Časopis IMIDŽ

Ako môže žena prežiť svoje tehotenstvo a pôrod prirodzeným spôsobom

Výstup na vysokú horu
Dve detičky, ktoré aj medzi množstvom ľudí využili každú chvíľu, aby sa mohli pritúliť k mamke alebo jej objať kolená v stoji, sa nedali prehliadnuť. Tieto deti nezažili stres z pôrodu, rovnako ako ich matka Jana Ivanecká. Keď rodina žila v Prahe, Janu to pritiahlo do A-centra, kde sa tehotné ženy dozvedia všetko, čo ich v súvislosti s ich stavom zaujíma a tiež sa tu vzdelávajú ženy z celých Čiech, ktoré chápu význam prirodzených postupov v oblasti tehotenstva, pôrodu a materstva ako celku. Rodina Ivaneckých už žije v Košiciach a Jana vďaka vďaka podpore Slovensko-českého ženského fondu študuje kurz pre lektorky v A-centre a vyvíja veľké úsilie na to, aby ženy pochopili, aké dôležité je porodiť dieťa čo najprirodzenejšie.
Prvé Janino dieťa prišlo na svet v Centre aktívneho pôrodu v Prahe, v malej miestnosti, kde sa dalo rodiť aj do vody. Priestory boli zariadené ako byt, človek tu má pocit súkromia, aj keď je mimo svojho bytu. „Bol pri mne manžel a pôrodná asistentka,“ vracia sa do spomienok Jana. Dnes je však už dosť mamičiek, ktoré zvolili cestu prirodzeného pôrodu, lebo ich zmýšľanie ich k tomu vedie. Veď voľakedy sa posielalo po pôrodnú babicu, ktorá to všetko riadila v dome rodičky, kdeže nemocnice... Aj dnes by sa našlo veľa žien, ktoré by to privítali, ale naša legislatíva to zatiaľ neumožňuje. Tu je príbeh z Holandska, s ktorým prišla česká pôrodná asistentka, ktorá bola na týždennom poznávacom kurze.
Keď sa Nicoline chystala rodiť, bola noc. Manžel zobudil deti a všetky tri odviedol k neďalekým príbuzným. Keď sa manžel vrátil, čupol si na zem a žene pri každej kontrakcii stláčal špeciálny bod na palci. Po dvoch hodinách už Nicoline nemohla sedieť, tak sa s prítomnou asistentkou dohodli, že sa ponorí do vane s teplou vodou. Otecko v príhodnom čase zavolal do agentúry združujúcej materské sestry, aby jednu poslali, že budú rodiť. Materská sestra prišla v bielom oblečení s bielym kufríkom. S manželom prichystali potrebné veci, vyvýšili posteľ, zapli kúrenie, dali zohriať detské oblečenie. Keď vyšetrenia ukázali, že čas pôrodu nadišiel, Nicoline vyšla z vane. Kľakla si na posteľ a podoprela sa rukami. Pri druhej kontrakcii už bolo dieťa na svete. Asistentka vymotala dieťatko z pupočnej šnúry a Nicoline ho ešte kľačiac zavinula svojím telom. Smiala sa pritom od šťastia, otecko ich s dojatím objímal, materská sestra fotila, asistentka len ticho stála v kúte. Potom si rodičia ľahli vedľa seba a dievčatko si mamka položila na brucho. Zavolali deťom, aj mnohým iným, že nový človiečik je na svete. Staršie deti, ktoré pribehli, vzrušene bozkávali mamku aj bábätko. Medicínske detaily vynecháme. Keď sa materská sestra ubezpečila, že všetko je v poriadku, odišla. Od pôrodu uplynuli asi dve hodiny.

Dieťa do šatky, nákup do kočiara
V Košiciach začala lektorka Jana organizovať kurzy nosenia detí v šatke a kurzy tanca rodičiek, čo je relaxačný orientálny tanec pre tehotné. Venuje sa tomu dodnes. „Medzitým som prišla na to, že sú obrovské medzery v informovanosti žien. Nepoznajú svoje možnosti a práva, nedokážu počúvať svoje telo, nevedia ako si pomôcť prirodzene, bez použitia medikamentov. Mnohým chýba zodpovednosť za vlastné zdravie a všetko, čo súvisí s materstvom, presúvajú na lekára. Postupne som začala organizovať prednášky, semináre a informačné stretnutia pod názvom Bruškovanie,“ stručne zhrnie niekoľkoročnú prácu Jana. „No, hádam nebudem nosiť dieťa v šatke, ako v Afrike,“ s posmechom v hlase sa vyjadrila istá dáma, keď počúvala o výhodách, ktoré prináša šatka. Návrat k tradíciám našich starých a prastarých mám dnes mnohí považujú buď za neprijateľné alebo za skvelé. Dieťa nosené v šatke môžeme dnes považovať za vymoženosť a patrí do prirodzeného spôsobu života. Matke z Indie, Peru či niektorého afrického štátu by ani nezišlo na um vložiť dieťa do kočiara, aj keď by ho dostala do daru. Pre dieťa je totiž najlepšie, ak cíti matkinu blízkosť, teplo, tlkot jej srdca, hojdavý pohyb ako v brušku. Veď celých deväť mesiacov bolo v jej tele a vnímalo všetko, čo prežívala matka. A toto umožňuje iba nosenie na tele. Vstúpme na chvíľu do života zvierat, ako je to s ich mláďatami? Sú také, ktoré potrebujú ochranu, rodia sa s uzavretými očami a zvukovodmi, nevedia sa pohybovať a sú celkom odkázané na matku. Keď tá nie je „doma“, správajú sa ticho. Také sú napríklad mačiatka. Iné už krátko po narodení môžu nasledovať matku a byť v jej blízkosti, napríklad také morčatá. Mláďatá opice či koaly sa môžu pridržiavať rukami a nohami srsti svojej matky. Malé ľudské mláďa sa cíti v bezpečí vtedy, ak ho matka drží v náručí, keď ho nosí. Ak je samo, pociťuje opustenosť a trpí strachom. Inštinkty, ktoré má dieťa zakódované mu signalizujú, že bez telesného kontaktu s rodičom mu hrozí nebezpečenstvo. Dieťa potrebuje uspokojovanie jeho potrieb, tíšenie plaču, veľa telesného a verbálneho kontaktu, pocit lásky. A ak žena prijme tieto fakty, nezvolí si radšej šatku ako kočík? Dieťa do šatky, nákup do kočiara...

Mýty a povery
Všade vo svete existujú mýty či povery, ktoré súvisia s praktikami popôrodnej starostlivosti. Napríklad v niektorých častiach Mexika tehotné ženy nesmú vyjsť z domu najmenej týždeň pred pôrodom a vojsť k nim môže iba pôrodná asistentka alebo matka. Ak by to nedodržali, vstúpil by do nich zlý duch. Inde veria, že telo sa tehotenstvom a pôrodom rozostúpilo a uniká z neho energia. Telo preto treba stiahnuť a opäť uzavrieť, aby sa energia uchovala. Aj u nás pretrváva mýtus, že pôrod v nemocnici je najlepší a iba lekár vie, ako k nemu pristupovať. Na pocity matky a na jej želania sa často neprihliada. S pôrodom je to podobné ako s výstupom na vysokú horu. Ak je človek zdravý, môže na vrchol vystúpiť sám. Bude síce unavený, ale po chvíli, keď si oddýchne, rozhliadne sa a zistí, aký je odtiaľ nádherný výhľad. A človeka blaží pocit, že na vrchol sa dostal vlastným úsilím. Na tú istú horu sa môže človek nechať vyviesť lanovkou alebo ho tam dopraví vrtuľník (epidurálna anestéza, cisársky rez na želanie). Výhľad z vrcholu bude rovnaký. Ale človek nevystúpil sám, prácu miesto neho vykonal niekto iný. Z hory bol krásny výhľad (pôrod bol výborný, veď nič nebolelo...). Ale bola táto cesta pre ženu posilou pre jej ďalší život? Bola tréningom? A či všetky ťažké životné situácie bude takto obchádzať?

Dula pomáha psychicky aj fyzicky
„Som dula, sprevádzam pri pôrodoch a zároveň šírim tieto informácie,“ Jana Ivanecká dopĺňa šírku svojho pôsobenia. Spojila to v projekte Možnosť voľby pre košické matky. Termín dula pochádza z gréčtiny - je to žena, ktorá poskytuje psychickú a fyzickú oporu žene-matke. Čo je náplňou práce duly? Stretnutia, podpora pred pôrodom a ak si to žena želá, trávi s ňou celý čas pôrodu a stále je v jej blízkosti. Záleží jej na telesnom aj psychickom pohodlí rodičky, rešpektuje jej želania . Podá jej nápoj, masíruje ju, radí ako prirodzene zvládať bolesť, drží ju za ruku, ak si to želá. Emocionálne ju podporuje, povzbudzuje, dodáva jej istotu a pokoj. Ak treba, poskytne informácie, vysvetľuje čo sa práve deje, čo myslel lekár slovami, ktoré vyriekol, radí napríklad ako predýchavať, ako sa polohovať. Duly pomáhajú ženám psychicky i fyzicky a tiež poskytujú pomoc a podporu po pôrode. Pre mnohé ženy je najdôležitejšia prítomnosť duly vtedy, ak sa chystá rodiť bez partnera. Pomôže aj ženám, ktoré majú za sebou traumatickú skúsenosť, sú bez kvalitného rodinného zázemia, prípadne majú strach z nemocnice. „Dula do ničoho nezasahuje, ale jej prítomnosť a podpora môže žene i dieťaťu nesmierne pomôcť,“ prízvukuje Jana.
Dula prichádza do kontaktu so ženou už pred pôrodom. Aj v tehotenstve ju môže psychicky podporovať, spolupracuje s ňou na príprave pôrodného plánu, poradí čo treba. Niektoré duly organizujú kurzy, na ktorých sa tehotné ženy stretávajú a zároveň si navzájom pomáhajú, aby sa zorientovali v novej životnej situácii. Budúca mamička môže dulu kontaktovať aj kedykoľvek pred pôrodom a dohodnúť sa s ňou na individuálnych stretnutiach. Štatistika hovorí aj o tom, že ak je dula pri pôrode, pôrod je kratší, počet cisárskych rezov sa znižuje až o polovicu. Aj žiadostí o epidurálnu anestéziu je menej, dokonca o 60 percent. Pôrodnícke kliešte sa tiež používajú menej takmer o polovicu.

Príbeh rodičky s dulou
Na Slovensku nie je veľa žien, ktoré rodili s dulou. A máloktorá o nich vie, aj keď by určite radi privítali jej pomoc. Nájdu sa však príklady. Nasledujúci je od rodičky z Kežmarku: „Na prvý pôrod nemám dobré spomienky, teraz som to chcela inak. Dula ochotne súhlasila sprevádzať ma pri pôrode, veď na konci tehotenstva sme sa pravidelne stretávali a rozoberali sme každý detail pôrodu. Spolu sme spísali moje požiadavky a predstavy, ako by mal pôrod prebiehať. Nebola som náročná. Chcela som mať pri sebe dulu, využívať sprchu, prijímať tekutiny, meniť polohy, využiť pôrodnú stoličku, nástrih hrádze a klystír len v nevyhnutnom prípade. S takto zostaveným plánom som uspela hneď na prvom gynekologicko-pôrodníckom oddelení, na ktoré som sa obrátila. Považujem to za niečo výnimočné, moje kroky viedol strážny anjel. Deň D nadišiel štyri dni pred termínom. Zavolala som dule, volá sa Ľubka. Doma sme trávili čas meraním kontrakcií, sprchovaním a rozhovorom, ktorý ma upokojoval.
Do pôrodnice sme prišli večer. A teraz som už opäť akoby v jemnom snení. Dula mi pomáhala masážou a tichým hlasom ma povzbudzovala. V pôrodnom boxe sme si zapálili aromalampu a na zem poukladali karimatky a plachtu, aby som mohla využiť rôzne polohy. Počas kontrakcií som bola v podrepe a v pauzách som oddychovala na karimatkách. Keď nadišiel čas tlačenia, presunula som sa na malú pôrodnú stoličku a oprela sa o dulu, ktorá sedela za mnou v kresle. Od lekára, ktorý pôrod sprevádzal, som počula tie najkrajšie slová: „Máte dievčatko.“ Dcérku mi aj s pupočnou šnúrou priložili na hruď, od dojatia som sa rozplakala. Už zabalenú som si ju priložila k prsníku a ona energicky sala. Aj túto nádhernú chvíľu som si vychutnávala spolu s mojou dulou, ktorá pri mne stála po celý čas.“

Pôrod na stoličke
Pôrodná stolička je z dreva, pôsobí ako malý „hokerlík“, akurát má z jednej strany výrez do oblúka. Pri troche fantázie pripomína polmesiac. V Košiciach ich vďaka Jane Ivaneckej majú vo všetkých pôrodniciach, nie je však isté, či ju už niekto na odporučenie niekoho z personálu vyskúšal. Pre ženu je celkom prirodzené, ak dieťatko prináša na svet v zvislej polohe, v súlade s gravitáciou planéty, na ktorej žijeme. Najhoršia poloha na pôrod je ľah na chrbte, vyhovuje to lekárom, ale nie ženám. Ak by žena využila pôrodnú stoličku, lekár sa k nej musí zohnúť, lebo stolička je nízka. Iba jedno percento žien si intuitívne vyberie polohu v ľahu, ktorá sa vo vyspelých krajinách, k akým sa hlásime, považuje za štandard. Ženy prírodných národov rodia v rôznych polohách, v stoji, na boku, na štyroch, alebo v polohe, ktorá sa v joge nazýva káli asana. Žena jednoducho čupí so široko roztiahnutými kolenami. Aj pôrodná stolička vychádza z toho, čo je prirodzené a na základe toho aj vznikla. Nikomu by nemalo byť ľahostajné, ako prichádza malý človiečik na svet. Aj keď si tieto zážitky nepamätá, dostáva milosť zabudnutia, všetko sa mu zapisuje do podvedomia. „Obdobie tehotenstva, pôrod, aj čas tesne po ňom nesmierne silno vplývajú na človeka,“ prízvukuje Jana a pokračuje: „Už tu sa formuje jeho vzťah k svetu, k sebe, vplýva to na jeho sebadôveru, aj na to, ako v budúcnosti dokáže mať rád sám seba aj ostatných, na jeho sklon k depresiám, agresivite, kriminalite. Ak je pôrod ovplyvnený chemickými látkami, dieťa môže mať náklonnosť k drogám.“ Žena si svoj spôsob rodenia bude pamätať po celý život do detailov. Zabúda na bolesť, ale to, ako sa k nej správali alebo čo kto v tejto pre ňu mimoriadne citlivých chvíľach povedal, sa nedá vymazať. Vždy si bude pamätať svoje pocity a vôbec nie je jedno, či boli pre ňu príjemné alebo sa cítila ako kus, ktorému venovali iba nevyhnutnú pozornosť. Žena môže pri prirodzenom pôrode zažiť nielen euforický stav, ale dokonca orgazmus.

Lea Gallová
Foto: autorka a Jana Ivanecká