Časopis IMIDŽ

Ján Michančo je poklad. Nie hocijaký. Zlatý. Sedemdesiatšesťročného stavebného inžiniera z Topoľovky zaradili do zlatého fondu nositeľov ľudových tradícií. Na krajských súťažných prehliadkach tanečníkov sólistov v Humennom sa prezentuje už len v nesúťažnej kategórii. Pre mladých tanečníkov túžiacich po Šaffovej ostrohe z Dlhého Klčova je návodom, inšpiráciou, motiváciou, žijúcou legendou. Tancovať podľa Michanča – je pre mladých tanečníkov poctou.

„V rodine i našej dedine sme boli zvyknutí na ľudové zábavy. Topoľovka mala najvzácnejších muzikantov v širokom-ďalekom okolí - brekovských Cigánov. Chodieval som na ne s mamou už od dva a pol roka. Na tzv. večierkoch sa o nás v samostatnej izbe starala jedna stará babka. Navarila nám čaju a učila nás tancovať. Do tanečnej miestnosti ma nepúšťali, lebo keď som videl mamu tancovať s niekým iným, plakal som. Žil som s ľudovou formou zábavy od útleho detstva,“ listuje v spomienkach pán Michančo. Všetky oslavy, sviatky i nedele podporovali mladí Topoľovčania „vlastnou kultúrnou tvorivosťou.“ „Keď popŕchalo, mládež sa schádzala pod „šmikňou“, u kováča, v peknom počasí vonku v prírode. Platili isté pravidlá. Dievča, ktoré prijali jej družky medzi seba, muselo priniesť v nedeľu nejaký veršík. Podobne i chlapci museli niečím prispieť. Bral som to ako prejav kultúry, ktorá vyrastala z toho, ako ľudia vtedy žili,“ hovorí tanečník. „Stále mi je trochu cudzie, že musím vystupovať na javisku. Bol som zvyknutý na bezprostredný spevácky či tanečný prejav v prírode. Keď sme hnali kone z pastvísk dolu dedinou, piesne sa ťahali s nami a bolo z nich cítiť vôňu trávy, lúk. Doteraz cítim sviežosť koní vykúpaných v jarku, i štípance po komároch.“
Na štúdiách na fakulte architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave sa mladý študent dostal vďaka spolužiakovi, zapálenému folkloristovi Viliamovi Gruskovi, medzi lúčničiarov. Hoci ako so smiechom hovorí, len im nosil lavičky, lásku k folklóru to v ňom len posilnilo. „Pripravovali sme vystúpenia, aj na prvého mája. Účinkovali sme a zabávali sme sa len chlapci. Bez pálenky, tá nesmie byť pohonný materiál. Žili sme kultúrou. Doposiaľ sa s Vilom stretávame na Orave, na Liptove. Drží ma to v povinnosti odovzdať všetko toto krásno ďalším generáciám. Uvedomujem si svoju zodpovednosť,“ zdôrazňuje pán Michančo. Už si ani nespomína, kto a kedy presne ho na súťažnú prehliadku tanečníkov sólistov Štaffova ostroha naverboval. Tancoval so sestrou Martou Repkovou, i sólo. „Žiada sa od nás taký rezký, strohý prejav – čapáše, ostrohy. U nás to nebolo. U nás sa chlapec v tanci viac zaliečal dievčaťu, prejav bol mäkší, zdvorilý, skôr išlo o akési koketovanie. Nezriedka ma oslovia chlapci – tančeníci: reku, ujo, ukážte, ako sa to tancuje. Tančeky sme sa naučili pri pasení kráv. Niekto povie, že to nie je naše, že je to stade či onakade. No, je to naše, lebo my sme to roky a generácie tancovali práve takto. Tancujem tak, ako som to prevzal. Je to naše. Ja by som to tak prísne regionálne nedelil. A ešte musím povedať, že oveľa radšej spievam ako tancujem,“ tvrdí pán Michančo a prezrádza, že istotu v speve mu dodáva funkcia kantora v cerkvi. A, samozrejme, účinkovanie v miestnej folklórnej skupine, s ktorou vystupuje dodnes. „Teraz je taká doba, že mládež sa rozišla po svete. Starší strácame elán a chuť,“ konštatuje. „Nech mi nikto nehovorí, že máme takú alebo onakú mládež. Máme krásnu mládež, len je naša chyba, že sa jej málo venujeme. Nezvládame formu, akou jej túto krásu odovzdať. Nehovorím o škole, ľahko je kritizovať. Treba začať od seba. Moji vnuci boli šikovní, mohli po mne prebrať štafetu, ale nestalo sa. Dcéra mi to dnes vyčíta. Vidí, že sme to už zmeškali. Na dedinách sa podceňuje venovanie sa mládeži. V Topoľovke som predsedom miestneho zväzu Matice slovenskej a dobre tento problém poznám,“ hovorí pán Michančo. „Viete, nerozumiem tomu, keď si nechajú v rozhlase zahrať naši ľudia anglickú pesničku. Dnes panuje akási nervozita v kultúre. Vnesme do nej opäť pokoj, radosť, ľúbivosť a uspokojenie,“ prihovára sa. A jedným dychom dodáva: „Kým budem vládať, dovtedy budem tancovať. Mám dostatok pohybu. Som stále na poli, rúbem drevo. Som taký valalský gazda.“

Jana Otriová
Foto: - jo –
Ján Michančo so sestrou Martou Repkovou a tanečníkmi –
sólistami z FS Šiňava zo Sniny.