Časopis IMIDŽ

Práve bola pri kuchynskom stole, keď ju to poriadne pichlo v hlave a akási neznáma sila ju zhodila na zem. Už si myslela, že sa jej hlava celkom rozpadne. Zvíjala sa od bolesti, ale našla v sebe toľko síl, aby sa priplazila k telefónu. Zodvihla slúchadlo, ale vypadlo jej z ruky, telo zlyhávalo. Vyťukať číslice by bol v tejto chvíli nadľudský výkon, s tým si vôbec nevedela rady. Sedela na zemi s čudne pokrčenými nohami, keď sa odrazu ozvalo ostré zvonenie. „Bože, to je záchrana,“ blyslo jej mysľou a pomaly, koncentrovane zodvihla slúchadlo a priložila ho k uchu. „Ahoj, mami,“ počula synov hlas akoby z diaľky. „Počúvaj ma,“ vstúpila mu do reči. „Niečo sa so mnou stalo, okamžite príď!“ Hlas mala prerývaný, možno tichší ako inokedy, na dlhé reči nemala dosť síl. Aj tón, čo u nej nebolo zvykom, mal znaky prosby. Keď vošiel, ležala pokrčená na zemi, neďaleko dverí. Na otázky nebolo dosť času, videl, že je zle. „Dokážeš
chodiť?“ opýtal sa dôrazne, v nádeji, že mu dobre rozumie. Pokývala ramenami, pochopil, že to môžu skúsiť. Matku zodvihol, podoprel ju ako najlepšie vedel a z nohy na nohu kráčali. Tak sa doprepletali až k autu. Hnal sa ulicami do nemocnice a keď im tam povedal o čo ide, za chvíľu sa objavili dvaja muži s nosidlami. Všetci sa nasúkali do výťahu. Zuzana, lebo takto sa táto žena volá, mozgovú príhodu prežila takmer bez následkov. Spočiatku si menej cítila tvár aj končatiny, ale rehabilitáciou sa všetko dostalo do normy. Vtedy, keď ležala na lôžku, mala dosť času na úvahy o svojom živote. Čas jej ani predtým nechýbal, väčšinou ho trávila doma, veď roky sa jej posunuli takmer k sedemdesiatke. Je to jemná, kultivovaná žena, ešte aj teraz s pôsobivým výzorom. Kto už dnes číta básne? Zuzana áno. Keď sa jej niektoré verše veľmi zapáčia a nájde v nich súvislosť so svojím cítením, rada sa s tým podelí. Potom telefonické hovory nemajú konca. Potrebuje sa vyhovoriť, veď celé dni je sama. O jej prvom manželstve v zainteresovaných kruhoch ešte doteraz kolujú legendy. Keď ako celkom mladá prišla do podniku, v ktorom muž menom Pavol už pracoval, okamžite si padli do oka. Bol síce ženatý, ale Zuzana ho jednoducho omámila. Nedokázal jej odolať a ani ona jemu. Vo vzťahu bolo čosi osudové, čomu sa nedalo vyhnúť. Rozvod netrval dlho, manželka Pavlovi nepovila deti. Zato Zuzane už rástlo bruško, hoci tehotenstvo ju zaskočilo a nevítala ho s najväčšou radosťou. Chcela sa stretávať so zaujímavými ľuďmi, básnikmi, spisovateľmi, hudobníkmi, s umeleckou smotánkou, práca jej ponúkala tieto možnosti. Na dieťa nebola pripravená, a tak ľahostajne prijala fakt, že niečo malé príde na svet, o čo sa bude treba starať. To pomyslenie ju najviac zotročovalo. V čase, keď sa narodila dcéra Ivetka, už mali sobáš za sebou. Zuzana dieťa nedojčila. Vtedy to akosi nebolo v móde, ženy si nemali pokaziť postavu. A tak bábätko od prvej chvíle pilo sušené kravské mlieko z fľaše. Potom, neskôr, keď už veci chápala v širších súvislostiach, tu hľadala zdroj svojich nedorozumení s rastúcimi deťmi. Lebo o dva roky sa narodil Tomáš a pre Zuzanu zvládnuť dve deti bol problém, s ktorým si nevedela rady. „Jednoducho sa o ne nestarala. Ak by ich jej muž nenachoval, večne by boli hladné. Aj tak boli,“ ktovie či nie zlomyseľne si spomína na tie roky kolegyňa manželskej dvojice. Zuzana sa na materskej dovolenke dlho neohriala. Deti zverila štátnym ustanovizniam, vtedy to tak fungovalo. V čase, keď mala tvorivú inšpiráciu, vložila do
písacieho stroja hárok papiera a ponorená do svojho vnútra písala. Takto vznikali inscenácie a hry, väčšinou určené deťom. Boli plné dobra a vyriešených problémov, najčastejšie s rozprávkovým motívom. Možno preto, že žila vo vlastnom rozprávkovom svete, mysľou stále kdesi v éteri, manželský život jej robil problémy. Denné hádky s mužom, ktorého napriek všetkému v hĺbke duše milovala, neraz vyústili do bitky. Kultivovaný a vzdelaný Pavol Zuzane občas takú uvalil, že ani silným mejkapom nedokázala zakryť modriny. V práci sa obaja snažili udržať dekórum, akože sa nič nedeje, ale postupne rastúca nenávisť medzi nimi, ako opačný pól lásky, sa nedala odtajiť. Stávalo sa, že aj niekoľko týždňov medzi sebou nekomunikovali. V takých časoch domácnosť celkom upadla. Deti si samy chodili kupovať chlieb a náhradu masla, lebo varenej stravy doma nebolo a hlad bolo treba niečím potlačiť. Neskôr sa naučili variť cestoviny a pripraviť si vrecúškovú polievku. Otec sem-tam niečo doniesol zo závodnej jedálne v obedári, vtedy mali deti hostinu. Bol to čudný vzťah, pripravený vari ako skúška, ktorú mali obaja zvládnuť. Zuzana napriek domácemu násiliu, ku ktorému výdatne prispievala svojou aroganciou a posmechom, nedokázala urobiť nič, čo by situáciu zmenilo. A po prudkých hádkach, kde padali ostré a hrubé slová, si po chvíli neraz skočili do náručia. Začalo byť pravidlom, že pred takýmto úkonom niektorý z nich nalial za pohárik či dva, obyčajne čosi ostré, čo dobre pálilo jazyk. „Na zmierenie!“ To bola zaklínajúca formulka pri štrnganí pohárikov, až kým ich oboch neprenikol slastný pocit uvoľnenia, ku ktorému prispel alkohol. Zuzana dnes tvrdí, že Pavol bol od počiatkov alkoholik, ale ona s tým nemala skúsenosti, nepostrehla to. Pravidelným zmierovaním sa pomocou poldecákov, a tých bolo čoraz viac, aj ona sa zamotávala do siete, z ktorej sa neskôr vyhrabávala roky. Deti, väčšinou odkázané samy na seba, svedkovia bitiek a rodičovského vzájomného osočovania, sa zmietali vo vnútornej rozorvanosti. Hľadali istoty, ale domov bol iba ukážkou nepokoja. Po rozvode rodičov zostali pri matke, otca navštevovali v jeho novom, jednoizbovom byte. Z Ivetky vyrástla krásna mladá dáma. Husté čierne kučeravé vlasy jej splývali hlboko pod ramená. Jemné  črty tváre napriek všetkému svedčili o odhodlaní riešiť  si veci po svojom a od nikoho nič nežiadať. Ktohovie, či sa chcela zbaviť matkinej záťaže, lebo pri takej „ tiež výchove“ ju isto tak chápala. Len čo mala osemnásť, vydávala sa. Chlapec bol celkom iného razenia, ako jej otec či matka. Manuálne zručný robotník, ktorý dokázal v rukách premiestniť ťažké bremená, jej imponoval svojou jednoduchosťou a nezaťaženým intelektom. Darmo jej matka dohovárala, že to je chlap, s ktorým dlho nevydrží, že popri ňom bude hľadať čosi viac. Ale keď jej dcéra šmarila medzi oči otázku: „A čo vy dvaja - intelektuáli, mali ste vari kvôli svojmu rozumu lepšiu rodinu?“ zmĺkla a aby to všetko lepšie strávila, vytiahla ukrytú fľašu a hneď tam si z nej tajne logla. „Prišla som o dcéru,“ vzlykala do telefónu. Po dlhej pauze pokračovala: „Niet jej, kamsi zmizla.“ Ivetke sa občas stávalo, že si obula túlavé topánky. Väčšinou to bolo na pár dní, ale vždy sa vrátila. Nikomu nebola ochotná vysvetľovať kde bola a s kým. Jej dve deti, ktoré prišli na svet v čase, keď nemala ešte ani dvadsať a tesne za sebou, opatrovali svokrovci. Ivetka k nim prichádzala iba na návštevu, takúto „starostlivosť“ akoby mala zakódovanú z rodiny, v ktorej vyrastala. „Vráti sa, tak ako vždy,“ vsúvam Zuzane myšlienku, ktorú chce počuť, ale aj sama som presvedčená o tom, že je to tak. Veď kde by mohlo zmiznúť mladé žieňa len tak, z ničoho nič? O jej tajnom, druhom živote, ktorý viedla v čase, ktorý trávila mimo svojho domu, mohli byť len dohady. Iveta sa nikomu nezverila, ale muselo to byť veľmi silné, keď dokázala opustiť vlastné deti. „Celkom zmizla, už je preč tri mesiace,“ šokujúco pokračuje Zuzana. „Hľadá ju aj polícia. Nevidela si? Fotku dali už aj do telky, ale nikto ju nevidel. Prišla som o dieťa...“ vzlykala. Dcéra sa jej nakoniec, po pol roku, ohlásila. Bola to iba krátka telefonická informácia, že žije, že je v poriadku   a aby ju nehľadali, lebo je v zahraničí, v krajine, kde  sa jej páči. Uplynulo pár rokov, kým sa jej opäť ozvala zmäteným telefonátom. Zuzana sa nedokázala zbaviť pocitu, že je pod vplyvom drogy. Poznala tento stav z vlastných alkoholických opojení. Vracala sa k nim vo svojej závislosti, aj keď mala za sebou niekoľko protialkoholických liečení. S dcérinými deťmi, hoci bývali iba o pár ulíc ďalej, sa nestýkala. Ani jedna zo strán nemala o to záujem. Zuzana dlho žila sama, lebo aj syn čoskoro odišiel z domu a hoci mu prvé manželstvo nevyšlo, v druhom našiel spokojnú manželku, a tak aj on bol spokojný. Vždy, keď si Zuzana vypila, pocítila nutkanie s niekým sa porozprávať. Ísť kamsi do zadymenej krčmy, kde by možno našla nejaké obete, bolo pod jej úroveň. Poznala jedného  takého, ktorý v alkoholickom opare chodil šokovať do krčmy neznámych ľudí, ktorým ochotne zaplatil zopár rúnd, len aby im mohol povedať, že je riaditeľom istej inštitúcie. Všetci sa mu smiali, ale iba dovtedy, kým  nevytiahol preukaz. Potom ho už potľapkávali po pleci, v nádeji, že z neho vyžmýkajú ešte ďalšie poldecáky. Zuzana sa pekne potichúčky opíjala doma. A keď sa jej zažiadalo hovoriť, zodvihla telefón a či bola neskorá noc alebo včasné ráno, rozplývala sa pri veršoch, ktoré sa jej uchovali v hlave. Druhýkrát sa vydávala, keď už bola v dôchodku. S mužom, s ktorým sa vzali celkom nenápadne, iba  s dvoma svedkami, sa poznala už veľmi dlho. V aktívnom  období sa občas stretávali z pracovných dôvodov, ale nikdy nenadviazali bližší vzťah. Iba po čase, keď mu zomrela manželka a on ostal sám, začal sa bližšie zaujímať o Zuzanu. Keď sa rozhodli, že budú spolu žiť, vymenili svoje dva byty za jeden priestrannejší, aby sa spolu s bytom zbavili starých záťaží a v novom mohli tvoriť budúce spoločné spomienky. Zuzana v tom čase už definitívne abstinovala a vydržalo jej to dodnes. Ich spoločný život plynul ako voda v pokojnom riečišti. Kúpili si malú chatku, kde chodili tráviť niektoré dni v týždni. Nábožensky založený Janko ťahal Zuzanu do kostola a hoci neboli rovnakého vierovyznania, Zuzana neprotestovala. Nikdy predtým sa nestarala o domácnosť tak, ako v tých časoch. V nedeľu nechýbali na stole koláče, lebo tie mal Janko veľmi rád. Aj vyvárala podľa jeho gusta. Naučila sa používať rôzne druhy korenia, lebo osobité chute dokázal jej manžel oceniť. Akoby až teraz, na staré kolená pochopila mužské potreby a našla v sebe schopnosť jemným taktom a úsmevom tvoriť v rodine pohodu. Dlho ho opatrovala v ťažkej chorobe. Pochovala ho tam, kde to chcel, na cintoríne v rodnej dedine. Trvalá trauma, ktorá ju mordovala vo vzťahu k dcére sa stratila v okamihu, keď sa jej opäť ozvala. Vždy túžila po jej telefonátoch, ale neprichádzali, aj tento bol po niekoľkých rokoch. Už vedela, že žije vo Švédsku, ale keď ju dcéra pozvala, aby za ňou vycestovala, že ju chce vidieť, srdce sa jej od prekvapenia, ale aj radosti tak roztrepalo, až si chytila hruď. Chvíľu jej trvalo, kým dala dohromady peniaze na cestu aj na pobyt, lebo naozaj netušila, v akých podmienkach nájde Ivetku. Po dvoch týždňoch sa vrátila celkom spokojná. Dcéra robila v továrni, kde vyrábali rôzne druhy vaty. Napriek tomu, že bola na linke, kde stroje nepretržite chrlili vatu, jej sa tam páčilo. Žila s partnerom v dvojizbovom prenajatom byte, spoznali sa v práci a vzťah trval už niekoľko rokov. Ivetka vyzerala dobre a vyrovnane. Čo všetko sa odohralo v predošlých rokoch vedela len ona. Zuzana tušila, že ak by sa na niektoré veci opýtala, mohlo by to narušiť ich delikátny, ešte veľmi krehký vzťah. Odvtedy Ivetka občas mamu zavolá, ale na Slovenko od svojho tajuplného odchodu neprišla ešte ani raz. Aj svoje deti videla iba v čase ich útleho detstva. Nedávno sa jej vydávala dcéra. Zo Švédska poslala iba krásnu kartu so želaním šťastného života. „Nemuselo to tak byť, keby som ju bola dojčila,“ narieka jej matka. Zuzana dnes žije ticho a navonok v pokoji. Iba duša ju občas zabolí
Autorka: Lea Gallová

Foto: ZAT