Časopis IMIDŽ

Ako si spomínate na svoje detstvo?

Strávil som ho na dedine v trojgeneračnej rodine a v takom prirodzenom prostredí, v ktorom každý pracoval a mal svoje povinnosti. Tou mojou bolo učenie. V rodine vládli dobré vzťahy, i keď otec bol taký autoritatívny typ a preto tu svoje miesto mala aj určitá disciplína. Rád som trávil chvíle so starým otcom, ktorý prežil skutočne zaujímavý život. Časť z neho strávil na frontoch Prvej svetovej vojny, po nej sa stal až trojnásobným vysťahovalcom do Ameriky, určité obdobie strávil v Argentíne, dvakrát ťažko pracoval v severnej časti kontinentu. Pamätám sa aj na to, ako s naším susedom, s ktorým bol za oceánom za prácou, niekedy rozprával po anglicky. Ľudia vtedy odchádzali do sveta zarobiť si peniaze a za ne si potom doma kúpiť pôdu. Tak to bolo aj v jeho prípade a preto môj otec nepatril medzi malých roľníkov.

Práve preto ho nemohla nadchnúť myšlienka rýchlej, nepripravenej a doslova nútenej formy družstevníctva, ktorá sa tvrdo a nekompromisne presadzovala u nás začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Otec sa týmto až drastickým metódam neprispôsobil, dosť zatrpkol, vyučil sa remeslo a stal sa robotníkom.

Takéto udalosti na vás určite nemohli dobre pôsobiť, ale ako chlapec ste už vtedy asi mali svoj svet, do ktorého ste sa mohli uzavrieť pred okolitými vplyvmi a udalosťami ...

Na rozdiel od väčšiny svojich rovesníkov svoj svet som našiel v literatúre. Knihy som doslova hltal a čítal všetko, čo sa mi dostalo do rúk, i keď mi môj vtedajší vek nedovolil pochopiť všetky diela. Už ako dvanásťročný som napríklad prečítal Dostojevského, jeho knihy ma naozaj uchvátili, ale samozrejme nemohol som porozumieť mnohým jeho myšlienkam.

Roky, ba celé desaťročia bol váš život úzko spätý s divadlom. To ste už v časoch dospievania vedeli, že práve dosky, ktoré znamenajú svet, sa stanú vaším domovom?

Ani nie. Preto, že som tak veľa čítal, ma zaujímali aj napríklad prírodné vedy, ale i ekonómia a právo. Predsa len najbližší vzťah som mal k umeleckej literatúre, k dejinám literatúry, národnej histórii. Ako stredoškoláka ma zaujalo i to, čo bolo typické pre našu dedinu i menšie mestá – ochotnícke divadlo. Na strednej škole som nemohol chýbať medzi tými, ktorí pripravovali jednotlivé vydania školského časopisu. Až keď sa jedna z mojich spolužiačok rozhodla, že sa chce stať herečkou, tak som si uvedomil, že Vysoká škola múzických umení v Bratislave môže byť tá, ktorá spĺňa moje predstavy. Divadlo je predsa priestor pre literatúru a zároveň umením, ale nie akademickým. Divadlo nemôže existovať bez diváka, je to umenie so sociálnym kontaktom a to všetko nakoniec rozhodlo, že som si podal prihlášku na VŠMU. Spolužiačku, ktorá veľmi ovplyvnila moje rozhodnutie však neprijali, mňa áno...

Iba pred nedávnom, teda po dlhých desaťročiach od absolvovania tejto školy ste sa dozvedeli, že vaše prijatie nebolo až také jednoduché...

Skutočne iba nedávno sa ku mne dostali informácie o tom, ako v roku 1967, kedy som nastúpil na vysokoškolské štúdium, prišiel na školu list z OV KSS. V ňom žiadali vedenie VŠMU, aby prehodnotila moje prijatie, pretože som nevyrastal v prostredí, ktoré zo mňa mohlo vychovať človeka oddaného socialistickej spoločnosti. Našťastie, na umelecké vysoké školy sa talentové skúšky robili už v marci a tie som úspešne zvládol. Okrem toho vtedajší rektor, veľmi významná osobnosť slovenskej hudby, skladateľ Eugen Suchoň si z takého listu veľa nerobil. Možno ale, že keby to všetko sa stalo v prípade inej vysokej školy, ešte pre prijímacími skúškami, tak by to mohlo pre mňa skončiť oveľa horšie.

O tejto záležitosti ste sa síce dozvedeli nie tak dávno, ale na druhej strane nikdy nezatajujete svoje členstvo v KSS, jeden čas ste dokonca pôsobili vo funkcii predsedu základnej organizácie pri Štátnom divadle v Košiciach...

Ešte pre prijatím za kandidáta na člena KSS som na túto tému rozprával s mojím otcom. V tom čase už bol dosť zatrpknutý, ale konečné rozhodnutie nechal na mne. Iba mi pripomenul, že časy sa zmenili, teda do určitej miery sa človek musí prispôsobiť dobe, ísť proti prúdu nie je tým najlepším východiskom. Tejto zásady sa stále držím... November 1989 ma zastihol ako radového člena KSS, teda bez akejkoľvek funkcie a odvtedy nie som politicky organizovaný v žiadnej strane. Nielen ja, ale predovšetkým aj mnohí známi a obľúbení herci sa presvedčili, že ideológia a politika sú jedno, umenie druhé. Len málo z tých úspešných umelcov, ktorí sa dali na politiku, uspeli na oboch frontoch ...

V roku 1991 ste vyhrali konkurz na miesto riaditeľa Divadla J. Záborského v Prešove. Bolo to v období, kedy členovia KSS do roku 1990 mali veľmi malé šance uspieť pri výbere do významnej funkcie. Vám sa to predsa podarilo...

Áno, pritom predsedom komisie bol vtedajší významný predstaviteľ VPN a myslím, že bol vtedy aj podpredsedom vlády – Martin Porubjak. Ako divadelník však asi vedel dosť o mojej práci, mojich schopnostiach. On a ostatní členovia komisie neboli kádrováci a ani sa na nich nehrali.

Neskôr ste sa stali ešte významnejším riaditeľom, šéfovali ste novovytvorenému Východoslovenskému štátnemu divadlu, ktoré vzniklo zlúčením Štátneho divadla v Košiciach a DJZ v Prešove. Táto symbióza vznikla z iniciatívy vtedajšieho ministra kultúry Ivana Hudeca, zároveň ju veľmi kritizovali zamestnanci oboch divadiel, dokonca v Košiciach herci vstúpili do štrajkovej pohotovosti. Dnes už všetko funguje po starom, teda sú dve samostatné divadlá. Ako sa s odstupom času pozeráte na krátku existenciu Východoslovenského štátneho divadla?

Zlúčením oboch divadiel vznikol kolos s 550 zamestnancami a iba 20 pracovníkov, z toho päť umelcov prišlo u nás o prácu. Toto obdobie považujem za celkom vydarené. Vtedy tu pôsobili významní režiséri, ako napríklad Jozef Bednárik, ktorý pripravil muzikál Oliver a niektorí ďalší. Súbory chodili na zájazdy, súťažné prehliadky a festivaly, opereta DZJ absolvovala turné po západnej Európe. V súčasnosti, kedy DJZ je v kompetencii Prešovského samosprávneho kraja už vôbec nemá operetný súbor a asi 90 ľudí prišlo o prácu. Takýto obľúbený žáner so solídnou tradíciou jednoducho v Prešove zanikol..."

Za akého šéfa sa považujete? Za takého, ktorý obrazne povedané chodí na podriadených cukrom alebo bičom?

Priznávam sa, že sa neviem jednoznačne zaškatuľkovať, do ktorej kategórie patrím. Ako 28- ročný som sa stal umeleckým šéfom činohry ŠD v Košiciach a riadil prácu asi päťdesiatich ľudí, prevážne hercov. Vtedy som na podobnú otázku prekvapil jedného novinára vyjadrením, že chcem zlepšiť disciplínu. Nikoho som ale nechcel stavať do pozoru, ani zaviesť pichačky na kontrolu príchodov a odchodov, ale išlo mi výlučne o umeleckú disciplínu. Konkrétne som mal na mysli tvorbu na skúškach, dosiahnutie toho, aby každá repríza predstavenia bola na úrovni premiéry, aby sa improvizovalo tam, kde je to vhodné a pripravené. Priznám, že ten symbolický bič mi niekedy vyhovoval, ale pokiaľ ide o celkové riadenia divadla, tam som jednoznačne za dialóg. Nikdy som sa nebránil a vždy som dokázal vypočuť aj názory, o ktorých som vedel, že momentálne nebudú prínosom. Ale čo keď niekedy v budúcnosti budú aktuálne... Divadlo je síce kolektívne umenie, ale zároveň autokratické, je to stále taká feudálna inštitúcia. Vždy nakoniec má posledné slovo iba jeden, či už režisér, alebo riaditeľ.

Viete uvariť také jedlo, s ktorým by ste sa mohli pochváliť aj pred významnou návštevou?

Priznám sa, že na rozdiel od iných mužov je varenie moja veľmi, veľmi slabá stránka. O takých ako ja sa hovorí, že vedia tak uvariť iba čaj a v tomto prípade to úplne platí v súvislosti so mnou. Iba raz, to sme boli s Edom Vitekom a už nebohým Dušanom Drotárom na hubách, a potom sme išli k Drotárovi ich pripraviť. Obaja odišli kúpiť víno a mňa akosi dlho nechali čakať. Z tej nervozity som pripravil huby na vajciach. Obaja herci prišli, pustili sa do jedla a vychvaľovali ho do neba. Pritom pili víno, i keď dnes už viem, že alkohol a huby nijako nejdú dohromady. Dodnes neviem, prečo ten môj výtvor tak chválili: boli asi veľmi hladní a zrejme aj to víno urobilo svoje ...

Ako trávite voľný čas a kam chodíte najradšej na dovolenku?

S tým voľným časom a všetkým, čo s ním súvisí je to v mojom prípade dosť zlé. Už dávno sú preč časy, kedy sme spoločne s Ľubom Záhonom a Edom Vitekom chodievali do prírody, našli si čas zafilozofovať a dať si niekoľko pohárikov vína. Neviem, či sa zo mňa stal klasický workoholik, ale od roku 2000 už nedokážem ani poriadne relaxovať, ani sa uvoľniť. Pribudlo mi vyučovanie na Akadémii umení v Banskej Bystrici, od roku 2002 aj členstvo v televíznej rade. Predsa si len dávam pozor na to, aby som aspoň desať dní v roku, teda časť dovolenky trávil so svoju rodinou. Stalo sa už našou tradíciou, že tieto spoločné chvíle prežívame v Budmericiach, v Domove slovenských spisovateľov. Nachádzam tam veľa priateľov a tak nielen oddychujem, ale vediem s nimi dlhé debaty o umení, divadle, literatúre, našej verejnoprávnej televízii, občas i politike. Teda našťastie, žiadny pasívny oddych.

Predstavte si možnosť pozvať na večeru hocikoho, teda osobu ktorá žije alebo niekedy žila, literárnu alebo filmovú postavu, či dokonca mytologickú bytosť...

Tak to musím poriadne porozmýšľať... Prvým, koho by som pozval by bol asi grécky antický dramatik Aischylos, ktorý ako prvý človek na svete zaviedol v divadle druhú osobu a tak vytvoril dramatický dialóg, ja ho považujem za človeka, ktorý kolísal európsku kultúru v dobách, kedy bola ešte v plienkach, dvoch známych slovenských hercov a mojich spolužiakov zo spoločnej internátnej izby Eda Viteka a Dušana Tarageľa. Často sme jedávali z jedného taniera a teraz by nás čakala luxusná večera... Za takýmto stolom by som sa rád stretol aj so slávnym ruským spisovateľom Dostojevským a terajším prezidentom Ruskej federácie Putinom. Priznám sa, Putin patrí medzi moje obľúbené postavy a oceňujem to, ako spravuje veľkú ruskú spoločnosť, a to spojením tradícií so svojimi génmi. Je to neľahká práca, veď veľký ruský básnik Sergej Jesenin svojho času povedal: Rusko nikdy nepochopíš, ale Rusku treba veriť. Putin pri realizácii určitých demokratických princípov dal krajine jasné smerovanie a výrazne prispel k jej hospodárskemu rastu a posilneniu postavenia jednej zo svetových veľmocí.

Na čele košického štúdia Slovenskej televízie stojíte presne mesiac. Diváci na celom Slovensku od vás očakávajú veľa – vrátiť tomuto štúdiu postavenie, ktoré malo: vtedy napríklad vyrábalo kvalitné a divácky úspešné inscenácie, Zlatú bránu atď. ...

Naši predkovia nie nadarmo prišli k takej ľudovej múdrosti, ako ZA MÁLO PEŇAZÍ MÁLO MUZIKY. Na druhej strane aj málo možno investovať tak, aby to bolo viac vidieť a aby prinieslo patričný efekt. Ešte ako člen televíznej rady som poukazoval na to, že regionálne televízne štúdia, teda v Košiciach a B. Bystrici sa ocitli niekde na periférii záujmu. Mojím cieľom je im dať aspoň také postavenie, ako majú v susednom Česku, konkrétne v Ostrave a Brne. Štúdia by mali byť skutočným okienkom do regiónov, venovať sa ich dejinám, prinášať kvalitné publicistické a dramatické relácie, predstavovať významné osobnosti, žijúce v nich. Tu ide o estetické potreby súčasného človeka a my v Košiciach musíme na obrazovky priniesť oveľa vyššiu kvalitu, než sú napríklad bezduché brazílske telenovely alebo primitívne reality-šou. Z tejto konfrontácie musíme vyjsť ako jasní víťazi. Viem, kde všade môžem hľadať inšpirácie, napríklad u môjho dobrého priateľa, šéfa ostravského štúdia Českej televízie Iľju Raceka. Viem dobre, čo si žiada a potrebuje náš priemerný divák. Chce porovnávať, konfrontovať, potrebuje sledovať to, čo sa deje okolo neho... Je tu skutočne veľa práce, či na úseku legislatívy alebo samotného postavenia verejnoprávnej televízie, jej financovania. Verejnoprávna televízia je taká, ktorá vysiela nielen pre všetkých, ale zároveň pre každého...

VLADIMÍR MEZENCEV