Časopis IMIDŽ

V starovekom Ríme sviatku Hromníc predchádzalo obdobie Luperkálií, ktoré sa začínalo v druhej polovici januára a vrcholilo začiatkom februára. Tento mesiac bol v starovekom Ríme považovaný za mesiac pokánia a očisty, keďže bol zároveň aj koniec roka. Počas Luperkálií sa vykonávali obety a rituály na počesť boha Pluta a bohyne Junony. Zmyslom týchto rituálov bola očista ľudí od ich hriechov a následne zabezpečenie plodnosti v nasledujúcom roku. Už vtedajšie rituálne praktiky zahrňovali napríklad zapaľovanie sviec, hromničky, ktoré neskôr prešli do slovanských a v konečnom dôsledku do kresťanských tradícií. V cirkvi sa zvykol konať sprievod okolo kostola so zapálenými sviečkami, ktoré boli špeciálne požehnané pre tento účel.
Pôvodne sa však v tomto čase slávili rôzne iné pohanské sviatky dávno pred príchodom Ježiša Krista. Sviatok Hromníc bol do kresťanstva zavedený až roku 494, a to pápežom Gelasiusom. Prečo sa Hromnice  volajú Hromnicami? U Slovanov bolo obdobie februára zasvätené bohu Perúnovi, ktorý vládol blesku a hromu. Hromničky sa zapaľovali v čase búrok na znamenie Perúnovi, že v dome, kde horí taká sviečka, bola vykonaná očista, spojená s obetovaním v čase Hromníc. Pôvodne to bol sviatok Perúna, boha ohňa a hromu.

Ľudové hromničné zvyky

Pozornosť ľudu sa sústreďovala predovšetkým na  pestovanie textilných rastlín, ľanu a konope. V tento deň sa varili dlhé rezance alebo šúľance, aby aj konope bolo dlhé. Každá gazdiná sa  mala na Hromnice kĺzať na ľade, aby mala dlhý ľan a konope. S rovnakým cieľom sa mnohé rodiny alebo mládenci s dievčatami vybrali v tento  sviatok na sánkovačku. Táto tradícia sa vžila natoľko, že hromničné sánkovačky organizovala a zúčastňovala sa na nich aj samotná šľachta. Ľudia si na Hromnice viac ako kedykoľvek počas roka všímali počasie. Neželaný bol teplý február, pretože signalizoval dlhú zimu, zlú úrodu a tým aj chudobu.
Svieca – svetlo k osvieteniu národov
Najznámejším z hromničných zvykov je však svätenie  sviečok v kostoloch. Zo sviečok, ktoré si ľudia doniesli na Hromnice do kostola posvätiť, si roľnícke ženy nakvapkali trochu loja do modlitebnej knižky a doma ho zoškrabali do ľanového semena odloženého na siatie. Verili, že takýto ľan bude chránený pred ničivou búrkou. Posvätenú sviečku hromničku mávali obyčajne v každej domácnosti. Mala chrániť obydlia a úrodu pred hromom, prípadne búrkou a od zásahu bleskom. Z toho je odvodený aj názov tohoto dňa. Hromničky sa zapaľovali aj pri umierajúcom, aby sa mu ľahšie odchádzalo na druhý svet, a pri mŕtvom ako ochrana pred nečistými silami. Hromničná sviečka našla dokonca uplatnenie aj v ľudovom liečiteľstve, kde sa využívala ako prostriedok proti boleniu hrdla. Obrad svätenia sviečok je zameraný predovšetkým na symbol Krista ako svetla sveta a obety. Sviatok Obetovania Pána Tento deň sa nesie v znamení horiacej sviece. Jej svetlo – podobne ako na adventnom venci, predstavuje príchod Krista. Lukášovo evanjelium uvádza, že 40. deň po pôrode Mária s Jozefom priniesli Ježiška do  chrámu, aby ho ako prvorodeného zasvätili Bohu. Tu sa stretávajú so Simeonom, ktorý nazval Ježiša „svetlom k osvieteniu národov“. Od tohoto proroctva tak pochádza tradícia svätenia sviec. Tento sviatok bol vždy považovaný za veľmi dôležitý. Bol známy v Jeruzaleme už v 4. storočí. V Ríme ho prijali v 7. storočí. Od 10. storočia mal názov Očisťovanie Panny Márie. V súlade s východnou tradíciou bol v r. 1960 vyhlásený za sviatok Pána. V novom liturgickom kalendári (1969) dostal názov Praesentatio Domini (Obetovanie Pána). Svieca horením nielen  svieti, ale aj sa míňa, spotrebúva. Je symbolom obety Kristovej i jeho nasledovníkov. Preto je sviatok Obetovania Pána akýmsi osobitným sviatkom rehoľníkov.

Hromničné pranostiky
Druhý februárový deň patrí k najvýznamnejším zimným pranostickým termínom. Z nich naši predkovia vychádzali nielen pri prognózovaní ďalšieho vývoja v počasí, ale i kvality a kvantity budúcej úrody. Počasie na Hromnice má totiž ďalekosiahly význam a nie div, že ľudia ho na celom európskom kontinente v minulosti aj v súčasnosti veľmi pozorne sledujú. Tento deň sa všeobecne považuje za polčas zimy podľa dávnej skúsenosti Na Hromnice -  zimy polovice. Známy je celý rad rozmanitých pranostík, ktoré sa spájajú s týmto obdobím. Tak napríklad ľudia verili, že ak na Hromnice zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie, ale ak je silný mráz, treba sa ponáhľať so zimnými prácami, lebo jar je predo dvermi. Ak viseli zo striech dlhé ľadové cencúle, znamenalo to, že narastú dlhé konope. Kým na Nový rok sme sa tešili, že deň je dlhší aspoň o príslovečný slepačí krok, na Hromnice je ho už “o hodinu více” - tak ubezpečuje najznámejšia pranostika, viažuca sa k tomuto dňu. Pozorovatelia počasia na začiatku februára usudzovali, že ak je na Hromnice mráz, príde jar skoro a bude teplá, čo potvrdzuje poznatok - “Keď sú na Hromnice snežné povetrice, objaví jar skoro usmievavé líce” alebo “Ak na Hromnice mrzne, bude dobré leto.“ Jasné Hromnice podľa pranostík znamenali veľmi zlé výhľady budúcej úrody. Napríklad “Keď slnko svieti na Hromničku, zbieraj aj slamu na chodníčku”. Zaujímavé sú i hromničné snehové súvislosti. “Keď na Hromnice sneží, jar už nie je ďaleko”. K jari a Hromniciam patria aj známe vtáčie pranostiky: “Ako dlho pipíšky pred Hromnicami spievajú, tak dlho po nich budú mlčať” a najmä škovránčie: “Na Hromnice letí škovránok cez hranice” alebo “Na Hromnice musí škovránok vrznúť i keby mal zmrznúť.” Pôvabné sú aj nasledujúce pranostiky: „Prešli Hromnice, koniec sanice. Na Hromnice zadúva ulice. Keď je na Hromnice pekne, medveď sa obráti na druhú stranu. Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zmrzne. Keľo je na Hromnice odmek, teľo po Hromnici tuhá zima.“ Roľníkov už oddávna teší, ak je na Hromnice poriadne veľká zima a sneh je veľmi vítaný, čo potvrdzuje známa pranostika: „Raduje sa gazda, keď si na Hromnice dve pre zimu  musí obliecť kabanice“ alebo „Ak na Hromnice napadne čo i len toľko snehu, čo na čiernej krave zbadáš, bude úrodný rok“ a tiež „ Mrazivý hromničník veští údajne spoľahlivo aj to, že bude dobrá úroda zemiakov a príjemné teplé počasie v auguste.“ 

Autor: Mgr. Beáta Ocilková

Foto: ZAT