Časopis IMIDŽ

Život sa dá prežiť rôznymi spôsobmi. Niektorí veria, že náš osud je spečatený dopredu, všetko čo nás postretne máme dávno predurčené, iní vravia, že za svoj život sme zodpovední sami a je na nás, čo prežijeme a akým smerom sa vyberieme. Priznám sa, že nepatrím medzi ľudí, ktorí pripisujú osudu zázračnú silu. Vlastnú zodpovednosť a rozhodnutia vnímam ako cesty, ktoré človeka môžu zaviesť na slepú koľaj alebo k pokojnej oáze. Je na nás, ako sa v živote dokážeme rozhodovať, niečoho sa zriecť alebo niečo uprednostniť. Hoci je veľakrát zrejmé ako sa situácia vyvinie, aj napriek intuícii, a neraz aj poznaniu následkov, sa necháme ňou zlákať, čím následne trpíme nielen my, ale i naše okolie. To sme my, ľudia - omylní, naivní, nepoučiteľní.

Takmer na konci so silami pri zvládaní svojej strastiplnej cesty životom vyhľadala pomoc psychológa 34-ročná pani Ema. „Som dva roky rozvedená a mám dvoch synov, ktorí mi boli zverení do starostlivosti. S exmanželom sme sa rozviedli po jedenástich rokoch manželstva kvôli inej žene. Život opustenej ženy s dvoma deťmi nie je v súčasnej dobe vôbec ľahký. Nejde o to, že by sa môj ex o chlapcov nestaral, to nie, ale na všetky problémy som sama. Chlapci chodia k otcovi cez víkendy, ale každodenné problémy s nimi musím riešiť iba ja. Keď som sa dozvedela, že má frajerku, myslela som, že ho zabijem. Ako mi to mohol urobiť? Najprv zatĺkal, ale jeho časté odchody z domu, SMSky, maily či náhodné stretnutia so známymi, ktorí mi povedali, že ho videli s inou ženou, ho prezradili. Bolo to pre mňa ťažké obdobie, v ktorom ma podržali jedni naši spoloční priatelia. Zuzku s Jurajom poznám od chvíle, kedy sme sa presťahovali na sídlisko. Často sme sa navštevovali, strážili si deti, párkrát sme boli na spoločnej rodinnej dovolenke. Ich manželstvo bolo pre všetkých vzorové. So Zuzkou sme boli výborné priateľky, trávili sme spolu veľa voľného času. V období, keď ma Igor opustil, mi bola veľkou oporou, bola pri mne, pomáhala mi. Bez nej by som fázu nášho rozchodu zvládala oveľa ťažšie. Juraj je perfektný otec, kamarát a podporoval ma rovnako, hoci sa priatelil aj s Igorom. Možno ste si všimli, že o niektorých veciach hovorím v minulom čase. Bohužiaľ, veľa sa odvtedy pokazilo. Preto som vás vyhľadala, lebo som na dne a neviem, čo robiť. Zničil ma môj rozvod a ja som zničila to najcennejšie, čo mi po deťoch zostalo, priateľstvo.
Viete, so Zuzkou a Jurajom sme mali dohodu, že keď sa mi v domácnosti niečo pokazí, alebo si nebudem vedieť s niečím poradiť, môžem požiadať Juraja a ak bude vedieť, rád mi pomôže. Párkrát to tak aj bolo. Prvé, čo ma prekvapilo bolo, že mi Juraj začal hovoriť, že medzi nimi so Zuzkou to nie je také ružové, ako sa zdá. Nenápadne odkrýval dôvody ich hádok a škriepok v posledných mesiacoch. Pritom rozprával o tom, že nechápe, ako ma mohol Igor opustiť kvôli inej žene. Musím sa priznať, že som sa cítila zmätená. Na jednej strane mi bola Zuzka najlepšou priateľkou, no na druhej strane mi Jurajove slová lichotili. Zároveň som si uvedomovala, že je to sympatický muž, ktorý ma priťahoval a páčila sa mi na ňom jeho starostlivosť o vlastnú rodinu. Preto som spočiatku neverila, čo mi rozprával. Brala som to ako pokus o vtip, možno aj ako flirt. Keď sa to opakovalo aj nabudúce, cítila som túžbu Juraja objať. Veľmi mi lichotil, hovoril o tom, ako im to doma neklape. Keď som si však pomyslela na Zuzku, akosi som stuhla a nedokázala som zo seba dostať ani slovo. Juraj musel môj vnútorný boj vycítiť, pretože potom urobil niečo, čo ma zlomilo. Povedal, že ma chápe, lebo vie, ako mám Zuzanu rada a nechce mi ublížiť. Iba chcel, aby som vedela, že ho už roky priťahujem a potom ma pohladil a chytil za ruku. A vtedy som to nezvládla. Začali sme sa bozkávať, ale ani vtedy som to nestopla. Skončili sme v posteli. Stretávali sme sa u mňa doma niekoľko týždňov, až kým to neprasklo. Zuzane začalo byť nápadné, že sa mi v domácnosti kazí jeden spotrebič za druhým. Prekvapila nás v poriadne chúlostivej situácii. Vystriehla si môjho najstaršieho syna, keď sa vracal z futbalového tréningu o čosi skôr a keď otváral dvere do bytu, pridala sa k nemu, že ide za Jurajom, ktorý mi niečo opravuje. Musela niečo tušiť už dlhšie, lebo aj naše babské popoludnia boli čoraz redšie. Neviete si predstaviť, ako som sa hanbila. Na jednej strane som bola rada, že to prasklo, lebo som mala výčitky, ale nemala som silu ukončiť to. Priznám sa, že skoro tri roky som nebola s mužom a to spraví svoje. Juraj sa zachoval ako typický chlap. Všetko zvalil na mňa, že som po ňom išla ako stíhačka. Doslova prosíkal svoju ženu, aby si to nechala vysvetliť. Scéna ako vystrihnutá z filmu. Zuzana mi vynadala, čo som to za človeka, že mám svedomie urobiť také niečo priateľke, ktorá ma drží nad vodou celé mesiace, ktorá mi absolútne verí a urobila by pre mňa čokoľvek. Ale veď ja som jej to neurobila úmyselne. Nechcela som jej ublížiť. Nedokázala som povedať stop, to si vyčítam najviac. Bola to chyba, ktorej som sa dopustila. Akoby som nevidela následky, ktoré prídu, keď sa všetko prevalí. Nasledujúce dni boli plné výčitiek a hnevu. Zuzana mi prestala zdraviť, úplne som mnou odmietala komunikovať. Juraj sa mi tiež vyhýbal. Jeho nevera musela byť poslednou kvapkou do ich pravdepodobne konfliktného vzťahu, pretože pár týždňov po spomínanej udalosti sa Juraj od Zuzany odsťahoval. Naše priateľstvo so Zuzkou sa ocitlo na bode mrazu. Mlčky sme sa míňali, jej deti sa nesmeli stretávať s mojimi chlapcami. Od susediek som sa dopočula, že o mne hovorí ako o rozbíjačke manželstiev. Nielenže som nevedela udržať to svoje, ale že si roky chovala hada na prsiach, lebo som využila prvú príležitosť a pripravila ju o manžela. Ocitla som sa v situácii, v akej bol predčasom môj exmanžel. Vtedy som mu nevedela odpustiť. Vyčítala som mu, že zničil našu dôveru. Bola som presvedčená, že ja by som niečo také nikdy neurobila. A zrazu toto. Zradila som svoju najlepšiu priateľku. Neostalo mi v živote skoro nič. Prišla som o manželstvo, kamarátov aj o povesť. A pritom som nič zlé nechcela urobiť. Keby Juraj nenaliehal a nezačal s tým lichotením, tak mňa by ani vo sne nenapadlo s ním flirtovať. A nakoniec, tak či tak mali v manželstve problémy. Možno by sa nakoniec rozišli aj bez toho...“
V krízových a zlomových situáciách alebo počas prehodnocovania správania, človek reaguje rôzne. Závisí to od jeho charakteru, hodnotového rebríčka, etických zásad, či rôznych vonkajších okolností. Niektorí ľudia majú tendenciu pripisovať vinu sebe aj vtedy, keď ich správanie nespôsobilo druhému človeku ujmu. Obviňujú sa, hnevajú na seba a dôvody za zlyhanie či rozpad manželstva, rodiny či vzťahov na pracovisku pripisujú svojej osobe. Iní zase vidia vinníka všade, len nie v sebe. Ktokoľvek a čokoľvek môže za to, čo sa stalo, ja som iba obeť, ktorou sa manipulovalo. Niekde v týchto úvahách sa pohybovala aj pani Ema, ktorá videla vinníka v Jurajovi, v problémoch, ktoré mal vo vzťahu so Zuzanou, vo vlastnej vyše trojročnej sexuálnej abstinencii, či dokonca vo víne, ktoré niekedy počas Jurajových návštev popíjali. Jedinou Eminou zmienkou o vlastnej zodpovednosti za to, čo sa stalo, bolo vyjadrenie, že nepovedala stop.

Nedokázala som povedať stop, to si vyčítam najviac.

Keďže pani Ema už nechcela zažiť situácie, akými prešla v poslednom období, na konzultáciách sme sa venovali tomu, čo môže nabudúce urobiť preto, aby riziko ich vzniku čo najviac eliminovala. Pani Ema mala problém vidieť svoj podiel zodpovednosti. Viackrát v živote sa jej stalo, že následky svojho konania si začala uvedomovať dávno po tom, čo urobila. Jej rezervou bolo, že nedokázala vyhodnotiť následky konania pred realizáciou. Ak sa v budúcnosti chce vyvarovať nepríjemných situácií, musí sa naučiť vidieť svoj podiel viny a zároveň sa naučiť pracovať na sebe, na rozvoji schopnosti uvedomiť si následky vlastných rozhodnutí. V jednom mala pani Ema pravdu. Keby povedala „stop“, bola by to zrelá reakcia, zrelé rozhodnutie. Uvedomila by si, ako to môže ublížiť Zuzane, deťom, sebe samej aj jej povesti. O tom je neraz zrelosť. O schopnosti vidieť následky nášho rozhodnutia a o odvahe rozhodnúť sa tak, aby sme svojím konaním neublížili tým, na ktorých nám záleží, nevynímajúc seba. Verím, že pani Ema neprešla ťažkou školou života nadarmo. Práca na samom sebe patrí medzi najťažšie výzvy, ale keď sa do nej človek odhodlane pustí, odvďačí sa mu férovosťou a úprimnosťou.

Mgr. Radomír Warošek, psychológ
Foto: ZAT