Časopis IMIDŽ

Humenčanovi Robovi ťahá na 23. Hľadá si miesto v živote. Neľahká úloha... Zákerná choroba v útlom detstve totiž poznačila jeho ďalší osud. „Prekonal som detskú mozgovú obrnu. Keď som mal asi deväť mesiacov, matka si všimla, že nepohybujem pravou stranou,“ hovorí. Okrem troch tried strávených v špeciálnej škole mu choroba okresáva možnosti aj dnes. „Je ťažké nájsť si prácu, keď mám prostredne postihnutú pravú ruku. Mám ju takmer nefunkčnú. Okrem toho mám všetko v poriadku,“ ponáhľa sa dodať bez úsmevu.

Robo má ešte jednu „zvláštnosť“. „Mám otca, dve mamy a piatich súrodencov. Otec sa s mojou mamou neoženil. Nechal ju. Myslím si, že spravodlivo. Dvadsaťdva rokov som ju nevidel. Bola mladá, neskúsená, chcela si užívať život. Vraj ma nechávala doma bez dozoru, zanedbávala ma. Matka síce žiadala, aby som bol zverený do jej opatery, ale súd jej nevyhovel. Nečudo. Tak si ma vzal otec,“ hovorí Robo vecne. Na mamu má takmer nulové spomienky. „Pamätám si, že raz prišla za mnou do osobitnej školy. Povedal som to otcovi. Reagoval slovami: „Ak ešte raz príde, tak mi to povedz.“ Viackrát už neprišla. K mame nemám nijaký citový vzťah.“
Otec sa neskôr oženil. Macocha? „Celkom dobrá mama,“ hodnotí Robo. Hoci práve po konflikte s ňou sa ocitol na ulici. „Rodina mojej mamy sa chcela so mnou stretnúť. Tak som išiel a zostal som tam tri dni. Vymysleli si, že vraj ma macocha bila a nedávala mi jesť. A tvrdili, že som to povedal ja. Dostalo sa to k našim. Nebola to pravda. Otec mi však neuveril – našiel si si rodinu, nadával si na nás, choď do p.... Všetkému si na vine ty, povedal mi,“ spomína Robo na spor, ktorý vďaka tvrdohlavosti a neústupčivosti vyústil do jeho odchodu z domu. „Odišiel som sám. Macocha mi povedala, že sa mám do mesiaca zariadiť. Pochopil som to tak, že mám vypadnúť z domu. Volala ma najesť sa. Už som však domov neprišiel. Išiel som k mame, ale tá odcestovala do Anglicka. Tak som išiel k babe. Odtiaľ som odišiel po dvoch týždňoch. Všetky moje osobné veci sa našli pred vchodom môjho trvalého bydliska. Tak som sa ocitol na ulici,“ rozpráva.
Robo sa musel vyrovnávať so životom bezdomovca. Spal na tráve, pod schodmi cirkevného gymnázia. „Mal som kamarátov. Vždy. Neprekážalo im, že som bol na ulici. Sem-tam mi priniesli jedlo, vyprali mi veci, mohol som sa prezliecť. V niečom to bolo dobré. Zistil som, aké to je žiť sám bez podpory. Najhoršie boli chladné noci. Kašľal som. Z polovičného dôchodku som sa občas najedol, niekedy som išiel na charitu na polievku, dali mi chlieb i salámu. Tí, ktorí ma poznali predtým, sa ku mne správali rovnako. Všetci mi vraveli – choď sa domov ospravedlniť, vezmú ťa späť. Ja som to neurobil. Ja sa nebudem macoche pozerať do očí, že som na ňu niečo povedal. Obával som sa jej výčitiek. Otec sa mi ozýval, keď bol doma. Jazdí na kamióne. Dal mi stovku, dve. Nevolal ma späť domov. Povedal len - poď sa domov najesť,“ hovorí Robo.
Na ulici bol od mája do tretieho septembra. „Pani riaditeľka gymnázia mi vybavila bývanie v Zubnom, aj prácu. Býval som u starej pani v jednej izbe za tisícku. Zo začiatku sa obávala, či nie som grázel. Potom zistila, že sa dá so mnou rozprávať. Teraz mám prácu a vyšší príjem. Vybavil som si u jedného známeho v Humennom v dome garsónku. Pracujem ako pomocný skladník, robím aj upratovacie práce. Skrátka, čo treba,“ referuje Robo. V núdzi sa obrátil na charitu. „Prišiel som na charitu po troch týždňoch na ulici. Hneď po dvoch dňoch mi zariadili bývanie. Našli mi v Prešove miesto v útulku, ale po troch dňoch som odtiaľ zdrhol. Panovall tam internátny systém. O šiestej sme vstávali, o 21.15 hod. sme už museli byť späť. Nevyhovovalo mi to,“ pripúšťa Robo, že trochu aj „vymýšľal“.
Dnes vie, že urobil chybu. „Nemal som sa stretnúť s matkinou rodinou. Ale hovoril som si, že lepšie teraz ako nikdy. Mám na to právo, ale bolo to zbytočné. Len mi to skomplikovalo život. Mama mi do života nikdy nič nedala. Neviem, prečo som to urobil,“ nechápavo krúti hlavou. S otcovou rodinou sa stretáva. Vraj sú to stretnutia „kamarátske“.
Z „bezdomovcovania“ si Robo odniesol ešte jeden poznatok. „Nenávidím bezdomovcov. Zistil som, že sa dá z ulice dostať. Dá sa vyhrabať z úplného dna. Mnohí na ulici pijú chamuľu, žobrú. Ja som nikdy nežobral, peniaze som si požičal a vždy vrátil. Snažil som sa zachovať si ľudskú dôstojnosť aj vtedy, keď situácia nebola ktovieako priaznivá. Kto chce, ten sa vyškriabe z dna. Nestýkal som sa s bezdomovcami. Snažil som sa udržiavať predchádzajúce kontakty, stretávať sa s „normálnymi“ ľuďmi. Nikdy som nepil, nedrogoval,“ hovorí. V otázkach viery je Robo zdržanlivý. „Možno je, možno nie je,“ taký je jeho postoj k Bohu. Verí však na dobrých ľudí. „Zrejme som ich hľadal, preto sa mi postavili do cesty,“ pripúšťa.
Robo má sen. Dokončiť štúdium na vysokej škole. „Nevedeli, či som schopný učiť sa v základnej
škole. Chodil som tri roky do osobitnej školy na Podskalku, potom do základnej školy Lesnej. Zmaturoval som na bývalej Strednej poľnohospodárskej škole v Medzilaborciach. Skúšal som aj vysokú školu, ktorá mi nevyšla. Chcel som študovať politológiu. Vždy ma to zaujímalo. Len bolo treba viac ochoty z mojej strany,“ spomína Robo, a hneď aj vysvetľuje, prečo musel „výšku“ v Trenčíne po prvom semestri opustiť. „Na základnej a strednej škole som sa učil, len keď mi horelo pod nohami. Odpúšťalo sa to. Na vysokej škole také niečo netolerovali. Nevieš, čau, ahoj. Mal som 15 kreditov, čiže jeden semester. Otec mi nechcel veriť, že ich mám. Mám pozastavené štúdium, môžem sa tam kedykoľvek vrátiť. Je to na internete.“ Chcieť je jedna vec, môcť druhá. „Chcel by som, ale nemôžem. Poberám invalidný dôchodok štyritisíc korún. Uznali ma invalidným na 70 percent. Semester by som za tie peniaze prežil, ale prázdniny už nie. Rodina ma môže podporovať, ale ja nechcem,“ zaťal sa Robo. „Mohol by som externe ...,“ nedá mu škola pokoj.
V jednej veci je Robo rezolútny. „Nechcem nikdy nijakú ženu a nikdy nijaké dieťa. Nechcem, aby moje dieťa zažilo to, čo ja,“ tvrdí s presvedčením.
„Keď sa ma vtedy pýtali – ako sa máš, odpovedal som: bolo aj lepšie. Keď sa ma opýtajú teraz, odpoviem: bolo aj horšie. Momentálne mi nič nechýba,“ dodal Robo.

Jana O triová
ilustračné foto: archív redakcie