Časopis IMIDŽ

Stará Ľubovňa sa nachádza na severe Spiša, čiastočne Šariša, v blízkosti Vysokých Tatier na západe a Pienin na hranici s Poľskom. Os územia vytvára rieka Poprad. Návštevník, ktorý zavíta do mesta Stará Ľubovňa, nemôže si nevšimnúť siluetu kamenného hradu, vypínajúceho sa na 711 metrov vysokom brale asi dva kilometre od mesta. Svojou monumentálnosťou nádherne dopĺňa scenériu prírody severného Spiša. Rieka Poprad, ktorá sa hadovite vinie popod hradný vrch, vytvára malebné údolie.

Mesto má mimoriadne zaujímavú históriu. Určuje ju poloha tesne na Slovensko – poľskom pohraničí a skutočnosť, že takmer očas štyroch storočí bol Ľubovniansky hrad administratívnym centrom 16 miest a mnohých dedín, ktoré uhorský kráľ Žigmund dal v roku 1412 do zálohy Poľským kráľom. Tu sídlili správcovia založeného územia. Aj preto sa stala Stará Ľubovňa mostom spájajúcim slovenskú kultúru s kultúrou poľskou. Tu sa kultúry vzájomne prelievali a doplňovali. Vidno to v nárečí, prepletenom polonizmami.

ROK 1292
Aj keď je najstaršia listinná zmienka o Starej Ľubovni až z roku 1292, je nesporné, že jestvovala  už oveľa skôr. Nie je vylúčené, že pôvodnú obec zničila tatárska pohroma v rokoch 1242–1243 a že potom bola obnovená na šoltýskom práve. Začiatkom 14. storočia bol šoltýsom – dedičným richtárom – katalán hradu Tomáš Sečiansky. Asi v rokoch 1295 – 1300 sa nad mestom stavia hrad. V roku 1292 sa Stará Ľubovňa prvýkrát spomína v listine. Tá sa však netýka jej, ale Podolínca, ktorý v tejto dobe bol už významným mestom.
Situácia sa však po postavení hradu nad Starou Ľubovňou podstatne zmenila. Pôvodná obec sa rýchlo mení na plnoprávne mesto. Pre Starú Ľubovňu bol významný rok 1364. dostala v ňom dve výzmamné privilégiá od kráľa Ľudovíta I: prvou povýšili Starú Ľubovňu na kráľovské mesto. Vyňali ju spod jurisdikcie hradu i Podolínca a udelili jej právo, aké používalo mesto Košice. Mešťania si mohli každoročne voliť richtára a radu. Oslobodili mesto od všetkých dávok a poplatkov za ročnú daň 120 zlatých. Vymedzili mu vlastný chotár, obyvateľom dal právo voľne chytať v Poprade ryby, bez poplatkov predávať tovar na mestskom trhu, dal im právo výčapu. Bolo to tzv. magdeburské právo. Druhou listinou z 13. októbra 1364 dal mestu široké výsady pri vydržiavaní výročných trhov, okolo sviatku patróna mesta sv. Mikuláša, čo umožnilo mestu prudký hospodársky rast. Výsady mesta rozširovali ďalší panovníci, spočiatku uhorskí, neskôr aj poľskí. Spomeňme oslobodenie obyvateľov mesta od polovice krakovského cla roku 1414 a určenie spôsobu dovážania poľskej soli, ktorá bola pre ich obchod veľmi dôležitá.

37 000 KÔP ČESKÝCH GROŠOV
Pre Starú Ľubovňu a ďalších 15 miest a asi toľko obcí Spiša sa stal osudným rok 1412. vtedy si kráľ Žigmund požičal od poľského kráľa 37 000 kôp českých grošov. Za peniaze dal Žigmund do zálohy poľskému kráľovi – nie Poľsku – 13 miest z bývalej Provincie XXIV spišských miest, okrem toho hradné panstvá Ľubovňa a Podolínec a mestá Podolínec, Hniezdne a Starú Ľubovňu, ktoré nepatrili medzi uvedených 24 spišských miest. Žigmund ani jeho potomkovia požičanú sumu nevrátili, ostali tieto mestá a obce 360 rokov v zálohe poľských kráľov. Založené mestá však naďalej zostali súčasťou Uhorska, čo dobre využili.
Privilégia žiadali a dostávali od uhorských, aj poľských panovníkov, čo prospelo nielen ich hospodárskemu životu, ale aj právnemu stavu. Stará Ľubovňa má z týchto čias urbanisticky čisté kruhové námestie lemované bohatými kupeckými a meštianskymi domami. Na Ľubovnianskom hrade sídlili úradníci, správcovia, vyberači daní, vojenská posádka, ale aj samotní držitelia zálohu. Medzi Krakovom, Varšavou a Starou Ľubovňou bol neustály kontakt. Tak sa do mesta dostali významní talianski architekti, humanisti a iní významní ľudia. Prekvital obchod, ťažiaci zo svojho medzištátneho postavenia. Stará Ľubovňa si postupne získala právo vydržiavať sedem výročných trhov v roku, čo nemali ani oveľa významnejšie mestá. Šestnáste storočie však bolo pre Starú Ľubovňu pohnuté. Mesto poznačili dva veľké požiare v polovici storočia. Význam Starej Ľubovne i hradu stúpol najmä od konca 16. storočia za čias kniežat Ľubomírskych. Mesto sa stalo strediskom kultúrneho života. O kultúrne povznesenie ľudu sa zaslúžili najmä Stanislav Ľubomirský tým, že v roku 1642 povolal do Podolínca piaristov a založil tam kolégium, v ktorom študovali slovenskí i poľskí študenti.

SPÄŤ K UHORSKU
V roku 1768 obsadilo mesto a hrad uhorské vojsko a 8. novembra 1772 sa v meste konala veľká slávnosť. Na príkaz Márie Terézie sa zálohované územie opäť pripojilo k Uhorsku. Záloha sa skončila, ale súčasne Stará Ľubovňa stratila doterajšie výnimočné postavenie a stala sa polovičným mestečkom. Správa hradu a hradných majetkov prešla do Košíc a napriek protestu Starú Ľubovňu roku 1778 pripojili k Provincii XVI spišských miest, ktorú utvorila Mária Terézia z bývalého zálohového územia. Pre Starú Ľubovňu to bol definitívne krok späť. Napriek tomu sa mesto snažilo zachrániť si svoju úroveň. Svedčí o tom aj skutočnosť, že v roku 1880 kúpilo hrad, avšak pre nedostatok finančných prostriedkov na jeho rekonštrukciu v roku 1883 ho predalo rodine Zámoyských, ktorá ho vlastnila do roku 1945. Keď v roku 1876 zrušili Provinciu XVI spišských miest, v Starej Ľubovni zriadili magistrát. O prudkom úpadku Starej Ľubovne svedčí skutočnosť, že v roku 1828 žili v meste len tri desiatky remeselníkov.
Pre rozvoj priemyslu malo mesto zlé predpoklady. Chudobné okolie nemohlo zaručiť odbyt a železnica, ktorá by bola Starú Ľubovňu spojila s ostatným svetom sa postavila len po 2.  vetovej vojne. Mesto sa stalo len hospodárskym centrom širokého okolia. Dnes si Stará Ľubovňa hľadá svoju tvár i poslanie. Zdá sa, a celkom oprávnene, že to bude hlavne v oblasti turistického ruchu, pre ktorý má mimoriadne priaznivé podmienky.

KAM ZO STAREJ ĽUBOVNE
Východiskom pre pešiu turistiku je autobusová stanica. Odtiaľ sa možno vybrať k minerálnemu prameňu Sulinka. Trasa vedie ponad skanzen a ponad ľubovniansky hrad cez Oslí vrch ponad Matysovú a Malý Lipník. Pre tých, ktorí by si to snáď cestou rozmysleli, je zaujímavá trasa na Vabec, ktorá sa stretáva s chodníkom do Jarabinského prielomu. Z Oslieho vrchu možno odbočiť aj na trasu vedúcu po krásnom hrebeni ponad obce Hraničné z jednej strany a Veľký Sulín z druhej strany. Ďalej pokračuje okolo horskej osady Skalná, cez Košiare a Kače, končí na autobusovej zastávke medzi obcou Mníšek nad Popradom a Kače. Zo Starej Ľubovne možno
vycestovať aj do Ľubovnianskych kúpeľov s dostatočnou ubytovacou kapacitou.

– vb –