Časopis IMIDŽ

Nedorozumenia medzi ženou a mužom sú večnou témou. Rozličný spôsob uvažovania muža a ženy, ich rôzne potreby, iné videnie sveta, rozličné priania neraz vedú k vzájomnému nepochopeniu. Vari neexistuje manželstvo, v ktorom by to občas nezaškrípalo aj kvôli tomu, že žena potrebuje jedno a muž, samozrejme, niečo iné. Najvypuklejšie bývajú tieto rozdielnosti vo vzájomnej komunikácii. Muži niekedy prirovnávajú manželský rozhovor k mučeniu v zubárskom kresle, pre ženy je zasa odoprenie rozhovoru „dôkazom“, že ich neľúbime. Ako je to vlastne s potrebou rozprávania sa u mužov? Existuje vhodný čas, kedy si manželky môžu uplatniť nárok na rozhovor?

Konflikty v manželskom spolužití sa odrážajú práve na tom, že pár sa spolu nerozpráva. Veľa konfliktov má zase korene v nekomunikácii partnerov. Sú to akoby prepojené nádoby, čo si manželia často neuvedomujú. S podobným pocitom prišla do poradne štyridsiatnička Eva, ktorá sa v pätnásťročnom manželstve trápila kvôli mlčanlivosti svojho manžela. „Myslím si, že môj manžel už ku mne vôbec nič necíti. Je s ním veľmi ťažké rozprávať. Ja vlastne vôbec neviem, čo si myslí, čo prežíva, čo ho trápi. Na otázky mi neodpovedá, sám od seba nezačne. Preto sa ho pokúšam pýtať, čo bolo v práci, čo zažil, čo má nové, no na všetko mi odpovedá, že nič. Niekedy
sa posadím priamo pred neho, najčastejšie, keď niečo sleduje v televízii, lebo vtedy má upretý pohľad pred seba a snažím sa ho vtiahnuť do rozhovoru, ale on nazlostený vstane a obviní ma, že mu to robím naschvál. Asi robím niečo zle, ale už neviem, ako na neho.“
Problém pani Evy sa nachádzal v dvoch rovinách. Jednu tvorila nefunkčná komunikácia s manželom, druhú jej pocit, že ju manžel neľúbi, nič k nej necíti, lebo sa s ňou nerozpráva. Keďže jej manžel, pán Emil, bol ochotný prísť do poradne, čo nie je u mužov pravidlom, potešil som sa,
že sa snáď dopátrame k podstate problému.
„Viem, že tu bola moja žena a netuším, čo vám všetko narozprávala, ale ja sa rozvádzať nechcem. Už dobré tri mesiace o ničom inom nehovorí, len o tom, že sa rozvedie, lebo nebude žiť s človekom, ktorý ju nemá rád. Ale ako na to prišla? Hnevá ma, že rozpráva také hlúposti. Vyčíta mi, že sa s ňou nerozprávam, že ju ignorujem, neodpovedám jej na otázky. Ale keď ona ani nepočká, kým sa vyzujem a hneď sa vypytuje, čo bolo v práci, rozpráva mi, čo zažila ona do úplných podrobností. Chcem si ísť umyť ruky, no Eva sa postaví do dverí, že ju vôbec nepočúvam a čo to má za život, že mohla radšej žiť sama. Keď som si minule ani nešiel umyť ruky, ale rovno si sadol za stôl, že ju počúvam, tak sa na mňa vykričala, že nežijeme v chlieve, či si neviem už ani ruky umyť. Neviem, čo vlastne odo mňa chce. Pracujem fyzicky, keď prídem domov, často som unavený, v práci robíme aj na zmeny. Eva by sa stále len rozprávala. Keď jej poviem, nech si nájde kamarátku na tie svoje večné rozhovory, tak je oheň na streche. Ja si potrebujem oddýchnuť, čo ona nechápe.“
Možno sa s takýmto problémom stretávate viacerí. Muži by mlčali a ženy by debatovali. Ženy by sa najradšej pýtali a muži by najradšej neodpovedali. Kým ženy sa rozprávaním zbavujú napätia, muži naopak, lepšie relaxujú a upokojujú sa mlčaním. Potvrdil to aj jeden rozsiahly výskum spred dvanástich rokov, ktorý zisťoval, prečo mnohé benediktínske mníšky pôsobia frustrovane a nespokojne a mnísi naopak, vyrovnane a spokojne. Zistilo sa, že mníchom zákaz rozprávania v kláštoroch vyhovuje a vďaka tomu mali úžasný pocit uvoľnenia. Mníškam však tento zákaz spôsoboval doslova utrpenie. Obdobné výskumy robili aj mnohí sociológovia, ktorí zisťovali, ktorá činnosť je pre mužov v domácnosti najnamáhavejšia. Myslíte si, že umývanie riadu, okien, prebaľovanie dieťaťa, či nebodaj žehlenie? Ani náhodou. Najväčším problémom je pre mužov skutočnosť, že musia počúvať a komunikovať so svojimi polovičkami o tom, čo zažili cez deň a o problémoch v práci. Muži totiž majú často pocit, že nezažili v priebehu dňa nič, čo by stálo zvlášť za zmienku.
Ženy majú rady, keď sa ich muži po príchode z práce opýtajú, čo cez deň zažili. Je to pre nich jeden z dôkazov, že ich mužom na nich záleží, že na nich myslia a že sú pre nich dôležité. Keďže takáto spontánnosť je u mužov zriedkavá, neraz začnú radšej rozprávať samy. Pre ne je to vlastne forma spracovania zážitkov, odreagovanie, zbavenie sa napätia, Zbavujú sa pritom hnevu, zlosti, stresu, nachádzajú vnútornú rovnováhu. Problém spočíva v tom, že muži to vnímajú nesprávne. Zaťažuje ich toľká nespokojnosť manželiek a nazdávajú sa, že ich polovičky potrebujú poradiť. Preto sa vrhnú do rozdávania rád – „tak zmeň zamestnanie, choď za šéfom a povedz mu to...“ Žene však na to, aby sa uvoľnila, úplne stačí, keď ju muž POČÚVA. Nemusí jej radiť, stačí iba počúvať. Potvrdzuje to aj fakt, že ak zamestnané, osamelo žijúce ženy nemajú vedľa seba takúto načúvajúcu osobu, trpia oveľa väčším pocitom osamelosti ako osamelo žijúci muži. Na druhej strane sa potvrdilo, že muži, ktorí žijú v usporiadanom manželstve, v ktorom panuje pochopenie a komunikácia, dožívajú sa vyššieho veku ako osamelo žijúci muži. Preto je dôležité, aby sa muž dokázal pozerať na niektoré veci, situácie a potreby očami ženy a naopak.
V prípade Evy a Emila sa pani Eva musí učiť brať svojho manžela takého, aký je. Ak chcú spolu žiť bez hádok, neustáleho „rozvádzania sa“, či pocitov, že ten druhý ma určite neľúbi, lebo so mnou nekomunikuje, musia sa učiť vidieť potreby toho druhého z jeho uhla pohľadu. Mnohí muži jednoducho potrebujú po návrate z práce desať, dvadsať alebo aj tridsať minút pre seba, aby dokázali preladiť a naladiť sa na nové prostredie. Napríklad Abraham Lincoln sa najprv pol hodiny prechádzal po záhrade, kým vošiel do domu k manželke. Wladimir Horowitz si pred vzájomnou komunikáciou s manželkou najprv zahral osamote na klavíri dve sonáty, aby sa dokázal preladiť. Richard Gere po prekročení prahu dvadsať minút medituje. Bruce Willis zase pravidelne po návrate domov vhupne do svojho bazénu a chvíľu sa v ňom ponára. Spisovateľ Georges Simenon sa vždy mlčky prezlečie a na pol hodinu sa zatvorí na toalete. Až potom je schopný konverzovať. Takí sme my chlapi. Čudní? Záhadní? Tajomní? Je to jedno ako to pomenujete, ale akosi to máme v sebe zakódované. Ak manželky nájdu tú správnu „číselnú kombináciu“ tohto kódu, ak doprajú svojim mužom ich spôsob preladenia, som presvedčený, že muži potom budú ochotnejší, šikovnejší i schopnejší komunikovať, a predovšetkým počúvať. Nehovorím do vetra, viem to, veď sám som jedným z nich.
***
Keďže som dnes spomenul zopár výskumov, ktoré sa týkali rozdielností mužského a ženského sveta, využijem túto príležitosť a predstavím vám veľmi zaujímavé závery výskumu celého tímu amerického psychoterapeuta Johna Gottmana, ktorý so svojimi spolupracovníkmi Washingtonskej univerzity podrobil analýze tradičné teórie partnerského spolužitia. Keďže výsledky sú zaujímavé aj pre mužov, urobíte dobre, ak si ich prečítate spoločne so svojimi manželmi.
Ženy fyzicky chradnú, ak je manžel citovo chladný a pohŕda akýmikoľvek prejavmi citov, čo sa najskôr prejaví na výskyte infekčných chorôb u žien.
Muži vykonávajúci domáce práce sú v manželstve zdravší a spokojnejší z titulu starostlivosti o chod domácnosti.
Hádka, ak je konštruktívna, je často to najlepšie, čo môžu pre svoj vzťah manželia urobiť – otvorené prejavenie nespokojnosti a hnevu dáva šancu zabrániť rozkladu vzťahu, ak hádka nie je nástrojom toho, ako partnerovi ublížiť.
To, ako presne si partneri pamätajú podrobnosti svojho ľúbostného života svedčí o pravdepodobnej trvácnosti ich manželstva.
Aby bolo manželstvo spokojné, vyrovnané a trvácne, musia v ňom prevládať kladné momenty nad zápornými v pomere 5:1. U dvojíc, ktorých vzťah sa končí rozvodom, je tento pomer 1:1. Nestačí teda iba vyrovnané skóre pekných a škaredých momentov.
Mimoriadne ohnivé vzťahy môžu byť rovnako šťastné a trvácne ako vzťahy, ktoré pôsobia navonok emočne vyrovnanejšie.
V šťastných manželstvách muži podstatne viac odhaľujú svoje intímne a osobné záležitosti ako býva priemer. Muži, ktorí komunikujú so svojimi ženami sú zdravší a schopnejší dohôd.
Takže, milí muži, rozprávajte sa so svojimi manželkami, načúvajte im, hovorte, čo bolo v práci a pýtajte sa, čo zažili ony. Drahé naše polovičky, poskytnite svojim manželom priestor a čas na to, aby sa preladili, aby si vydýchli a načerpali energiu na rozhovory, ktorým by sa veľakrát najradšej vyhli.

Mgr. Radomír Warošek, psychológ
Foto: ZAT