zneužívajú iba vo svoj prospech. Medzi najčastejšie problémy vo využívaní voľného času patrí to, že jeden partner sa druhému - nevenuje, nemá na neho čas, je stále preč z domu - venuje sa iba svojej práci, svojim priateľom a svojim záľubám, alebo na druhej strane - nenechá partnera na pokoji, aby si mohol vo svojom voľnom čase oddýchnuť a venovať sa svojim koníčkom, ale stále požaduje, aby bol s ním, aby sa mu venoval. Tak ako v prírode samotnej, tak aj v manželstve je dôležitá vyváženosť a rovnováha. Preto každý pár musí hľadať najrozumnejšiu a vzájomne najvýhodnejšiu rovnováhu medzi časom stráveným spolu a časom stráveným každým zvlášť. Táto na prvý pohľad ľahká, ale v skutočnosti veľmi zložitá a náročná úloha sa nedá splniť bez vzájomnej úprimnej komunikácie. Spôsob manželského spolužitia môžeme charakterizovať ako uzavretý (iba my), alebo otvorený (nielen my). Snahou partnerov by malo byť smerovanie k otvorenému typu manželstva, ktorý nenúti manželov tráviť všetok voľný čas spolu, ale dáva možnosti akceptácie vzájomných potrieb. Podľa S. Kratochvíla (Manželská terapie, 2000) voľný čas rozdeľujeme:
1.Čas, ktorý má každý pre seba a ktorý trávi mimo dosah partnera.
2. Čas, pri ktorom sú manželia síce priestorovo spolu alebo blízko pri sebe, ale každý sa venuje inej činnosti, ktorá ho baví a ktorú s ním partner v danej chvíli nezdieľa. Tu patria koníčky, hobby, záujmová činnosť, čítanie si. Nie je dobré, ak sa v manželstve rozvíjanie takýchto činností znemožňuje iba preto, že sa záľuby manželov nezhodujú. Je ale dôležité dohodnúť sa ako zladiť časovú i možnú finančnú náročnosť koníčkov s povinnosťami v rodine a ich vyváženosťou pre oboch partnerov.
3.Čas, pri ktorom sa manželia bavia spolu, či už ide o spoločnú činnosť, výlet, hru, prácu v záhradke, návštevu reštaurácie, prechádzku, či vzájomnú komunikáciu o rôznych udalostiach z práce, zo sveta, o deťoch, či plánoch.
4.Čas, ktorý manželia trávia spolu v spoločnosti iných osôb (priatelia, príbuzní, známi, na spoločenských akciách,...). Predovšetkým prítomnosť blízkych priateľov oboch manželov pôsobí ako pozitívny podnet ku vzájomnej manželskej konverzácii
. 5.Čas, pri ktorom manželia spoločne riešia nahromadené problémy  formou konštruktívnej hádky, či diskusie. Tento čas nie je zábavou, ale má slúžiť k „vyčisteniu“ napätej atmosféry medzi manželmi.
Voľný čas tiež môžeme deliť na:
a./ denný - nájsť si každý deň malú chvíľku pre seba, ale i oboch spoločne, respektíve dohodnúť sa, že napríklad v utorky má muž futbal v telocvični, vo štvrtok manželka aerobik, pričom nebudú si to vyčítať, ale budú vzájomne kooperovať.
b./ víkendový - je dôležité v priebehu pracovného týždňa si povedať, kto má akú potrebu a predstavu o strávení víkendu a diskutovať o tom. Raz môže svoju predstavu naplniť manželka, na druhý týždeň manžel. Ak budú obaja tvrdohlavo vidieť iba svoje potreby a presadzovať iba vlastný návrh prežitia víkendu, neprinesie to dobrý pocit nakoniec ani jednému. Tu sa osvedčuje ochota ku kompromisom, dohoda, rozhovor.
c./ dovolenka - veľakrát najkrajšie 2 týždne z roka, ale veľakrát aj 2 najstresujúcejšie a najhádavejšie týždne. Záleží na tom, čo kto z manželského páru od spoločnej dovolenky očakáva.

Autor: Mgr. Radomír Warošek

Foto: ZAT