Časopis IMIDŽ

„Niečo ti poviem, ale sadni si,“ vyzvala ma kamarátka, s ktorou som v posledných mesiacoch často telefonovala, lebo sme sa rozprávali o živote z pohľadu života inej, nám veľmi blízkej rodiny. „Magda mala včera pohreb,“ ticho zo seba vysúkala jedinú vetu. Mĺkvo sedím so slúchadlom na uchu, kým sa zmôžem na vetu: „Neblázni, veď ešte pred týždňom, či dvoma bola živá.“ Namiesto vysvetlenia sa rozľútostí nad tým, že nebola na pohrebe, ale zároveň samú seba ospravedlňuje, že ako tam mohla byť, keď jej to nikto nedal vedieť. Aj túto správu jej len stroho oznámilo niektoré z detí, keď chcela hovoriť s Magdou, tak ako to často robila v poslednom období.
Nechávam plávať myšlienky, ktoré samovoľne prichádzajú, občas ich preruším modlitbou. Premieta sa mi Magdin život a moje pocity sa akoby spájali s jej pocitmi v čase, keď ešte užívala
fyzické telo. Prenikám do jej hĺbky. Až teraz mi je dovolené spoznať ju aj s jej tajnými zákutiami, s jej bolesťami, ktoré sa snažila zakryť pláštikom spoločenských konvencií. V týchto okamihoch akoby tichej meditácie spolu s ňou zažívam všetky tie chvíle nijakej radosti.
Bolo to malé, tenké, chudé žieňa. Tenké pery, úzky nos, tmavé vlasy. Malá šošovička medzi obočím, na mieste, ktorému ľudia hovoria tretie oko, ju však robila zaujímavou. Magda bola celkom obyčajné dievča, ale s vysokou dávkou tolerancie voči akýmkoľvek nezvyčajným situáciám, ktoré prinášal internátny život. S trochou protekcie sme na začiatku ďalšieho školského roka vždy dostali tú istú dvojposteľovú izbu, ktorá sa pre nás na dosť dlhý čas stala domovom. Ťažko si predstaviť lepšie dievča na bývanie. Ani jedna z nás nehýrila, poctivo sme sa učili, požičiavali sme si navzájom učebnice. Ak bolo treba, mlčali sme celé hodiny, prežúvajúc v sebe radostné ticho. Diskrétne sme vedeli za sebou zatvoriť dere, ak do izby zavítala návšteva určená iba jednej z nás. V takých chvíľach sme trávili čas v internátnej študovni, lebo to bolo nielen pohodlné, ale aj užitočné a kedykoľvek sa dalo do izbice vrátiť.

DOSTÁVALA KVAPKY SILY
Mám takú fotku, čierno-bielu a pekne vyblednutú, ako sa Magda hlboko pozerá Andrejovi do očí, pričom on upiera svoj zrak kdesi bokom. Teraz, s odstupom rokov, sa mi to vidí celkom príznačné. Takto sa to s nimi ťahalo celý život.
Andrej bol z niektorého z nižších ročníkov a rád vykrúcal dievčatá na zábave. Magda bola mrštná, dobrá tanečnica, a tak si odkrútili nejedno kolo. Aj Andrej bol nevysoký, s Magdou dobre ladili; stále usmiaty, život dokázal brať tak, ako prichádzal, bez zvláštnych korekcií. Keď neurobil ktorúsi zo skúšok ani na dekanský termín, nežialil, nelamentoval, jednoducho sa zbalil a odišiel.
„Ach bože, čo len so mnou bude?“ Magda zaúpela, celkom zúfalá zo situácie, v akej sa ocitla. „Som tehotná,“ takmer plakala, lebo Andrej jej už celkom zmizol z očí. Do školy nechodil, ani presne nevedela, odkiaľ pochádza a kde teraz žije. Magda celkom ochabla, akoby podľahla depresii, východisko nevidela žiadne. Objaviť Andreja nebol problém. Pochádzal z malej dedinky celkom na východe. „Odkážte mu, prosím, nech súrne príde do internátu, má tu ešte nejaké knihy,“ nechala som mu odkaz na pošte, lebo to bolo jedno z dvoch miest, kde mali telefón. Magda medzi tým dostávala kvapky sily, aby všetko zvládla v pohode.
Svadba bola veľká, aby sa dodržali zvyky. Nevesta bola nervózna, usmievala sa nasilu, zato Andrej všetko dával do súladu. „No a čo, raz som sa predsa musel oženiť,“ smial sa doširoka a hneď si s každým potykal na znak priateľstva. Potichu sa šepkalo, že Andrej sa musí ženiť, ale na neveste nebolo vidno nič. Magda promovala tesne pred rozpukom. Hneď potom sa nasťahovala do nového, krásneho bytu, ktorý Andrejovi pridelili v novom zamestnaní. Odniesla som im dve čaše na vysokých stopkách, naozaj hlúposť, nemali ich kde umiestniť. Obaja sa mi predviedli v širokej manželskej posteli, s malým chlapčekom v strede, ktorý sa medzi tým narodil. Andrej si ani v tejto situácii neodpustil cigaretu, čo z jeho pohľadu bolo prejavom slobody. Napriek trocha vynútenému sobášu vyzerali spolu šťastní.
Po nejakom čase bolo celkom jasné, že chlapček je poškodený. Nereagoval na podnety, vydával čudné zvuky, ruky aj nohy mal čudne vykrivené. Bola to rana s ktorou sa nepočítalo. Andrej sa k celej situácii otočil chrbtom. „Rob si čo chceš,“ povedal Magde a všetko nechal na jej pleciach. „Ty si chcela dieťa, ja nie,“ odbil ju, keď od neho žiadala radu či pomoc. „Naozaj neviem, čo mám robiť,“ hladkala dieťa v kočíku, v ktorom bolo odsúdené ešte dlho žiť. Nikdy sa nemalo postaviť, samostatne sa najesť, ani ísť na záchod. Keď Magde končila materská, rozhodnutie bolo definitívne – dieťa putovalo do ústavu. Doma sa o ňom hovorilo čo najmenej, navštevovať ho chodila iba matka, aj to zriedkavo, aby jej nedrásalo srdce.

POHREB
Keď Andreja pochovávali, mal iba čosi vyše päťdesiatky. Ľudí plno, smrť bola nečakaná, ťažko sa tomu dalo uveriť, veď bol vždy taký usmievavý, veselý a zdravý! Blízka rodina – teda Magda a dve dospelé deti – dcéra a o niečo mladší syn, sedeli podľa zvykov celkom vpredu. Magda v malom, decentnom klobúčiku, aj keď elegantná, tvár plná vrások zračila bolesť. Chudá, až zhrbená, akoby celá ťarcha sveta ležala na jej pleciach. Už na prvý pohľad to bola zničená žena, s večným trápením a večnou nespokojnosťou. Nič nenarúšalo obrad, iba sem-tam nejaký ten vzlyk od blízkych. Až potom, keď truhlu vyviezli hore, kde bola vykopaná jama a ľudia čakali, aby zopár hrstí zeme prihodili na neživé telo, stalo sa čosi zvláštne. Na vyhrnutú zeminu sa skadesi zozadu cez ľudí predralo dievča, mladé, zahalené do závoja, takmer ako v oriente. Vo chvíľach, keď truhlu spúšťali dole, mladé žieňa začalo nahlas vzlykať a kvíliť a po jednom hádzalo do jamy kvety z veľkej kytice, ktorú malo v náručí. Vyzeralo to ako epizóda, ktorú z pozadia nenápadne zaznamenáva kamera a je súčasťou tajuplného filmu, pri ktorom sa podstata deja odhalí až neskôr. Ibaže túto situáciu priniesol sám život. Nebol tu nikto, kto by naskočil dopredu a zvučným hlasom ohlásil: „Klapka číslo 66, po prvýkrát“, aj keď to celé vyzeralo tak teatrálne, že už chýbal iba tento detail.
Film života tejto rodiny mal celkom obyčajný priebeh, a predsa bol jedinečný, tak ako život každého člveka. Navonok konsolidovaná, úspešná rodina so slušným materiálnym zabezpečním. Vo vnútri prázdno, podstata vyhorela.

BUDOVANIE HNIEZDA
Magda si našla zaujímavú prácu a venovala sa jej ako najlepšie vedela. Andreja si v štátnych službách cenili, lebo aj tie najťažšie veci vedel odľahčiť a všetko riešil akoby „ľavou zadnou“. V krátkom časovom odstupe prišli na svet dve deti. Pre Magdu nebolo ľahké všetko skĺbiť dohromady, veď manžel jej v ničom nepomohol, aj keď sa to hanbila priznať. Tvrdil, že výchova detí je iba záležitosťou ženy a on sa do toho nebude montovať. Nakoniec, Magda sa o poriadok vedela postarať, aj navarené väčšinou bolo, deti chodili vypraté a vyžehlené, iba ich nemal kto pritúliť a poobjímať. Akoby už nato nezvýšilo síl. A možno si obaja mysleli, že to ani nie je treba, veď ani ich nikto neprituloval.
Základné životné hodnoty hľadali v materiálnom svete, ktorý bol pre všetkých taký viditeľný a hmatateľný. Keď sa Andrejovi podarilo po všelijakých intrigách dostať pozemok takmer v centre mesta, začal stavať dom. Veľký, poschodový, aby tam na starosť mohli obaja bývať spolu s ovrabčenými deťmi. Cez samostatné vchody sa malo vstupovať do troch osobitných bytových jednotiek s kompletnou výbavou. Doma sa okrem tehál, malty, dlaždičiek, odpadových rúr a ktohovie čoho všetkého, čo obsahuje stavebný jazyk, o ničom inom nehovorilo. Celé roky. Lebo peniaze sa vrážali postupne, tak ako prichádzali a aj dom rástol iba pozvoľna, veľmi pomaly. Andrej do výstavby zapojil celé príbuzenstvo, častoval ich rumom a ani na seba nezabudol. Nejeden večer si líhal oblečený, chrápajúc sa zvalil na posteľ.
Kde sa v takýchto podmienkach dalo hovoriť o nejakom duchovnom rodičovskom príklade, ktorý deti mimovoľne vstrebávajú v rodine, ak je tam niečo také prítomné: Tu nie. „Keď dohotovíme dom, potom nám bude dobre,“ v tejto myšlienke sa utvrdzovala Magda aj Andrej a obaja dreli ďalej. Magda sa už dávno prestala smiať a radovať sa z malých vecí. Všetko sa podriaďovalo stavbe. Po niekoľkých rokoch trápenia sa nasťahovali, aj keď iba na prízemie. Deti sa medzitým zmietali v puberte, odvrkovali rodičom, domov chceli chodiť ako sa im zachcelo, napodiv, obe sa bez väčšieho úsilia učili dobre. Magda chcela poriadne, poslušné deti, také, akou bola ona sama v detstve, a tak nerozumela, kde sa v nich berie toľko jedu a irónie; isté dávky dostávali od nich každý deň. Magda a Andrej sotva mohli pochopiť, že život napĺňaný iba tým, čo je hmatateľné, bez záujmu o svet, ktorý je našou súčasťou, iba ho nevidíme, môže priniesť iba neradosť a plochosť. Spokojnosť sa v takýchto prípadoch hľadá v krajšej sedačke, lepšom byte či inej materiálnej hodnote.

PO ROKOCH
Medzitým zase uplynuli nejaké roky, Andrej odišiel do predčasného dôchodku vraj s veľmi slušným odstupným. „To sú moje peniaze,“ mal povedať a rodine nedal ani korunu. Doteraz nikto nevie, kde sa podeli. Manželia už mali oddelené spálne a keď raz ráno už akosi dlho nechodil do kuchyne, Magda sa šla pozrieť, čo s ním je. Našla ho ležať na boku, slabo dýchal, chvelo sa mu celé telo. Rýchlo volala záchranku, tá o chvíľu zahučala pod oknami. Andrej bol o chvíľu na nosidlách.
Len čo ho odviezli, Magda chytila hysterický záchvat. Vystrájala ako divá, novú situáciu nechcela pochopiť, nezvládla samú seba. A keď jej jedno z detí surovo hodilo do očí vetu: „To ty si na vine!“ celkom sa poskladala. Už nebola schopná riešiť nič, len bezducho merala cestu hore-dole po veľkom nedokončenom dome a lamentovala. Celkom otupená chodila za ním do nemocnice, aj keď takmer nič nehovorila, len na neho nemo civela.
To najhoršie ešte iba malo prísť. Bolo ráno, keď zazvonil telefón a len čo ho zodvihla, zaznel kovový ženský hlas: „V noci váš manžel zomrel, už sa nedalo pre neho nič urobiť. Príďte si po jeho veci.“ Posteľ, na ktorej pôvodne ležal, už bola prázdna a ustlaná, čakala na nového pacienta. Z priesvitného igelitového vreca vykúkal kotúč toaletného papiera a boli tam napchaté všetky tie teraz už nepotrebné veci: pyžama, župan a hygienické potreby. Nechcela, aby ho pitvali, tak ju poslali za akýmsi doktorom, na ktorého musela dlho čakať. Podpísala papiere a zlomená odkráčala. Vrece s vecami nechala na chodbe v rohu, neskôr ich doniesol taxikár.
Mala však zažiť ešte niečo, čo jej drásalo srdce aj hlavu. Raz k večeru ktosi zaklopal na vchodové dvere, zvonček nikdy nefungoval. Mladá deva vstúpila dovnútra. Rozhliadla sa dookola jastrivým zrakom a spustila pieseň, o akej Magda ani len nesnívala. Andrej bol jej milenec, čo má tajiť, teraz je to už jedno. Chcel sa rozviesť, stále to tvrdil, lebo mal nešťastný život. Ona pod srdcom nosí jeho prírastok, čo má s tým teraz ona robiť? Dieťa nebude mať otca a vari ho ona – Magda – bude chodiť varovať? Deva s kusom mladíckej bezočivosti ešte povedala pár viet, na ktoré sa nedalo reagovať a s pozdravom dovidenia zabuchla za sebou ddvere. Magda si spomenula na samú seba, keď bola v podobnej situácii. Andreja síce nebolo, ale žil. Teraz ju premkol chlad.
Ach, Magda, kde boli tvoje oči predtým, že si nimi nič nevidela, iba falošnú lásku si v sebe pestovala? Teraz to mohlo byť celkom inak a tvoj život sa mohol krásne rozvíjať; všetko si to pokazila. Toľko vecí si vo svojom živote mohla napraviť, ale ty nie, radšej zvolíš cestu bez východiska. Ako mám pochopiť tvoj skrat? Áno, tuším, duša ťa bolela od hrozného sklamania. Nenašiel sa nikto, kto by ti podal ruku a povedal: Všetko sa to stalo, aby si sa poučila, len počúvaj svoje vnútro a hoci aj plač. Neuplynul ani mesiac a bol ďalší funus. Akým spôsobom Magda zomrela, nikto nechcel povedať. A či naozaj treba pátrať po tomto rodinnom tajomstve? Ak to tak malo byť, tak sa tak stalo. Možno si tam hore obaja vyjasňujú to, načo nenašli dosť síl ani odvahy tu, na Zemi..

LEA GALLOVÁ
Ilustračné foto: ZAT