Časopis IMIDŽ

Ivana akoby ani nepatrila do rodiny, do ktorej sa narodila. Vždy bola akási iná, svojrázna, a už od malička jej v hlave krúžili myšlienky, že tak ako jej rodičia ona veru nebude žiť. Stávalo sa, že aj niekoľko dní doma jedli iba suché zemiaky alebo holý chlieb. Otca ako rušňovodiča neplatili najhoršie, aj výplatu dal manželke celú, ale... Ale potom si akože na to a na hento vždy vypýtal a manželka mu bez slova dávala dovtedy, kým bolo z čoho. Aj ona štedro brala, kým bankovky ešte prikrývali jedna druhú a nakupovala, často aj bezhlavo. Občas sa stalo, že v akejsi eufórii pomíňala všetky peniaze, čo mali doma a potom búchala na dvere susedom v zúfalstve, že nemá čo dať deťom na tanier, nech jej preboha požičajú aspoň na mlieko. Vždy čestne vrátila, ale tento kolobeh bol nekonečný. Okrem Ivany boli doma ešte tri deti, samé dievčatá. Najstaršia
zo štyroch sestier bola Gabika. Tá chodila so zdvihnutým nosom, vyzerala namyslená, ale zrejme to bolo z komplexov, aby nikto neodhalil jej boľačky.

Len čo Ivana trocha podrástla, akosi prirodzene pochopila, že pri takomto hospodárení vždy bude musieť nosiť šaty po staršej sestre a na nové topánky sa pre ňu tiež nikdy nezvýši. A že každý mesiac budú musieť pár dní vyškrabovať hrnce, ak sa v nich aspoň čosi zvýšilo. Sila výchovy mala spočívať v rodičovskom príklade, ale ten bol pre Ivanu taký odstrašujúci, že si sama vytvorila vlastné, celkom iné pravidlá, ktoré si v mysli pestovala a vo víziách napĺňala. Videla svoj život plný hojnosti, bez poníženia z požičaných peňazí. Šetrný, ale spokojný život, kde jej muž nebude otáčať hlavu za každou sukňou ako jej otec, ktorého zopárkrát uzrela, ako sa dôverne nakláňa k celkom cudzej žene. Ivana sa videla vo veľkom čistom dome, kde každé z detí bude mať svoju izbu a v škatuli od cukríkov bude vždy aspoň toľko koruniek, koľko bude treba.
Časť tejto vízie sa jej naplnila už v osemnástke. Celú svadbu pripravila sama až do najmenších detailov, a keďže doma nemali ani halier, aby jej na ňu prispeli, od jari chodila do družstevného sadu najprv oberať jahody, potom zbierať uhorky a na sklonku leta jablká z nízkokmenných stromov. Stačilo to pokryť aspoň časť nákladov. Svokra aj tak hundrala, že inde rodina nevesty financuje všetko. O pätnásť rokov starší Viktor si ju naozaj odviedol do iného mesta, do rozľahlého, starého domu, ktorý sa dedil z generácie na generáciu. Zo zašlých stien na ňu dýchali portréty s vypúlenými očami, obrazy v blondelových rámoch boli tmavé, ponuré ako v múzeu, kde všetko čaká na reštaurátorské svetlo.
Celú polovicu domu dostala k dispozícii nová rodina. Všetko muselo ostať bez zmeny, ničím sa nesmelo pohnúť, ale Ivana bola taká ohúrená starobylým nábytkom, že vždy s bázňou otvárala ručne vyrezávanú skriňu, do ktorej si ukladala teraz už nové šaty kúpené za vlastné zarobené peniaze. Cez deň učila detičky v materskej škôlke, po večeroch štrikovala alebo čítala, lebo väčšinu času trávila sama. Nemala v úmysle manželovi vyčítať partie bridžu, bol to jeho život a nechcela do neho hrubo zasahovať. V tichosti dúfala, že príde ten čas, keď sa jej bruško zaguľatí a všetci sa budú tešiť na novú krv do starej rodiny. Ubehol rok, potom druhý, ale Ivana neotehotnela. Keď jej po všetkých tých nepríjemných vyšetreniach šetrne oznámili: „Pravdepodobnosť počatia je u vás asi tak desať percent, lebo...“, stislo jej srdce.
Izby, ktoré sa mali naplniť deťmi, zostali prázdne aj potom, keď sa Ivana rozhodla zmeniť život. Nebolo by sa tak stalo, ale osud občas poriadne zamotá pradivo. Ak v minulosti uzrela otca vo chvíli, ktorú považovala za viac ako nepríjemnú, tak teraz mala pred sebou svojho muža a v oveľa chúlostivejšej situácii. Čosi ju ťahalo von z domu, do bridžového klubu, ale tam nebol. Skleslá sa vracala domov a v záhradnom domčeku, ktorý bol celkom vzadu rozľahlého pozemku, ktorý obklopoval dom, zbadala blikotajúce sa svetlo. Dve zažaté sviečky stačili odhaliť delikátnu scénu medzi jej manželom a neznámou ženou.
Ivana si hneď na druhý deň zbalila veci, dala výpoveď v škôlke a vrátila sa do mesta, odkiaľ pochádzala. Slobodárku jej poskytol nový zamestnávateľ, ale netrvalo dlho a už sa sťahovala do nového bytu. S rozvodom neboli problémy, prebehol korektne, bez vzájomného obviňovania sa. Pre Ivanu bola táto skúsenosť výstrahou. „Už nikdy žiadny vzťah, s chlapmi som skončila naveky!“ Táto veta sa jej zapísala hlboko do podvedomia a vynorila sa po každý raz, ak sa aj ktosi pokúsil preraziť bariéru chladu, ktorú vysielala doďaleka. Vrhala sa z jednej práce do druhej. Ukladala korunku ku korunke a dožičila si len toľko, koľko sa jej zdalo únosné. Pomaly splatila aj pôžičku na nábytok a prišiel aj taký čas, keď si mohla dovoliť ísť na dovolenku. Kuriózne na tom bolo, že s jej bývalým manželom si dva týždne v roku vždy vedeli zosúladiť tak, aby ich niekde pri mori prežili spolu. Neoženil sa a oboch čosi osudové predsa len spájalo.
Päťdesiatka sa privalila akosi náhle, ani si to nestačila uvedomiť. „Vyzeráš na svoj vek nádherne,“ úprimne a bez lichotenia jej povedala kamarátka, lebo to bola pravda. Tvár bez jedinej vrásky, žiarivý úsmev, pestované vlasy, špecifický vkus, ktorý si po celý život cibrila. Ivana bola teraz príťažlivejšia ako v rokoch svojej mladosti. A tak, ako sa voľakedy zapovedala, žiadneho chlapa nepripustila do svojej intímnej blízkosti. Nemalo to ostať naveky. Už viackrát si všimla vzhľadného muža s jemnou plešinou, keď si sadala do svojho Volkswagena. Akoby náhodou parkoval buď tesne vedľa, alebo o pár áut ďalej, a tiež si práve v tej chvíli sadal za volant. Keď sa to opakovalo niekoľkokrát, v Ivane sa utvrdzoval pocit, že toho muža už pozná, a tak sa ani nečudovala, keď sa jej prihovoril. Potom na ňu čakal v aute, kým sa nevrátila z cesty, a ani sa tým netajil. To ju dojalo. Čakal niekoľko hodín. Pozvanie do neďalekej cukrárne sa nepatrilo odmietnuť. Ivana prežila dve úžasné hodiny plné iskrivého vtipu, nikdy s nikým nemala toľko zábavy. Chichotala sa takmer v jednom kuse a nevychádzala z údivu sama nad sebou, nespoznávala sa, toto sa jej ešte nestalo. Do svojho veľkého mezonetového bytu s koženými sedačkami, intarzovaným nábytkom plným vzácneho porcelánu, kde steny pokrývali obrazy známych maliarov, sa vrátila akoby v mrákotách. Už dávno zabudla, aké to je zaľúbiť sa do muža.
Muž, nazvime ho Viliam, akoby sa zrodil s talentom získať si srdce ženy. Urastený, s dobrou vizážou, primerane vzdelaný a vtipný, s rečami, ktorým sa nedalo odolať. Poznali sa už niekoľko týždňov, ale Ivana stále otvárala dvere iba na dohodnutý signál, zdráhala sa dať mu kľúče od bytu. Zato vyvárala a vypekala ako už dávno nie a tešila sa, ako mu chutí. Občas v nej čosi zahlodalo, že by sa vari patrilo, keby sem-tam doniesol aspoň balíček kávy, ale myšlienku hneď zahnala. Veď ona zarába, a nie zle, nebude sa hrať na chudobnú.
„Milujem ťa od prvej chvíle, ako som ťa uvidel,“ opakoval stále dookola a pritom ju držal za ruku a pozeral sa jej priamo do očí. Zatočila sa jej hlava a čakala, že jej rozopne aspoň gombíky na blúzke, ktoré akoby sa samy otvorili v jej prudkom dýchaní. Ale Viliam sa ani po dvoch či troch týždňoch nemal k činu a Ivana už naozaj nevedela, čo si má o tom myslieť. „Čosi tu nie je v poriadku,“ vírilo jej hlavou. Odrazu akoby sa jej rozjasnilo. Pocítila, že v tomto vzťahu asi nehrá prvé husle, že tento krásny muž okrem nej ešte kohosi má a teraz je na rozhraní svojich vzťahov. Rozhodla sa, že mu dá dostatok času, nech si to vyrieši sám, nebude ho zaťažovať svojimi ničím nepodloženými vidinami. A tak naďalej vyvárala a vypekala, a potom s koláčikom v ruke v objatí sledovali televíziu a veľa sa chichotali, lebo Viliam vždy dokázal rozdúchať dobrú náladu. „Vieš si predstaviť, že by sme bývali spolu?“ opýtal sa jej raz a bolo celkom jasné, že sa k nej chce nasťahovať. Viliam žil v prenajatej garsónke na sídlisku. Tvrdil, že všetko nechal svojej bývalej žene, a aj keď sú už dávno po rozvode, nemá dosť prostriedkov na to, aby si kúpil byt. Nebolo dôvodu mu neveriť.
„Hádam zle vidím?“ pýtala sa Ivana samej seba, keď zbadala Viliamovo zaparkované auto tesne
pri honosnej vilke. Zatiahla svoj Volkswagen o kus ďalej a čakala. Ani nie o hodinu vyšiel Viliam, vyprevádzala ho tenká, zničene vyzerajúca žena. Objali sa, aj pobozkali.
Keď Ivana cúvala na miesto pred svojím bytom, Viliam tam už čakal. Buchla dverami, rýchlo vyšla hore a bez ohlasu ho nechala zvoniť. Trvalo niekoľko dní, kým si všetko dôkladne premyslela. Nakoniec sa ocitla pri dverách vilky, dobre zhlboka sa nadýchla a zacengala. Rozhovor medzi Vlastou, ktorá obývala vilku, a Ivanou bol emotívny, nakoniec sa obidve rozplakali. Vlasta bola už pár rokov rozvedená, ale jej bývalý stále žil v dome, lebo nemal kam ísť. Deti nemali. Jej vzťah s Viliamom sa začal už dávno a postupne sa rozvinul do patologickej závislosti. Vlasta trpela, už bez neho nemohla byť. Prijala všetky klamstvá, ktorými ju výdatne kŕmil, zámerne nevidela a nepočula nič, čo by mohlo ohroziť ich vzťah, aj keď tušila, že nemá vždy čisté úmysly. Tento rozhovor Ivane otvoril oči. Viliam patril medzi tých seladónov, ktorí si to vždy dobre zrátali. Našiel si nejakú dobrú dušu, ktorú ohúril svojím šarmom, a potom žil na jej útraty. Popri Vlaste, ktorá mu sľubovala, že dá na neho prepísať časť domu, si vyhliadol aj iné solventné ženy, ktoré striedavo navštevoval a nechal sa nimi živiť. Väčšinou dlho trvalo, kým prišli na to, že motívom nie je cit, ale zištnosť.
Ivana vytriezvela okamžite a celkom bez bolesti. A aby to bolo naozaj štýlové, Viliama pozvala na
večeru, na ktorú nemal nikdy zabudnúť. Keď už sedeli v exkluzívnej reštaurácii a vyberali si z bohatej ponuky, akoby náhodou sa objavila Vlasta. Čašník ju priviedol k ich stolu a usadil. Ivana netušila, ako sa zachová Viliam, ale zrejme nechcel prísť o večeru, zotrval. Vo vhodnej chvíli Ivana ticho, ale dôrazne povedala všetko, čo si o ňom myslí, o tom, či sa za taký život nehanbí, či nemá výčitky, či... Keď sa rozchádzali, ona jediná mala úsmev na tvári.

Lea Gallová

foto: ZAT