Časopis IMIDŽ

Nazrieť do hĺbky rodinných vzťahov, až tam, kde sa napína koža a často sa pod ňou vytvoria hrbolce či vyvreliny, nebýva každodenná udalosť. Často až potom, keď pohár pretečie a darmo z neho odpíjate, on stále preteká, potom sa dá hlbšie nahliadnuť do chvíľ, ba i rokov, v ktorých sa pospletané udalosti prelínajú, valia sa alebo len jemne prechádzajú jedna cez druhú a zrazu je všetko inak ako bolo na začiatku.
Izabela je štyridsiatnička, má manžela, dospelého syna a ešte k tomu onkologické ochorenie. Prvé vzplanutie zaznamenala už pred pár rokmi. Je vzdelaná, nič jej nebolo treba vysvetľovať. Naše cesty sa prekrížili, ako to už býva u ľudí, ktorých osud mal spojiť, aby si vzájomne odovzdali tú časť energie a sily, ktorá jedného i druhého mala podporiť. Izabela sa dnes v pokoji snaží prežívať všetko, čo má za sebou s opätovnou liečbou a má dosť času na to, aby prehodnotila každý krok svojho predchádzajúceho života. Je to ťažké, veľmi ťažké. Zachádza do hĺbok a vzdialenej minulosti, do svojich detských čias a s neveľkou radosťou konštatuje, že u nich doma nikdy nedominovala láska a že si nepamätá na jediné materinské pohladkanie. Často sa jej pred zrakom premieta krátka sekvencia, akoby vystrihnutá z filmu, keď v hlbokej noci na smrť vydesená po zlom sne vlezie rodičom do postele, ale tí sa jej s mrmlaním nech dá pokoj, otočia chrbtom a ona sa ďalej trasie strachom. Prilepí sa otcovi na ramená, zozadu ho objíme a žmolí mu ušný bolec. Otec už hlboko spí, nič necíti a ak áno, nedá to na sebe znať. Rodičia iba chvíľu pred jej príchodom zaľahli. Často chodili von v noci, prijímali rôzne pozvania, v spoločnosti si ich cenili. Otec bol primárom jedného z nemocničných oddelení, matka lekárka. Izabela doteraz nepochopila, načo im bolo dieťa, aj keď po materiálnej stránke jej nechýbalo nič. Vyrastala osamelo, bez súrodencov, ani kamarátky veľmi nemala. Matka sa jej občas opýtala na
školu, ale bola pripravená iba na dobré správy, veď aj z Izabely sa mala stať lekárka. Už od mladých rokov jej to vtĺkali do hlavy, nevedeli si predstaviť, že by neprevzala žezlo rodinnej tradície. Lebo aj starí rodičia boli lekári a vlastne iný život si pre dcéru ani nevedeli predstaviť.
Blažej mal byť blažený.

Izabela sa vydávala ešte počas vysokoškolských štúdií.
Bola v treťom ročníku medicíny a hoci jej srdce pri rozhodovaní sa hovorilo že nie, že radšej by sa venovala psychológii či inej vede, ktorá vstupuje do hĺbky duše, odporovať rodičom nemalo zmysel.
S Rasťom sa zoznámila vo vysokoškolskom klube za dosť zvláštnych okolností. S experimentálnym predstavením prišli študenti z iného mesta so svojím vychýreným divadielkom, s ktorým už pochodili rôzne súťaže a všade bodovali. Bolo to živé predstavenie v kontakte s publikom, počas ktorého si jeden z účinkujúcich vybral z hľadiska dvoch–troch jedincov a zapojil ich do hry. Bol v tom kus improvizácie a keďže nikto nevedel, aký to bude mať priebeh ďalej, tento novátorský prvok vždy zabral. Takto sa Izabela ocitla medzi amatérskymi hercami spolu s Rasťom, ktorého tiež vytiahli zo stoličky. Obaja kopírovali akúsi pantomímu, potom tancovali v divokom rytme, pri ktorom Izabela upadla do hlbokého tranzu. Nič podobného predtým nezažila, potácajúcu sa ju odviedli na miesto. Mohutný aplauz si pamätá dodnes, všetko čo bolo predtým sa jej vymazalo. Iba Rasťo nie, ale to už bolo o pár dní neskôr. Stretli sa na ulici: „Ahoj – ahoj,
kde ideš, poď na pohár vínka, ideme to osláviť.“ Izabela neprotestovala, matne sa jej vybavila tvár divadelného partnera, ale od toho popoludnia sa jej tento muž mal nezmazateľne zapísať do života. O pár mesiacov s ním čakala dieťa. Nebola to žiadna tragédia, bol to vzťah naplnený vzájomnou láskou, iba budúce rodičovstvo ešte mohlo počkať.
„Daj si to vziať,“ hustila do nej matka, zdalo sa jej neprístojné mať v tejto situácii dieťa. Izabela dlho váhala, až sa nakoniec zaťala. Nie, to ona neurobí, nech je ako chce, dieťa si zobrať nedá! A bola svadba. Neveľká, skôr formálna. Izabela až tu spoznala svoju tenkú, neduživo vyzerajúcu svokru a Rasťove dve sestry. Otca už nemal. Všetci boli k nej milí, v tom čase ešte nevedela odhaliť faloš, ktorá sa skrývala za ich úsmevmi.
Na svet prišiel krásny zdravý chlapec a keďže mladý otecko veľmi chcel, aby bol vo svojom živote blažený, dali mu meno Blažej. Rasťo práve ukončil vysokú školu, syn bol najkrajším darčekom k promóciám. Izabele chýbal ešte rok, bolo by nerozumné teraz rezignovať a všetko zahodiť za hlavu. Rozhodla sa ukončiť školu bez prerušenia, aj za cenu obetí. Zosúladiť školu s dojčením sa jej nepodarilo, aj keď sa o to usilovala. A tak nakúpila škatule so sušeným mliekom, dojčenské fľaše, niekoľko cumľov a dieťa zverila svokre. Tá sa potešila, práve nastupovala do dôchodku. „Aspoň budem mať čo robiť,“ dôvodila. Manžel Rasťo bol často u matky, veď tam mal aj dieťa, iba pre Izabelu sa ťažko hľadalo miesto. S ňou ich už bolo v byte priveľa. Izabela od nich neraz odchádzala urazená a nahnevaná do veľkého rodičovského domu, kde by sa pohodlne zmestili všetci. Možno by jej rodičia nepočuli ani detský plač, lebo ten by ich vyrušoval, jasne to svojej dcére dali najavo.

Nočné výlety
Izabela teraz sedí v kresle, zátylok má opretý o vankúš. Len tak voľne si premieta udalosti svojho života a snaží sa prísť na to, kde urobila chyby. Dnes žije v pohodlne zariadenom štvorizbovom byte neďaleko centra, manžel Rasťo sa z práce často vracia až v noci, je veľmi zaneprázdnený, ale aj dobre platený a syn Blažej má noc obrátenú na deň. Cez deň spí, v noci sa pohybuje po miestach pre ňu neznámych. Už naozaj nevie, čo má robiť, ako riešiť život svojho syna, ktorý sa v posledných rokoch stal pre celú rodinu traumou. Kým chodil na gymnázium, zdanlivo bolo všetko v poriadku. Akceptovali jeho požiadavky na drahé značkové oblečenie, obedy či večere v reštaurácii, - veď máme na to,- vraveli si, chlapec dostal peniaze a bol pokoj. Všetko sa začalo rozpadávať a víriť po nástupe na vysokú školu. Blažej – ako inak – mal pokračovať v lekárskej rodinnej tradícii. Prijali ho do mesta v zahraničí, aj keď po niekoľkých
pokusoch a s odratými ušami. Keď sa raz po nočnom cestovaní vrátil domov a unavený zaľahol do postele, Izabela siahla do príručnej tašky a nazrela do indexu. Lebo Blažej sa vždy vychvaľoval ako dobre mu to ide, aký je spokojný, že najradšej by bol detský lekár a tieto vízie podporoval úsmevným optimistickým tónom. Izabele sa na chvíľu zatmelo pred očami. Pomaly sa končil druhý semester, ale ten vôbec nebol zapísaný v indexe. A z prvého tam boli podpísané len dve skúšky. „Kde sú ďalšie...?“ pýtala sa v duchu a netrpezlivo čakala, kým sa syn prebudí, aby jej to vysvetlil.
Blažej vie dokonale kamuflovať. Veď až po roku mu prišli na to, že nechodí do školy, že všetko čo povedal bol výmysel. Slušné finančné zabezpečenie zo strany rodičov mu vystačilo na pohodlný život v ničnerobení. „Čo teraz, čo s ním len bude,“ lámala si hlavu Izabela, iba Blažeja to akosi netrápilo. Zostal doma, riešenie malo dozrieť samo. Ďalej žil svoj pohodlný život, s rodičmi komunikoval iba v nevyhnutných prípadoch a keď nedostal toľko peňazí, koľko si zažiadal, chytala ho zúrivosť. Vtedy kopal do dverí a vykrikoval, že akí sú to rodičia, že ich nenávidí, že mu pokazili život, kričal čo mu slina priniesla na jazyk, bol vulgárny. Prvý varovný telefón Izabelu, ktorá sa nezmohla ani na slovo, poriadne vystrašil: „Blažej mi dlhuje peniaze a prepásol už dva termíny. Ten posledný je zajtra do dvanástej v noci! Zopakujem to ešte raz (a zopakoval), inak bude mať váš syn vážne problémy.“  Tentoraz to bolo desať tisíc. Neskôr viac, iba zopárkrát menej. Rodičia zaplatili, hoci nevedeli začo, nechceli mať problémy. A chlapec celkom prestal hovoriť. Doma už iba prespával, aj to cez deň, z nočných výletov sa vracal nad ránom, ale vždy bol triezvy. Izabela sa mu pozerala do očí, či nemá rozšírené zreničky, jeden zo signálov užívateľov drog. Vyhrnula mu rukávy, keď tuho spal, či nemá dopichané žily. Nemal. Možno fajčil „marišku“, ale to nevedela zistiť.
„Kde sa podelo to dobré dieťa, o ktoré sme sa toľko starali?“ pýtala sa Izabela samej seba, keď teraz prehodnocovala každý svoj krok. Roky aj choroba ju urobili múdrejšou, dokázala načrieť do svojho vnútra hlboko a bez ospravedlnení. „Tehotenstvo. Bolo plné napätí, stresov zo skúšok. Nevedela som čo príde, bála som sa budúcnosti. Moje malé batoľa si ma veľa neužilo, nepoznalo ani môj prsník. Do troch rokov bol môj malý chlapček u svokry, tej falošnice, pokazila ho svojou výchovou,“ takto bublali jej myšlienky.
Ešte sa dalo veľa zmeniť, ale Izabela nikdy od nikoho nečakala pomoc. Všetko bolo na jej pleciach, Blažej nikdy nevidel, že by otec musel doma niečo urobiť, hoci len vyniesť kôš so smetím. Mužský vzor, ktorý prijal, spočíval v polihovaní v posteli, ničnerobení, lebo tak videl otca doma. Bolo pohodlné neprijať, že otec veľa pracuje, že je naozaj zaneprázdnený a keďže nepoznal hodnotu peňazí, rozhadzoval ich rozmarne a bez uváženia. Najviac dokázal zapôsobiť na babku. Tam vyplakával, aký je on chudák, že sa o neho nestarajú, že pomaly nemá čo jesť, lebo mama nevarí... Celú tú faloš hádzal na babku, zrejme to do seba vstrebal v čase, keď ho mala na starosti. Lebo aj ona vedela vyplakávať a sťažovať sa na celý svet. Už sa zopárkrát stalo, že zavolala synovi do roboty, že je s ňou veľmi zle, že zomiera, nech sa s ňou príde rozlúčiť. Keď Rasťo pribehol, ležala zlomená na posteli, ten ju kropil vodou, kriesil a chystal sa zavolať pohotovosť. V tom okamihu mama ožila, akože jej je lepšie, že netreba, že by jej ešte viac pomohol tanier slepačej polievky. Rasťo utekal do reštaurácie a v obedári doniesol dvojitú porciu. Jeho manželka odvtedy, čo svokra vyhlásila, že do jedla Izabela sype jed, aby ju pomaly, postupne zniesla zo sveta, odmietla uvariť čo i len vajce na tvrdo. Tri roky ju doslova živili. Nikdy nedostali halier za výdatné jedlá, s ktorými každé dva dni behal k nej Rasťo, aby sa maminke prilepšilo, lebo nikdy sa necítila dobre. Synáčik bol jej maznáčik a neprestal ním byť ani po päťdesiatke. Matke odpustil každú zlobu, bola jeho prioritou pred vlastnou rodinou. Bol ochotný slepo ju poslúchnuť vo všetkom. Keď mu to manželka vyčítala, šplechol jej medzi oči: „Môžeš sa rozviesť, keď sa ti to nepáči.“

Synu, teba to netrápi?
V nasledujúcich rokoch Blažej vystriedal tri rôzne vysoké školy. Nikde nevydržal, nič mu nebolo po vôli. Vždy sa našlo tisíc dôvodov, prečo všetko nechal tak a odišiel. Jednoducho prestal chodiť do školy a nechal sa vyhodiť. „Tak dosť,“ povedala vtedy Izabela, „pôjdeš robiť.“ Pomocou známostí mu našla zaujímavú prácu, vybavila papiere a v prvý deň, keď mal nastúpiť, ho budila už o dve hodiny skôr, aby mal aj nejakú rezervu. S ranným vstávaním to nebolo jednoduché ani počas ďalších dní. Chlapec naučený vyspávať dokedy sa mu chcelo, s pomýleným biorytmom, si len ťažko zvykal na zmenu režimu. Po mesiaci Izabele napadlo zavolať známej, ktorá jej pomohla so synovým umiestnením. Tá sa síce citlivo, ale dosť jednoznačne vyjadrila v tom zmysle, že ak sa situácia zo strany jeho syna do dvoch týždňov nezmení, budú sa musieť rozísť. „Chlapec totiž s nikým nevychádza, osočuje ľudí, cíti sa akýsi nadradený, a to si naša firma nemôže dovoliť. U nás je základom úcta k zákazníkovi.“ Ďalej už nepokračovala a Izabele bolo celkom jasné, že Blažej u nich skôr či neskôr skončí. Keď mu dohovárala, argumentoval neznesiteľnými ľuďmi, ktorí ho neustále niečím otravujú, stále od neho niečo chcú, už ich má plné zuby. Po dvoch týždňoch, ani nie v polovici skúšobnej doby, Blažeja prepustili.
Bývalí spolužiaci už končili vysoké školy, ale Blažej hlivel doma a nemal sa do ničoho. „Synu, teba to netrápi? Vari nevidíš, ako sa kvôli tebe zožieram a ako ma zožiera ešte aj rakovina?“ opýtala sa ho tichým hlasom matka. Lebo Izabele sa po pár rokoch, keď bol v tele pokoj, znova objavil nádor. Vedela, že k tomu výdatne pomohli stresy a sústavné napätie, aj bolesť duše zo syna. A keď jej raz s posmechom šplechol medzi oči: „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko,“ plakala dlho a usedavo. Zahŕňala sa výčitkami, už strácala silu ísť ďalej. Blažeja sa jej podarilo dotiahnuť k psychológovi, nech si s ním pohovorí on, keď už doma pred nikým nemá rešpekt. Testy ukázali inteligenčný kvocient mierne nad priemerom, ale aj citovú nedostatočnosť, istý druh bezohľadnosti, svojráznosť, ktorá hraničí s nepriateľským postojom k svetu a sklony k depresii. Psychológ Izabele vysvetlil, že tomuto chlapcovi chýbajú črty dospelosti, akoby ešte nedozrel. A ešte - nemá v sebe vypestovaný pocit zodpovednosti, a to sú
následky výchovy. „Jednoducho je rozmaznaný,“ zavŕšil svoje hodnotenie podložené vyšetrením. Už vedela na čom je. „Ale čo s tým?“ pýtala sa v duchu. Táto otázka stále visí vo vzduchu. Dá sa ešte teraz napraviť všetko to, čo pokazili?

Lea Gallová
Foto: ZA T