Časopis IMIDŽ

Oľga dokázala do hĺbky svojej duše obdivovať každého, kto mal niečo spoločné s písaným slovom. Literáti, básnici, kritici, esejisti, novinári - to boli ľudia, pred ktorými sa dokázala hlboko skláňať a pozerať sa im psím zrakom do očí, ak mala to šťastie zoznámiť sa s niektorým z nich.
Osud to zariadil tak, že sa vždy našla príležitosť, aby si s mnohými potriasla ruky, ba chvíľu i posedela v neformálnom rozhovore. Pravda, ten viedol niekto iný, Oľga len mĺkvo počúvala, a ak sa jej občas podarilo vstúpiť do reči nejakou poznámkou, vždy si ju dobre premyslela, aby nepovedala nejakú hlúposť. Do spoločnosti týchto ľudí ju najčastejšie vovádzal učiteľ z vysokej školy, básnik. Hlavou mu neustále vírili slová, ktoré sa zoskupovali do veršov najčastejšie po tom, keď si už nejakým ostrým ovlažil hrdlo. Dalibor, tak sa volal, bol sugestívny a nie každý sa dokázal naladiť na jeho strunu. Keď do niekoho zabodol svoje tmavé „kukadlá“ a hovoril hoci aj nezmysly, ťažko mu bolo neuveriť. „Zajtra nemusíš ísť na seminár,“ povedal raz s neochvejnou presvedčivosťou. „Profesor nepríde, zlomí si nohu.“ Oľgou celú noc lomcovali pochybnosti – ísť, nejsť, príde, nepríde...?

Vždy presný profesor dlho nechodil. Nakoniec sa otvorili dvere a on, podopretý o dve barly, pomaly dokrivkal ku katedre a za neskorý príchod sa ospravedlnil. Vraj mu dali nohu do sadry, lebo ráno sa pokĺzol na chodníku a odniesol to členok. Má ho zlomený. Oľgu zalial pot. Vari len Dalibor, ktorý skladá slovíčka do veršíkov, vidí aj to, čo bude? Opantali ju zmiešané pocity. Bola to viera v jeho neomylnosť? Alebo priveľká, až slepá dôvera vo všetko, čo vysloví? Isté je, že odvtedy si v rozhovore s ním dávala väčší pozor. Kontrolovala svoje myšlienky voči každému slovu, ktoré vypustil z úst, aby sa nestala od tej peknoty závislou.
Stiahnuť Dalibora na kávu, a k tomu nejaký ten pohárik, nikdy nebol problém. Bolo s ním dobre, vždy bol úprimný, emotívny, a navyše aj nesmierne múdry. Aj pichľavá irónia sa dala zniesť, aspoň dovtedy, kým ho nezmohol alkohol. Oľga by za nič na svete nevymenila tie stretnutia. Napĺňali ju. Z Dalibora sálalo zvláštne fluidum a Oľga bola presvedčená, že nikto okrem nej ho nedokáže tak dobre vnímať. Možno v tom bol aj kus lásky, ale to by ona nikdy nepripustila. Ich vzťah mal kontúry čistého priateľstva, ktoré Dalibor využíval, kúpajúc sa v obdive mladej ženy.

Zuzana z ikony
„Ja ti ju predstavím, čoskoro ju uvidíš,“ Daliborovi zažiarili oči. „Urobím z nej hviezdu,“ hotoval sa. Jasné, Dalibor sa do kohosi zahľadel. Neustále ospevoval jej inteligenciu aj dramatický talent, zatiaľ nevyužitý. Medzi študentmi sa už všeličo šepkalo. Videli ho, ako nejakú ženu pritláča k múru a zasýpa ju bozkami. Dalibor patril medzi troch starých mládencov, ktorí učili na fakulte a boli pod drobnohľadom mladých, vydajachtivých študentiek. Keď ho ktosi zazrel, ako sa v meste drží s dievčinou za ruku, všetci sa spýtavo otáčali k Oľge, veď ona s ním bývala dovtedy najčastejšie. Tá iba pokrčila plecami. Vysedávala v kaviarni, vždy za tým istým stolíkom, a čakala. Po pár dňoch spôsobne vstúpil prvý, za ním mladá žena zjavne vyššia od neho, so širokými ramenami. „Tak, toto je Zuzana,“ ukázal na usmievavú tvár, keď si prisadli. Vyzerala, akoby práve vystúpila z gréckej ikony. Súmerná tvár s vypuklými, zasnenými, lesklými očami. Niet vari maliara, ktorý by ju ako modelku obišiel. Z tváre dýchala duša. Na takéto dievčatá vedia natrafiť iba umelci.
Vzťah medzi Zuzanou a Daliborom bol intenzívny, ale krátky. Žiť s ním pár mesiacov, to áno, ale vydať sa? Hotová samovražda! Neustále prázdne vrecká, vzletné reči to mali nahradiť. Aj tie prichádzali v čase alkoholického oparu, ktorý zabíja každé manželstvo. Zuzana rýchlo prehliadla situáciu a rovnako rýchlo sa našlo aj riešenie. Kde sa vzal, tu sa vzal - odrazu tu bol maliar spoza hraníc, hovoril po nemecky, a vraj keď zbadal Zuzanu, okamžite ju požiadal o ruku. Iskra bola silná, musela rozdúchať plameň aj u Zuzany. O nejaký čas bola malá svadba. Manželia sa videli iba po druhý raz. Zuzanu si maliar vzal so sebou do Nemecka. Vtedy Dalibor vymyslel slogan, ktorý sa ešte dlho interpretoval: Maďarku predali za marku. Zuzana pochádzala zo starého maďarského rodu, kde sa ctili vzťahy a dobré mravy. Určite to nebol obchod, ale Dalibor potreboval zdôvodnenie a chcel pobaviť aj iných.
Zuzana nevedela kam ide, ani čo ju čaká. Našla vraj rozľahlý dom s veľkou záhradou, s preskleným ateliérom a dvoma psami. Či mu sedela ako model, po tom nepátral nikto. Iba neskôr dorazili správy, že majú dve deti a že manželstvo sa vydarilo.

Po dvadsiatich piatich rokoch
Nezáväzné vzťahy medzi Oľgou a Daliborom sa skončili spolu so školou. Zostal svetlou spomienkou. Uplynuli roky, možno aj štvrťstoročie, a Oľga zrazu zatúžila opäť vidieť básnika, ktorý medzitým vydal niekoľko zbierok. Možno chcela zažiť vedomú vnútornú konfrontáciu medzi mladosťou a zrelosťou. Aký je dnes? Zmenil sa? Oľga sa stala literárnou vedkyňou a poznala takmer všetkých súčasných autorov a ich diela. Riadila sa profesionálnym odstupom, ktorý nemal podliehať emóciám. Ak sa jej občas zachvela dušička, vedela to logicky zdôvodniť ako intenzívnu výpoveď tvorcu, ktorá vychádza z ľudského precítenia a je vytvorená adekvátnymi jazykovými prostriedkami. Dalibor už neučil, nemal telefón a na sídlisku, kde všetky bloky vyzerali ako jeden, ho nebolo ľahké nájsť. Dvere otvorila žena. Hneď za nimi sa zjavil Dalibor. Vyzeral celkom tak, ako si ho Oľga uchovala v pamäti. Chvíľu sa na seba bez slova pozerali, skúmajúc medzipriestor. „Hlava, ide mi roztrhnúť hlavu,“ Dalibor si uchopil hlavu do obidvoch rúk a odvrátil oči. Žena nemo pokynula, všetci sa usadili v kuchyni. „Je to s ním čoraz horšie,“ prehodila akoby len tak, na okraj. „Máva záchvaty, vtedy ho skoro trieska o zem. Toto je nič,“ vysvetľovala tichým hlasom. „Nemôžem ho ani na chvíľu opustiť, nikdy sa nedá vedieť, kedy to príde a čo vtedy urobí.“ Dalibor žil u sestry v neveľkom byte, bol tu ešte jej takmer dospelý syn.
„Oľga, si to ty? vyhŕkne. Si akási iná ako voľakedy. Aj ty mi sedíš v hlave. A načo si prišla, veď sa spolu toľko rozprávame...“ Ako sa môžeme spolu rozprávať, blysne Oľge mysľou. „Vidíte, aký je? Vy ste teda Oľga, aha... Zvykne hovoriť také veci, ktorým ja nerozumiem, čosi vám stále vysvetľuje.“ Sestra vo svojej reakcii Dalibora vôbec neberie na vedomie. Oľga mlčí, nevie čo má povedať. Telom jej prechádza elektrina poznania o chorej mysli človeka, ktorý žije vo vidinách svojho sveta.
Ešte donedávna to mohla byť inšpirácia, ktorú zvládal skladaním písmen do slov a slov do veršov. Kde je tá hranica medzi realitou a fikciou, kedy a za akých okolností prichádza oná posledná kvapka do preplneného pohára?
Oľga ťažko prehĺta sliny, čo sa jej zbiehajú v ústach. Vstane a prikáže: „Otoč sa chrbtom ku mne!“ Dalibor sa komótne zodvihne, zahrkoce stoličkou a zasa si sadne. Už jej ukazuje chrbát, nepýta sa prečo. Dostal pokyn, treba ho rešpektovať.

Liečenie vôľou
Keď si Oľga spomenie na tie chvíle, vôbec im nerozumie a nevie si ich vysvetliť. Vtedy, v onom sídliskovom byte, pocítila bytostnú túžbu uchopiť Daliborovu hlavu do svojich rúk. Nevedela prečo, ani čo bude ďalej, iba sa jej ruky akosi automaticky pristavili na spánkoch. Cítila silný pulz, prechádzal jej do rúk, odtiaľ hore, do jej vlastnej hlavy. Odtrhla čoraz horúcejšie dlane a priložila si ich na zátylok. Pulzovanie sa zjemnilo, už nebolo také nástojčivé. „Vodu, potrebujem vodu,“ hlesla. Obchádzali ju mdloby. Pohár minerálky sa skĺzol dolu hrdlom. Zrak mala zrazu ostrejší. Cez pokožku, ba aj pevný lebečný kryt, Oľga uzrela v Daliborovej hlave malé bytosti. Hmýrili sa v nekoordinovanom pohybe. Položila mu ruky na temeno, akoby chcela zastaviť ich pohyb. Neviditeľná, sálajúca žiara spaľovala všetko. Zatvorila oči a sústredila sa na jedinú myšlienku: Zloba, odíď! Keď otvorila oči, už nevidela nič, iba husté tmavé vlasy. Bola vyčerpaná,
smädná a hladná, ale predovšetkým nechápala, čo to vlastne vykonala a prečo. O šamanoch a liečiteľoch si už kde-čo prečítala, ale jej vedecká orientácia to všetko prijímala s rezervou. Teraz sa akosi nevedomky dostala do situácie, aká by jej v reálnych úvahách nikdy nezišla na um.
Dalibor s vážnou tvárou povedal: „Už viem, prečo si prišla. Už tam nie si, už viac sa s tebou nebudem môcť rozprávať. Viac neprídeš ani sem, ani do mojej hlavy“. Vizionár, vždy bol vizionár – reagovala Oľga vírivými, nevyslovenými myšlienkami. „Ako ti je?“ opýtala sa ho sestra. Dalibor neodpovedal, iba sa usmieval.

Posolstvá kódované do veršov
Posledná Daliborova zbierka, ktorá vyšla o dva roky po jej návšteve, bola nezvyčajná spracovaním aj obsahom. Každá báseň žila inou, akoby éterickou postavou z iného sveta. Každá prinášala iné posolstvo, umne zakódované do veršov. Rozumieť im mohol iba ten, kto uveril, že fikcia môže byť aj realita a že svet je plný netušených vecí. Najlepšie ich dokážu odhaliť básnici, ak vidia srdcom.
Oľga sa za Daliborom už naozaj nikdy nevybrala. Tušila, že teraz všetky tie živé bytosti, ktoré prebývali v jeho hlave, pretransformovali svoje fyzično na nehmotný éter, ktorý mohol ľahko stúpať i klesať a netrápili tak svojou neustálou prítomnosťou hlavu Dalibora. Určite ich vnímal a možno aj videl, ale ich prítomnosť ho už zrejme neobťažovala. Cez dušu pretavil každé slovo, každú myšlienku, veď mu toho toľko našepkávali. Výsledkom bola unikátna knižka, vyvolávajúca
rozporuplné pohľady na jej obsah.
Možno aj čarovné schopnosti, ktoré sa cez ruky a žiarenie mohli prejaviť, Oľga už nikdy viac nevyužila. Takto to videla ona, zabúdajúc pritom na jediného syna, ktorého dokázala upokojiť aj v tých najťažších detských boľačkách. Pritlačila si detskú hlávku o hruď, bradou sa oprela o jej vrchol a ticho šepkala: „Pokoj, len pokoj.“ Ale veď toto dokáže každá milujúca matka! Nepotrebuje na to liečiteľské schopnosti, má to v prirodzenom prepojení na svoje dieťa. Takto to vnímala Oľga.

Ferdinand a škaredý asistent
Museli uplynúť roky, aby sa vyvŕbila situácia okolo Ferdinanda, ďalšieho starého mládenca z fakulty. Vyzeralo to, že vôbec nemá záujem o ženy. Nikdy ho nikto so žiadnou osamote nevidel. Rád sa pohyboval v spoločnosti, nikdy však o žiadnu sukňu ani nezavadil. Zopár báb aj prejavilo
záujem, ale dokázal ich odradiť jedinou trefnou poznámkou, plnou akéhosi pohŕdania či irónie. Minulosť mu určite poznačilo sklamanie a o nový vzťah, zdá sa, už nemal záujem. A teraz bol po rokoch tu. S dvoma malými chlapcami v šatni bábkového divadla, práve im pomáhal von z kabátov. „Dobre vidím? Nie ste vy náhodou Ferdinand?“ potešila sa Oľga, držiac svoju ratolesť za ruku. Ferdinand prikývol, čosi zamrmlal, ale zjavne o rozhovor nemal záujem. Hanblivo sa otočil a spolu s detičkami vykročil do sály.
Tretí starý mládenec bol v očiach väčšiny študentiek taký škaredý, že im nestál ani len za klebety. Veď kto by už len chcel chlapa s červenou tvárou pokrytou pupencami? Učil predmet, ktorý vôbec nesúvisel so životom a každý ho chcel mať rýchlo za sebou, aby naň vzápätí rýchlo zabudol. Učiteľ bol prísny, nekompromisný a od každého vyžadoval dokonalú prípravu. Nadávky na jeho adresu len tak hučali. Keď sa jednej zo širšieho okruhu Oľginých spolužiačok začalo zaokrúhľovať bruško, stalo sa niečo, čo prekvapilo všetkých. Dievča sa nasťahovalo k škaredému asistentovi a vystúpilo zo školy. Učiteľ začal chodiť na hodiny vo „vypigľovanej“ košeli, hrdlo mu omínala viazanka a topánky sa mu len tak leskli. Zo zanedbaného, opusteného chlapa sa stal starostlivo upravený, voňajúci muž. Celkom podľahol svojej manželke a vyzeral šťastný. Nič nedal na reči kolegov, že je poriadne pod papučou. Našiel ženu, ktorá sa vzorne starala oňho, aj o ďalšie dieťa, ktoré sa narodilo hneď po tom prvom.
Oľga si neodpustila poznámku, že každý muž je pekný, ak je aspoň trocha krajší od čerta.

Lea Gallová, foto: ZAT