Časopis IMIDŽ

Finančné zabezpečenie alebo úplná rodina?

História sa opakuje. Pred rokmi chodili muži z Oravy, Kysúc, či z východného cípu republiky za prácou do Ameriky a doma nechávali ženy s kopou detí. Ženy tvrdo pracovali na poli, pripravovali drevo na zimu, starali sa o dom. So svojimi mužmi sa vídali sporadicky. Dnes, akoby sme sa vrátili späť v čase. Česko, Anglicko, Írsko, Rakúsko či Nemecko sú krajiny, do ktorých odchádza mnoho ľudí hľadať „šťastie“, mužov i žien. Rodiny žijú ako na dvoch frontoch. Ak ide o bližšiu krajinu, živiteľ rodiny odchádza na dva až tri týždne a týždeň je doma. V opačnom prípade zostáva „von“ tri až šesť mesiacov. Ženy medzitým vedú domácnosť, učia sa s deťmi, chodia do práce a netrpezlivo čakajú svojich mužov. Napokon v mene finančného zabezpečenia rodiny sa rodina nesceľuje, ale rozpadáva. A v takej situácii sa ocitli aj pani Zora a pán Zdeno.

RODINA ALEBO PRÁCA?

Pani Zora podala návrh na rozvod, lebo mala pocit že žije s iným, nie s tým mužom, ktorého si vzala. „Zobrali sme sa, keď som mala 25 rokov. Poznali sme sa niečo vyše roka. Bolo to pekné obdobie. Plánovali sme si spoločnú, zdôrazňujem, spoločnú domácnosť. Bývať sme začali v podnájme. U mojich rodičov na to neboli vhodné podmienky a Zdeno nechcel, aby sme bývali u nich, kvôli otcovmu pitiu. Obaja sme mali prácu, som ekonómka a manžel je strojár. Naším snom bolo nasporiť na byt. Nevadilo by mi, keby sme sporili po častiach, ale Zdeno nebol vôbec spokojný s tým, že v podnájme platíme niekomu do vrecka nekresťanské peniaze. A zároveň mu prekážal jeho nízky zárobok. Raz prišiel domov s tým, že kolega má pracovnú ponuku do Anglicka, že to vyzerá nádejne a že to tiež skúsi. Veľa sme o tom rozprávali a dohodli sme sa, že pôjde maximálne na pol roka. Zarobí základ, ktorý doplníme úverom a kúpime si byt. Manžel súhlasil, určite to nebude na dlhšie. Dala som mu na vedomie, že som sa nevydávala preto, aby som žila sama a on si tiež nevedel predstaviť, že by mal byť tak dlho mimo domova. Lenže teraz je všetko inak a ja mu už v ničom neverím. Jeho prvý pobyt v zahraničí trval tri mesiace. Prácu si našiel rýchlo. Vo firme, ktorú mu ponúkol kolega, bolo viacero voľných miest. Spočiatku sme si často telefonovali, sem tam sa mu podarilo zájsť do internetovej kaviarne, a tak sme si aj mejlovali. Po troch mesiacoch sa vrátil na dovolenku na dva týždne a povedal mi, že zamestnávateľ je s ním veľmi spokojný. Ponúkol mu viac hodín práce, ale potrebuje ho na pol roka v kuse. Zarazilo ma, že Zdeno to podal ako hotovú vec. Nie ako návrh, o ktorom sa so mnou poradí a rozhodneme sa spoločne. Pamätám si, že sme sa ostro pohádali. Nechápal prečo mi to prekáža. Veď sme sa predsa dohodli, že tam ide zarobiť na byt. Snažila som sa mu vysvetliť, že dohoda bola na kratší čas a len na základ bytu. Nakoniec ma presvedčil – pol roka zbehne ako voda a budeme si užívať nový bytík. Keď po dvoch týždňoch odišiel, cítila som sa veľmi sama, najmä večery a víkendy boli prázdne, osamelé. Nasledujúce dva mesiace som sa cítila nesvoja a slabá. Zistila som, že čakám dieťa,“ spomína pani Zora.

Keď sa jej manžel vrátil z Anglicka, bola už v treťom alebo štvrtom mesiaci tehotenstva. Veľmi sa tešila na spoločné prechádzky, rozhovory, plány do budúcnosti a hlavne na to, ako budú spolu očakávať príchod ich dieťatka. Ale Zdeno bol po návrate akýsi nespokojný. Sny o šťastí nahrádzali časté hádky a konštatovanie, že keď čakajú dieťa, budú potrebovať oveľa viac peňazí. Nahneval ju najmä fakt, že si jej manžel zaobstaral spiatočnú letenku ešte v Anglicku. „Vraj tá práca je fantasticky platená a bál sa mi to povedať hneď po príchode, lebo by som vyvádzala. Funguje tak veľa rodín, kúpia si dom, auto, chodia po dovolenkách... Márne som sa mu snažila vysvetliť, že s dlhodobou prácou v zahraničí by som predtým nesúhlasila. A keď sme sa rozhodovali, nebola som tehotná. Nechcem vychovávať dieťa bez neho. Žiadny argument však na neho nezabral. O pár dní odišiel. A tak je to dodnes.“

Počas celých tých rokov Zdeno prichádzal domov v priemere na desať dní po pol roku pobytu v zahraničí. Syn ho pozná viac z fotiek ako naživo. Je pravdou, že už bývajú vo vlastnom byte, na ktorý si nemuseli zobrať úver. A núdzou netrpia. Ale o to pani Zore vôbec nejde. Ako vraví, keď príde domov, iba sa hádajú. „Teším sa na neho ako malé dieťa, ale po dvoch dňoch spoločného života na seba iba štekáme. Na syna nemá nervy, lebo s ním nebol, keď vyrastal. Niekedy mám pocit, že žije dvojaký život. V Anglicku má určite nejakú ženu a domov chodí iba z povinnosti. Poslednú dobu nám nefunguje už ani sex. Tak som si zvykla žiť sama, že nemám na neho ani chuť. Pri jeho poslednom pobyte sme sa o to ani neusilovali. Viem, že v prvom rade som nechcela ja, ale mala som pocit, že mu to vôbec nevadí.“

JE ZLÉ ZABEZPEČIŤ RODINU?

Pán Zdeno na konzultácii v poradni nechápal o čo manželke ide. Veď robí šesť dní v týždni 12 hodín, posiela jej peniaze, kúpil byt, sporí na auto i na štúdium syna a manželka s ním nekomunikuje. Všetko jej vadí, vyčíta mu, že nie je doma. Niektorí jeho kolegovia sú v Anglicku päť alebo šesť dokov a nikto z nich sa nerozvádza. „Úplne sa zmenila. Je podráždená, mrzutá a hašterivá. Nevravím, že mi nechýbajú, ale keď máme takú šancu zabezpečiť sa, prečo ju nevyužiť? Neviem, ako to bude pokračovať ďalej, ale mohli by prísť so synom za mnou do Anglicka. Určite by si tu manželka našla prácu, sú tu lepšie škôlky aj školy. Ale ona o tom nechce ani počuť.“

CITOVÉ ODCUDZENIE

Skúsenosti dávajú za pravdu, že ak partneri spolu bezprostredne komunikujú z očí do očí, ak sa stretávajú v jednom priestore, ak spolu zdieľajú radosti i starosti, je väčšia šanca, že problémy a nedorozumenia nespôsobia medzi nimi priepastné bariéry.

Manželia Zora i Zdeno vstupovali do manželstva s určitými predstavami, snami a očakávaniami. Niekedy však neprebieha všetko tak, ako si dopredu naplánujeme. Zmena manželovho rozhodnutia priniesla medzi oboch partnerov nielen veľa otázok, ale aj postupnú stratu dôvery. Vniesla do vzťahu neistotu a postupné citové vzdialenie sa. Pani Zora sa musela naučiť žiť so synom sama. Má zabehnutý určitý rytmus, ktorý jej prináša poriadok a pokoj. Manželove upozornenia typu – „Prečo to takto robíš? Ja by som to urobil ináč! Nenechaj to len tak! To mu na to nič nepovieš? (synovi) Vidím, že nezvládaš jeho výchovu! Čudne si si to zariadila! a podobne, viedli k tomu, že sa pani Zora nevedela dočkať, kedy znova odíde. Je to paradoxné. Bojovala o to, aby manžel zostal s nimi, ale keď bol chvíľu doma, rátala dni do jeho odchodu.

Tento fenomén sa v oddelene žijúcich manželstvách vyskytuje často. Každý z partnerov má zabehnutý svoj systém. Občasná a dočasná prítomnosť partnera vlastne celý systém nabúra. Stáva sa to nielen vtedy, ak sa za krátky čas svojho pobytu snaží partner „cestovateľ“ skritizovať, čo sa dá a implantovať vlastné odporučenia, ale aj vtedy, ak „domáci“ partner úzkostlivo ľpie na všetkom, čo si musel sám vybudovať a odmieta čo i len náznak zmeny od partnera - cestovateľa. Ak sa k tomu pridá žiarlivosť, vzájomná dôvera sa otriasa doslova v základoch. Keďže dva dni po konzultácii pán Zdeno opäť odcestoval do Londýna, nie je s ním možné intenzívne poradensky pracovať.

ROZPAD MANŽELSTVA?

V situácii, v ktorej sa obaja manželia v súčasnosti nachádzajú, riskujú rozpad rodiny a absolútne citové odcudzenie. Dôvodom je chýbajúca perspektíva blízkej i vzdialenej budúcnosti a rozchádzajúci sa rebríček hodnôt. Pôvodne bol u oboch manželov na prvom mieste ich vzájomný vzťah, jeho rozvíjanie, bezprostredný kontakt. V súčasnosti sú to dva rebríčky dvoch ľudí, ktorí žijú svoje vlastné životy, pričom každý z nich má pocit, že robí pre rodinu to najlepšie.

Takáto odluka manželov je skúškou nielen charakterov a vernosti, ale aj obyčajného ľudského sebaovládania v tých najbanálnejších situáciách. Dôležité je navzájom sa počúvať, nepresadzovať iba vlastné presvedčenia, ale pozrieť sa na problém očami toho druhého. Nehľadať v partnerovi iba chyby, ale pokúsiť sa vidieť v jeho správaní to pozitívne. Či to pani Zora s pánom Zdenom zvládnu, závisí od ich vôle a motivácie pustiť sa týmto smerom. Jedno je jasné. V tejto fáze ich vzťahu je diaľka medzi nimi veľkou prekážkou, ktorá konflikty môže iba prehĺbiť. Zároveň rozhodnutie, či sa pán Zdeno vráti domov, alebo pani Zora odíde žiť do Londýna, automaticky pohodu neprinesie. Ich svety, uvažovanie, či city sú vzdialené a dotknuté. Každý z nich má zažitý vlastný spôsob fungovania. Spoločný život si vlastne ešte ani nevyskúšali, preto môže priniesť otázky, ktorých zodpovedanie vyžaduje veľa trpezlivosti, tolerancie a akceptácie.

RIZIKÁ MANŽELSTVA NA DIAĽKU

- RIZIKO ODCUDZENIA - nedostatok spoločných zážitkov môže spôsobiť, že pár bude čoraz ťažšie hľadať témy rozhovorov, telefonátov či mejlov

- RIZIKO NEHOVORENIA O PROBLÉMOCH - pár tým, že si nechce pokaziť spoločné chvíľky odkladá rozhovory o problémoch, ktoré sa môžu nahromadiť

- RIZIKO EMOCIONÁLNEHO VYČERPANIA A ZHORŠENIA KOMUNIKÁCIE - chýbanie partnera ako opory, rast neistoty v láske, potreba dôkazov lásky

- RIZIKO VZNIKU NEÚPLNEJ RODINY - ak sa do vzťahu na diaľku narodí dieťa a tým je ohrozená jeho spoločná výchova

- RIZIKO SPOJENÉ S PRECHODOM NA SPOLUŽITIE - pravé spoznanie sa prichádza až so spoločným žitím. Dlhodobý vzájomný vzťah je dôležitý preto, aby človek dokázal partnera akceptovať.