Časopis IMIDŽ

Školský rok sa definitívne skončil a ja som sa vracala domov. Vo vlaku som si premietala opustenú izbu, či som v nej niečo nenechala. A veruže hej! Môj zlatý prsteň mával veľmi originálny odkladací priestor. Zemiak, ktorý zem vytvarovala ako srdce, mal v strede zapichnutú zápalku a na nej „bývali“ moje dve čerešničky zo zlata. Bol to maturitný dar od mamy, nerada by som oň prišla. V okamihu mi zišiel na um priateľ z ročníka. Býval neďaleko internátu a mal moju hlbokú dôveru. „Charly, prosím ťa, zájdi tam hneď, zober ten zemiak, je na ňom prsteň,“ vyprosujem ho telefónom, len čo som prišla domov. „Nechaj si ho u teba cez prázdniny, potom mi ho dáš,“ dohodovala som pravidlá. Nič nenamietal.

Charly bol naozaj nezvyčajný chlapec. Mal nízky vzrast, vyzeral chudorľavo, niekedy až na poľutovanie. Keď rozprával, polovica tváre bola akoby nehybná, tá druhá zas vyjadrovala širokú škálu emócií, a tak človek, ktorý ho videl po prvý raz, nemohol od neho odtrhnúť oči. Jemné ruky pripomínali huslistu, ale Charly nehral na žiadny hudobný nástroj. Okrem toho, že študoval, bol aj fotograf. Chodieval na svadby, na pohreby, na krstiny, vždy mal čo robiť, jeho fotky sa páčili. Takto si zarábal na každodenný chlieb, lebo matka mu už dávno zomrela, na tú sa vôbec nepamätal. Žil iba s otcom, večne naliatym chlapom. Občas, keď sa mu chelo, ho vytiahol z jeho obľúbenej putiky. Táto téma bola tabu, rovnako ako samovražda jeho mladšieho brata. Charly živil v sebe veľa bolestí, o ktorých nikto nemal nič vedieť.
Byť s ním bolo vždy osviežujúce. Mal načítaného Kanta, Niecheho, Freuda, ba aj na Marxa mal svoj názor. Nech to už bola akákoľvek téma, Charly vždy vedel odpovedať. Študoval s nami angličtinu, rovnako ako Andrea, Peter alebo Katarína.

PEHAVÁ KATARÍNA A SPLAŠENÝ PETER
Katarína mala tmavé vlnisté vlasy, jemne pehavú tvár a po Vianociach vždy došla vybalená s veľmi špeciálnymi jedlami. Pamätám si na plnený husací krk a zvláštny chlieb, ale ani raz ma neponúkla. Neponúkla vlastne nikoho, nemala to v povahe. Staré židovské korene boli vrastené
hlboko v nej. Aj známosť s príťažlivým inteligentným Igorom bola dopredu dohovorená, lebo čo keby to náhodou vyšlo? Židovstvo bolo po holokauste ohrozené, a hoci bol hlboký socializmus, boli snahy rozvíjať ho a pestovať, aspoň v úzkom okruhu. Do nového školského roka Katarína už nenastúpila. Celá rodina sa odsťahovala do Ameriky.
Peter bol taký splašený intelektuál. Chodil tak týchlo, akoby lietal, nikto mu nestačil. Bol z nás zo všetkých najvzdelanejší a najchytrejší. O kamarátstva nestál, vystačil si sám. Až do okamihu, kým si ho nekľofla Olinka z inej skupiny. Malá, bacuľatá guľôčka s okrúhlymi ružovými líčkami vyzerala pôvabne, vždy sa smiala a Peter na nej mohol oči nechať. Zamilovanosť mu trčala ešte aj z uší, ktoré jemne odstávali.  Olinka vedela ako na neho. Chlapec, ktorý akoby nepoznal kompromisy, jej zobal z ruky. Bolo to zjavne jeho prvé dievča v živote, ktoré mu poskytlo ženskú nehu. Ale románik sa skončil tak rýchlo, ako sa začal. Petrova rodina si tiež pobalila čo sa dalo a keďže hranice sa uvoľnili, písal sa rok 1968, všetci vycestovali do Kanady, kde mali vzdialených príbuzných. Peter sa neozval nikomu. Olinka ronila slzy.

PREKRÁSNA ANDREA
Andrea bola naozaj krásavica. Vysoká blondína s kučeravými vlasmi, biela pokožka, oslnivý úsmev. Chladná kráska, muži sa jej väčšinou báli. Bola jednou z nás v malej skupinke na vysokej škole, keď sme v rokoch hlbokého socializmu študovali nikomu nepotrebnú angličtinu. Všade, kde sme sa vyskytovali – či už ako skupina alebo ako jednotlivci, pozerali sa na nás ako
na zvláštne bytosti. Angličtinári boli jednoducho exoti.
Andrea bola v tom čase moja najlepšia priateľka. Potrebovali sme sa navzájom – ja som ju obdivovala a od nej som sa učila ako sa správať pri pití čiernej kávy, ako sa modernejšie obliekať, ako si upravovať vlasy, aby zo mňa nebučalo, že som dievča z dediny. Jej krása vynikla pri mojej všednosti. A vždy som sa dala zlákať na posedenie v kaviarni, na návštevu divadla alebo ateliéru.
Andrea mala ladné pohyby, od detstva sa venovala spoločenským tancom, ale partnera si tam nenašla. Veľmi túžila po vzťahu s nejakým pekným, od nej vyšším mužom, s ktorým by mohla chodiť za ručičky, aby si ich ľudia všímali a obdivovali ich. Vždy jej záležalo na tom, čo si o nej myslia iní, ale o jej hlbokom súkromí som vedela iba ja. Zverovala sa mi, lebo vedela, že lepšiu bútľavú vŕbu nenájde a ja som sa od nej nenápadne učila – že teda takto nie, toto ja nechcem. Mala tajný vzťah so ženatým mužom, s ktorým sa vždy stretla iba vtedy, keď to chcel on. A keďže to bol športovec, ktorý chodil aj do zahraničia, nosil jej odtiaľ všelijaké tretky, ktoré si dievčatá veľmi vážili. Farebné pančucháče, tričká s rôznymi nápismi – to boli v tom čase poklady. A tak Andrea bola vždy vymódená, nedala sa s nikým porovnať. Tajný vzťah ju nenapĺňal, túžila po niečom inom, ale z akýchsi dôvodov ho nechala „bežať“.
Život sa jej poriadne zamotal. Otehotnela. Dieťa za takýchto okolností neprichádzalo do úvahy. Aj tu som bola naporúdzi – mala som ju pozvať akože k nám, na dedinu, v presne stanovené dni, ktoré mala stráviť v nemocnici. Rodičia nič nenamietali. „Dievča si aspoň užije trocha čerstvého vzduchu,“ potešila sa dobrácka mama. Andrea sa vrátila poblednutá, smutná, mĺkva. „Dedinský vzduch jej asi nesvedčí,“ skonštatovali rodičia. Tento akt jej hlboko vstúpil do života. Dlho sa nedokázala zbaviť pocitu viny, ba ktovie, či ho ešte stále nenosí v sebe. Lebo Andrea nikdy nepovila deti, aj keď sa vraj o to s manželom veľmi usilovali. Vždy túžila po krásnych veciach, ktoré jej socializmus nemohol dožičiť, a tak pri prvej príležitosti emigrovala. Na pohľadnicu, ktorú poslala z nemeckého kúpeľného mestečka, kde sa usadila, napísala: „Mám ružovú kúpelňu. Robím na recepcii v hoteli. Mám sa výborne.“ Druhá pohľadnica bola z japonského Tokia, kde bola na zájazde. Zahlodala mňou závisť – „Ach, Tokio, ja ťa nikdy neuvidím...“ Ďalšie pohľadnice už neprišli.

FRANKY-BOY
Pár letných mesiacov ubehlo, vrátili sme sa do školy. Naša skupinka sa takmer rozpadla, zostali sme iba traja. Ale čo bolo najkurióznejšie, nemali sme ani učiteľa. Ten zbalil manželku aj s malým dieťaťom a zmizli kamsi – vraj do Londýna. Dva mesiace sme sa len tak potĺkali, kým našli čerstvého mladého absolventa s gitarou a ryšavými vlasmi. Iba o málo starší od nás sa tváril ako kamarát, ale bol prísny a nekompromisný. Po večeroch, keď sme svorne spievali anglické pesničky, bulil čoby zamilované oči si myslela, že sa mu páčim a žiarlila som, ak uprel zrak na krajšiu spolužiačku. Vo svojom vnútri som sa usilovala o jeho priazeň, lebo vedel opantať, keď chcel. Až neskôr som zistila, že je to malý pekný hajzlík, ktorý zneužíva svoju učiteľskú pozíciu, lebo vie, že študenti sa boja a radšej sú ticho, ako by mali prezradiť jeho pokusy o obchytkávanie, či nebodaj aj viac, o čo sa usiloval. Dnes by ho bez bázne zažalovala každá študentka.
Až po rokoch som sa dozvedela ako dopadol a ako žil. Prišiel mi do cesty jeden z jeho nemanželských synov, ktorý nosil jeho priezvisko. Keď hovoril o otcovi, bol vecný, konkrétny, zo slov nevyžaroval žiadny cit. „Nevážim si ho ani za máčny mak,“ pozeral sa mi rovno do očí. „Prečo aj? Je to prelietavý vták a videl som ho iba párkrát v živote. Som rád, že sa na neho nepodobám.“ Franky-boy, lebo tak sme ho volali, vraj uzavrel štyri manželstvá, ale všetky sa skončili rozvodom. S piatou ženou žil len tak, bez papierov, niekde v Čechách. Syn, mladý sympatický muž, s ktorým som sa práve rozprávala, nepoznal presné miesto jeho pobytu, lebo Franky-boy ho často menil a syn s ním nemal žiadny kontakt. Údajne mal päť detí s rôznymi ženami, všetko synov. Nuž, Franky, pre študentov si naozaj nebol dobrým vzorom!

STRATENÝ CHARLY
Nebol už medzi nami ani Charly, ktorý sa mal počas prázdnin postarať o moje zlaté čerešničky. Stopy sa po ňom celkom stratili. Zašla som na políciu, povedala všetko o prsteni, ale čudné rozochvenie iba malo prísť. Všetko spísali celkom nezainteresovane, bez vzrušenia a keď som prišla po druhý raz, žasla som nad tým, čo zahlásil policajt: „Volali sme jeho manželke, príde sem o chvíľu. Prsteň vám bude splácať. Teraz je ona za všetko zodpovedná.“
Takmer som omdlela. „Čože? Aká manželka?,“ ticho som zasipela. „Vy ste to nevedeli? V lete sa váš spolužiak oženil a už je na svete aj syn. Akurát nevieme, kde sa ten Karol podel, stopy sa celkom stratili. Pravdepodobne emigroval. Budeme po ňom pátrať.“ Pátrali, ale bezvýsledone. Iba sa dalo usúdiť, že Charly sa usadil v nejakej anglicky hovoriacej krajine a skúša tam žiť. Charlyho a Vilmu, jeho manželku, som si nevedela vedľa seba ani len predstaviť. Bola tak trochu pri tele, o dobrý kus vyššia od neho, vlasy farbené do červena, stiahnuté do uzla, bez ofiny. Nech sa hovorilo o čomkoľvek, vždy vyrukovala s definitívnymi rezultátmi na životné témy, ktoré dokázala rozvíjať donekonečna. Večne rozprávala, takmer sa jej nedalo skočiť do reči. A keďže prsteň splácala v hotovosti po malých sumách, jej neohlásené návštevy v internáte vyvolávali gúľanie očami. Ak niekto bol v izbe, okamžite zdúchol. Iba ja som to musela pretrpieť. Pre Vilmu to bol úžasný relax z každodenného stereotypu, ale čo bolo pre ňu najdôležitejšie, mohla prezentovať svoje názory, ktoré niesli pečať akejsi svojskej psychológie, ktorou sa jej nikdy nepodarilo profesionálne naplniť život, hoci po tom veľmi túžila.
Prsteň splatila, ale jej návštevy už nikdy neprestali. Kontaktovala sa so mnou aj po skončení školy, stala som sa pre ňu súčasťou života. Rozprávala mi o sebe, aj o synovi, ktorý jej robil veľkú radosť a nikdy nezabudla pripomenúť, ako ju ja inšpirujem svojím životom, hoci som netušila, čo má na mysli. Hoci žila v inom meste, neľutovala peniaze za telefón a či bol čas obeda alebo hoc aj pozdejší večer, hovor zriedkavo trval kratšie ako hodinu. Syn, pomenovaný po otcovi – Karol, vyštudoval a stal sa učiteľom. Oženil sa, mal dve deti. O otcovi vedel iba toľko, že možno existuje a možno aj nie. Neboli ani fotky, dokonca ani svadobné. A to bolo čudné, veď Charly sa bez aparátu nepohol ani na krok. Vilma po ňom pátrala celé roky. Oslovila Červený kríž, ten rozoslal informácie do všetkých svojich sietí. Ale správy neprišli žiadne. Raz mi cez telefón zahlásila: „Mám taký pocit, že zomrel. Chcem ho dať vyhlásiť za mŕtveho.“ Onemela som. Ak by k tomu došlo, priznali by jej vdovský dôchodok. Aj by si ho zaslúžila. Veď nikdy od otca dieťaťa nedostala ani korunu, o syna sa starala celkom sama. Bol medzi nimi pekný vzťah, aj keď Karol bol na matke tak trocha závislý. To konštatoval psychológ po vyšetrení, keď sa rozhodovalo, aké povolanie by bolo pre neho najvhodnejšie.
Matka nič nechcela nechať na náhodu. Spolu s nežným uvoľnením Vilma dostala takmer šok. Raz, keď zodvihla telefón, počula akýsi dutý hlas: „Tu je Charly. Som v Prahe. Mohla by si prísť? Nezdržím sa tu dlho.“ Vilma ešte v tú noc sadla do vlaku a v polospánku niekoľkokrát prežila celú situáciu so stretnutím. V taške niesla synove fotografie, ktorého Charly nikdy nevidel. Boli tam aj vnúčence a celá jeho rodina, ako sa usmievajú rovno do objektívu.

ŤAŽKÁ KARMA
Dlho stála pred dverami izby hotela, v ktorom  mal Charly bývať. Nakoniec rázne zaklopala. Nič. Ticho. Utekala na recepciu a keďže priezvisko mali totožné a Charly tam bol oficiálne prihlásený, dvere otvorili náhdradnými kľúčami. Rozhádzané zvršky po celej izbe, ale chlapa nikde. „Možno si niekde odskočil,“ povedal recepčný. „Môžete ho tu počkať, ak chcete.“ Vilma chcela. Sedela tam celé dopoludnie, až kým izbu nebolo treba uvoľniť. Potom pozbierala pár pohodených vecí, napchala ich do igelitky, že keď sa vráti, bude ich mať pokope. Nevediac čo má robiť, ase zašla na políciu a všeko im vyrozprávala. Spísali záznam, ale pre nich to bol banálny prípad. Vraj si to možno rozmyslel a pred svojou zákonitou manželkou zo strachu utiekol. Vilma už nič neriešila, vrátila sa domov a nech jej už v ušiach hučalo čokoľvek, tušila, že záhadný Charly jej už nikdy neskríži cestu. „Ťažká karma,“ povedala si nahlas a fotografie uložila späť do priečinka.

PAVLÍNA, ZUZANA A JA
My tri, čo sme vydržali do konca štúdia s certifikátom na výučbu angličtiny, ktorá bola celkom na okraji záujmu, sme rozvíjali svoje aktivity po svojom. Pavlína učila na jazykovej škole a keď prišla revolúcia, bola medzi prvými, ktorí založili súkromnú školu. Angličtina je pre ňu životná náplň a nikdy nemá núdzu o študentov, ktorí vedia oceniť jej skúsenosti a kvality. Zuzana sa hneď po škole vydala za chlapca, ktorý si ju vybral ešte v jej šestnástich rokoch. Tiež učila a keď neskôr začala v škole všetko nezmyselne organizovať a nikto ju o to nežiadal, zistilo sa, že je to psychická porucha. Dostala invalidný dôchodok, bola doma a všetci boli spokojní, lebo domácnosť tip-top fungovala.
Navonok bola celkom normálna, ale keď sa vyskytli priaznivé okolnosti a nebrala lieky, zase sa pustila sa do nezmyselnej organizácie rôznych podujatí, na ktoré zvolávala všetkých známych. Dcéra sa však o ňu dokáže vzorne postarať. No a ja? Ja som to všetko iba spísala.

LEA GALLOVÁ