Časopis IMIDŽ

Oľga a Dušan Silvášiovci sú dvaja krásni mladí ľudia, ktorých spojil buddhizmus. Oľga hľadala svoju cestu, ako každý, kto nechce blúdiť a zatiaľ nenašiel jasný smer. Zašla na prednášku do Dobrej čajovne v Košiciach, bolo to celkom nezáväzné, týkalo sa to zen buddhizmu, ale zaujalo. Nebránila sa ani zenovým cvičeniam, ktoré ju začali priťahovať. A priťahoval ju aj Dušan, aj keď to nedávala na sebe znať. Ich vzájomné poznávanie sa bolo plynulé, veď chodili na spoločné cvičenia. Prirodzene to vyústilo do manželstva, v ktorom praktikovanie zenu školy Kwan Um má svoje pevné miesto.

Smerov v buddhizme je veľa, a tak chcem hlbšie preniknúť do systému, ktorý si zvolili. Pýtam sa: V čom spočíva cvičenie? Dušan: Kto sa pýta? Moja odpoveď: Ja. Dušan: Čo je to ja? Na chvíľu sa mi zastaví sled myšlienok, a potom vyhŕknem: Aha! Akoby ma osvietilo: Teda v tom spočíva cvičenie.
Tu sa nehovorí o meditácii, hovorí sa o cvičení. Dušan Silváši sa snaží načrieť do podstaty: „Väčšina ľudí si pod pojmom meditácia predstavuje niečo, čo súvisí s relaxáciou. Tu však ide o podstatu – dostať sa k svojim koreňom. Čo je to JA, čo je jeho podstatou? To JA je: kto sa pýta, kto chodí, kto ráno vstáva, kto pracuje, kto pripravuje jedlo? V priebehu celého dňa si jasne treba uvedomovať činnosti, ktorým sa človek venuje. To je prebudenie sa k svojej skutočnej podstate. Nerobí sa rozdiel medzi činnosťou a tým, kto ju vykonáva. V činnosti tohto momentu treba objavovať skutočnú podstatu. Ide o bdelosť mysle pri všetkých činnostiach, ktoré v priebehu dňa zažívam. My hovoríme: Keď niečo robíš, rob to na sto percent!“

VŠETKO ROBÍM NA STO PERCENT – AJ TO JE ZEN
Zmena prichádza postupne. Skutočné cvičenie by malo prebiehať dvadsaťštyri hodín denne, či som smutný alebo šťastný. Keď som šťastný, pracujem, zabávam sa – všetko na sto percent. Tu a teraz. Myseľ je zaťažená vtedy, keď ju človek kontroluje: „A teraz to už robím dobre?“ – takéto úvahy treba nechať tak. Zenové cičenie sa snaží byť len otázkou: „Kto som?“ Jeho súčasťou sú aj poklony, meditácia v chôdzi, ústrania v prírode, mlčanlivosť a dychové cvičenia.
Skúsenosť, ktorú prinieslo cičenie zen-buddhizmu Oľge hodnotí takto: „Postupne prišlo akési utíšenie. Už ma veci, ktorým som predtým venovala toľko pozornosti, tak netrápili. Začala som mať určitý odstup od problémov, samú seba som potom dokázala pozorovať ako reagujem na rôzne situácie. Takto som mohla svoje naučené reakcie v tom správnom momente zastaviť alebo korigovať. Mala som pocit, že prechádzam vnútornou premenou. Viac sa teším zo života, zmenil sa môj postoj k sebe, ale aj k ľuďom a k tomu, čo sa deje vôkol mňa. Dnes už nechcem uplatňovať vlastné projekcie na druhých, aby sa naplnili moje očakávania. Dnes dokážem ľudí lepšie akceptovať takých, akí sú.“
Škola Kwan Um vznikla v roku 1972, keď 78. kórejský patriarcha zenového buddhizmu majster Seung Sahn prišiel do USA. Už v tom čase sa venoval prvým študentom, avšak oficiálne bola škola zaregistrovaná až o osem rokov neskôr. Kwan um je škola, ktorá má slúžiť rozvoju človeka, pričom tvorí vhodné pozadie na rozhodujúce životné otázky, ktoré trápia ľudstvo od nepamäti.
Raz sa žiak pýtal jedného zenového majstra, prečo je zen v súčasnosti taký moderný a obľúbený. Majster odpovedal: „V skutočnosti nie je obľúbený. Iba intelektuálny zen je obľúbený, ale ten je špekulatívny. Na prednášky príde veľa ľudí, popočúvajú si pekné slová, povedia si – áno, takto to je. Ale v samotnom cvičení, keď sa človek má naozaj vhĺbiť do svojej mysle a pozerať sa čo v nej je a čo je tá myseľ samotná, tak tam už veľa ľudí nechodí. Pretože tam už treba ísť naozaj hlboko dovnútra, byť veľmi úprimný v tom nahliadaní do seba a tiež treba byť veľmi trpezlivý.“

VSTÚPILI AKOBY DO JADRA
Svadobná cesta Oľgy a Dušana Silvášiovcov bola určite iná, ako u väčšiny manželských dvojíc. Rozhodli sa pre trojmesačný pobyt na intenzívnom ústraní v Južnej Kórei v horách Kje Rjong San. Tu je postavený nový kláštor Mu Sang Sa, asi tri hodiny cesty autobusom od Soulu. Keďže Medzinárodná zenová škola Kwan Um má kórejské korene, byť tu znamenalo vstúpiť akoby do jadra. Práve na začiatku pobytu bola veľká spomienková ceremónia po roku úmrtia zakladateľa školy, významného zenového majstra Seung Sahna. Na ceremónii sa zúčastnilo asi dvetisíc Kórejčanov a viac ako stopäťdesiat ľudí z ostatných krajín sveta. Ústranie v Mu Sang Sa potom pokračovalo s necelou stovkou ľudí.
Život v kláštore mal svoj pevný, nemenný rytmus. Raňajším spevom ich budili už ráno o tretej. Hneď za tým sa robilo 108 poklôn. O štvrtej ráno boli spoločné spevy, potom cvičenie. Cvičenie v tomto význame znamená sedieť so skríženými nohami a vystretým chrbtom, ráno to bolo trikrát po štyridsať minút. O šiestej boli raňajky, trvali pol hodiny. Po nich hodinová práca a kvôli európskym účastníkom bola prestávka na čaj, podávali sa k nemu keksíky. Až teraz sme došli k ôsmej hodine rannej, keď bola hodinová pauza. Tá bola popoludní ešte raz a trvala hodinu a pol. Mnohí ju využívali na cvičenie jogy, ale Oľga s Dušanom väčšinou chodili na prechádzky do okolitej prírody. Na nočný odpočinok muselo stačiť päť hodín, všetko ostatné bolo vyplnené intenzívnym cvičením.
Bol tam aj mních menom Kwang Heng Sunim, ktorý sa venoval špeciálnej praktike zvanej kido. Je to cesta energie, ktorú prináša spev. On iba spieval, od rána do večera. Stále tú istú mantru, s prestávkami na jedlo a krátky odpočinok. Ostatní účastníci sa k nemu pripájali iba ráno a večer.
„Keď som už vedela, že ideme do Kórey a spočítala som si čistý čas, počas ktorého budeme sedieť v meditácii, vyšlo mi, že každý deň osem hodín. V okamihu, keď som si to uvedomila, všetko ma začalo bolieť,“ zveruje sa so svojím zážitkom Oľga. „Bolo aj tak, že sa nešlo spať vôbec. Ale práve táto intenzita cvičenia mi to celé nakoniec pomohla zvládnuť bez väčších problémov.“

ŠTYRI MISKY NA JEDLO
Jedlo – to bola predovšetkým miska ryže, nechýbala na raňajky, obed, ani na večeru. Polievka bola bez závarky, čistý zeleninový vývar. Súčasťou jedál vždy bola zelenina, sójový syr tofu, veľa malých misiek, ktorým sa hovorilo pan-ča, kde bola rôzna marinovaná zelenina, vyprážané kúsky listov bielej reďkovky a iné lahôdky. Človek si naberal z toho, na čo mal chuť. Raňajky a obed mali predpísanú formu, hovorilo sa mu formálne jedlo. Každý mal štyri misky – jedna bola výlučne na ryžu. Do ďalšej sa mohla dať polievka. Tretia miska sa mohla použiť na ostatné – šalát, zeleninu alebo omáčku.
Do štvrtej misky sa nalievala čistá voda na umytie troch použitých misiek. Nakoniec mohol prísť do všetkých misiek horúci čaj, ktorým sa nádoby opláchli. „Umývanie“ riadu sa skončilo, misky boli pripravené na ďalšie servírovanie. Strava bola vegetariánska s minimálnym podielom vajec a mlieka.
Korejský stôl, to je servírovanie aj sedenie na zemi. Táto tradičná kórejská kultúra sa dodržiava, hoci aj v novom kláštore, ktorý bol dokončený iba pred piatimi rokmi. Podlaha bola vykurovaná, takže to bolo celkom príjemné. Muži boli oddelení od žien, dokonca aj pri cvičeniach. Táto tradícia sa doteraz nezmenila.
Odev bol formálny. „My to voláme formálne šaty – to sú široké nohavice a kimonový kabátik. Pre buddhistických mníchov je to typické. Ale často sa takto odievajú aj ľudia, ktorí chcú byť oblečení tradičným spôsobom. Takto chodia aj vonku. My sme tiež nosili také šaty počas celého pobytu,“ hovorí Oľga.

ODPOVEĎ MUSÍ NÁJSŤ KAŽDÝ SÁM
Základom pobytu bolo ponoriť sa do mlčania. Krátka reč sa rozvinula iba vtedy, ak to naozaj bolo treba. Napríklad vtedy, keď Oľga počas ceremónie prijímala desať Buddhových predpisov: „Zaviazala som sa k tomu, že nebudem klamať, že nebudem zle hovoriť o iných, že budem pomáhať druhým ľuďom... Niečo ako kresťanské desatoro.“
Testovanie študentov prebieha akoby v nejakom súboji. Na otázku treba dať okamžitú odpoveď, ale môže to byť aj nejaký čin. Tomuto výcviku sa venovalo dosť času v osobných rozhovoroch s majstrami. „Byť na takomto meditačnom ústraní je vzácne,“ v myšlienkach sa do tohto obdobia vracia Oľga. Je tam učiteľ, ktorý sa žiakom venuje v osobných rozhovoroch dvakrát v týždni „Naozaj treba, aby z času na čas skontroloval našu myseľ. Podľa typu mysle vedel navigovať a pomôcť. Podľa toho, ako mu človek odpovedal na otázky, ponúkol možnosti, ktoré ho mohli posilniť v jeho praktike. Nikdy nepovedal aká je správna odpoveď, ale dokázal tak naviesť človeka, že odpoveď akoby prišla sama. To „aha“ môže prísť aj neskôr, po rozhovore. Je to akoby sa zablyslo.“
Na otázku – asi ako by sa dal zhodnotiť výsledok pobytu Dušan pohotovo odpovedá: „Výsledok je ten, že tu sedíme a rozprávame sa. Lebo to je tu a teraz, to je sto percent to, čo robíme. Tak to má byť v každom okamihu nášho života.“

LEA GALLOVÁ