Časopis IMIDŽ

Už dvadsiatnici zomierajú na infarkt

    Lekári vždy túžia špecializovať sa na niektorý z mnohých odborov medicíny a tí najctižiadostivejší dosiahnuť v ňom maximum. Na prstoch jednej ruky by sa nám však podarilo zrátať tých, ktorí dosiahli zenit v dvoch špecializáciách. Jedným z nich je MUDr. Ján MICHALKO z Košíc, čerstvý sedemdesiatnik. Napriek tomu sa nechystá na odpočinok. Celé desaťročia stál na čele zdravotnej služby takej významnej inštitúcie, akou bola Vysoká vojenská letecká škola SNP (neskôr vojenská letecká akadémia M. R. Štefánika) v Košiciach a v kariére to dotiahol až na hlavného odborníka pre letecké lekárstvo Armády SR. Len pre zaujímavosť – z pohľadu lekárskeho odborníka mal rozhodujúce slovo pri výbere prvého slovenského kozmonauta, a preto sa aj osobne zúčastnil na štarte jeho vesmírneho letu na raketovej základni Bajkonur! Nemenej úspešný je stále ako športový lekár, konkrétne so zameraním na futbal. Iba dvaja odborníci v celej republike sa môžu pochváliť vlastníctvom certifikátu a licencie FIFA a UEFA, teda najvýznamnejších svetových a európskych futbalových inštitúcií. Má aj atestáciu z telovýchovného lekárstva. V najpopulárnejšom športe to dotiahol až k zisku zlatej medaily s olympijskou reprezentáciou ČSSR na OH 1980 v Moskve. V súčasnosti je hlavným lekárom MFK Košice, jediného východoslovenského zástupcu v najvyššej futbalovej súťaži.

    Letecká medicína je síce pre mnohých z nás vzdialená oblasť, ale každý z nás, ktorý aspoň raz cestoval letecky sa zamyslel nad tým, či kapitán a ďalší členovia posádky sú natoľko zdraví, že ich zdravotný stav nikdy nespôsobí žiadne komplikácie letu a neohrozí bezpečnosť cestujúcich. MUDr. J. Michalko o leteckom výcviku vie svoje. Veď sám sa podieľal na tvorbe jeho metodiky. „Počas existencie minulého režimu malo naše vojenské letectvo špecifické postavenie a tú najlepšiu povesť aj v zahraničí. Mali sme nielen vynikajúcich vojenských letcov, ale aj leteckých akrobatov, či kapitánov civilných lietadiel, pričom však takmer všetci začali svoju kariéru ako vojenskí letci. Dodnes sa mi stáva, že pri nastupovaní do lietadla, alebo priamo v ňom sa ku mne hlásia ich kapitáni, bývalí žiaci košickej akadémie. Aj všetci generáli, ktorých v súčasnosti slovenské vojenské letectvo má, prešli mojimi rukami“, začína náš rozhovor jeden z najznámejších lekárov na Slovensku. Samozrejme, každý, kto vstupuje do lietadla očakáva a dokonca je presvedčený, že posádka je absolútne zdravá. „Ešte za existencie Česko-Slovenska to považovali za náš letecký zázrak: išlo o dokonalý výber budúcich slovenských pilotov. Iba každý desiaty spĺňal náročné zdravotné a psychotechnické kritériá na prijatie do košickej školy. Bol to skutočne premyslený systém. Neskôr bolo úlohou vojenských leteckých lekárov odstraňovanie negatívnych vplyvov leteckého výcviku na organizmus, napríklad hypoxie (špecifický typ nedostatku kyslíka), preťaženia, nevoľnosti ako choroby z pohybu, adaptačného syndrómu… Lekár musí vždy spolupracovať s učiteľom lietania a svojím podpisom vždy potvrdzuje vynikajúci zdravotný stav poslucháča. Veď pri nácvikoch niektorých situácií letci pociťujú dokonca väčšie preťaženie ako kozmonauti. Sú tu ešte otázky životosprávy, odpočinku, psychohygieny, celkovej fyzickej zdatnosti. Mladý pilot má predsa vo svojich rukách drahú a nebezpečnú zbraň. Takou je predsa každé vojenské lietadlo a v tom civilnom predsa zodpovedá za desiatky, ba stovky ľudí - za najcennejšie, čo majú – za ich životy a tu už vôbec nehovorím o materiálnych škodách. Nečudo, že letecká medicína je zložitá a náročná veda. Môžem to potvrdiť, veď som sa jej aktívne venoval viac ako štyridsať rokov,“ uvažuje nahlas tento penzionovaný vojenský lekár v hodnosti plukovníka, ktorý mohol nosiť aj generálsku uniformu. Stačilo reagovať na výzvu z Prahy a odísť tam, kde sídlilo ministerstvo národnej obrany…

    S MUDr. Jánom Michalkom však rýchlo meníme tému nášho rozhovoru. Je ňou mládež. Málokto môže o jej fyzických schopnostiach vedieť viac, ako on. Môže dokonca porovnávať terajšiu generáciu s tými predchádzajúcimi. „Mohol by som začať spomienkami na moje detstvo na Liptove, kedy sme najviac voľného času trávili pohybom v prírode, či už futbalom, alebo hokejom na zamrznutom Váhu. Takto sa však v debate nikde nedostaneme… Mládež dnes žije v hypokinetickej dobe a žiaľ, je náchylná kopírovať negatívne veci. Môžem spomenúť herne, pochybné kluby a čo je najhoršie – drogy. Dnes je nemálo faktorov, ktoré odvádzajú mladých od športu, napríklad počítačové hry. Svoje vedia aj učitelia telesnej výchovy na všetkých stupňoch škôl, teda od základnej po univerzity. Telesnú výchovu mladí nedoceňujú. Nečudo preto, že veľká väčšina z nich nevie plávať a nedokáže zabehnúť 12-minútový beh, takzvaný Cooprov test. Darmo, chlapci a dievčatá nám veľmi spohodlneli, prevážajú sa na autách, ktorými ich rodičia motivujú k štúdiu. Mládež postihujú mnohé choroby, ktoré predtým v jej veku neexistovali: čo už povedať na to, že mladí, ktorí majú nad dvadsať rokov, umierajú na infarkty! Vôbec už nespomínam obezitu, tá sa žiaľ stáva sprievodným znakom mladosti… Mladým dnes chýba prirodzená odolnosť, nielen telesná, ale aj psychická, preto ťažšie zdolávajú rôzne životné prekážky, preto si nedokážu poradiť s mnohými problémami a veľmi často sa musia obracať o pomoc k psychológom. Šport má v živote mladých nezastupiteľné miesto: učí ich síce vyhrávať, ale znášať aj čestné prehry v rámci určitých pravidiel v duchu sláva víťazom, česť porazeným. Celkovým zdravotným stavom našej mladej
generácie by sa malo vážne zaoberať ministerstvo zdravotníctva, nájsť metódy riešenia zlepšovania zdravia mladých. Stav je podľa mňa dosť kritický…“

    Futbal je jednoducho fenomén, ktorí rovnako sledujú najbohatší ľudia planéty, králi prezidenti, diplomati, nositelia Nobelovej ceny, či na druhej strane analfabeti niekde v Južnej Amerike, alebo Afrike, teda najväčší bedári. MUDr. Jána Michalko s futbalom prešiel celý svet, bol aj v jeho kolíske, teda v Anglicku, i tam, kde jedno stretnutie má väčšiu hodnotu než niekoľko ľudských životov. Napríklad v Brazílii. Tento najobľúbenejší šport na našej planéte pozná dokonale. Nielen z pohľadu toho, čo sa deje na trávniku, ale aj z toho, ktorý obyčajný smrteľník nepozná – teda z jeho zázemia. Futbaloví lekári a maséri sú tí, ktorým sa aj jagavé hráčskej hviezdy zdôverujú so všetkými svojimi problémami ako prvým… Možno by bolo všetko inakšie, keby všade platilo, že najlepší tréneri sa majú venovať mládeži. V praxi sa však nájdu aj takí, ktorí vedome porušujú fyziologické zásady tréningového procesu, konkrétne jeho postupnosť. Rozdeľme si tento proces na štyri etapy: rýchlosť, obratnosť, silu a vytrvalosť. Prvé dve z nich sa rozvíjajú u hráčov do 18 rokov, silu a vytrvalosť možno zlepšovať a udržiavať počas celej aktívnej športovej kariéry. Žiadny hráč už v dospelom veku nebude ani rýchlejší, ani obratnejší. Tréningy by mali rozvíjať súťaživosť, ale mala by ich charakterizovať hravosť, zábavná forma, aby sa deti na ne tešili. Rozvíjanie hravosti patrí k zdravému vývinu všetkých detí a aktívnych športovcov zvlášť. Mám za sebou pôsobenie vo funkcii lekára reprezentačných družstiev prakticky všetkých mládežníckych vekových kategórií, a preto na túto tému dokážem hovoriť celé hodiny. Viem, aká je zdravotná starostlivosť o futbalové talenty v krajinách, ktorým neustále závidíme ich futbalové výsledky, od detí po dospelých. Tento proces som pozorne sledoval v Anglicku, Holandsku, Nemecku, Francúzsku, Španielsku, Taliansku, ale aj v Brazílii a Mexiku. Všetko tu smeruje k výchove všestranne rozvinutých a predovšetkým zdravých športovcov, vzdelaných, prispôsobivých vysokým fyzickým i psychickým nárokom.“

    Nezabudnime, že v národe sa stále hovorí o tom, ako aktívny šport vedie k trvalej invalidite. Je v tom síce patričná dávka čierneho humoru, ale veľa vrcholových športovcov má po skončení aktívnej činnosti veľké zdravotné problémy. Ich príčinou často nie je ani tak samotný šport, ako zanedbaná starostlivosť o svoje zdravie, zlý tréningový proces, snaha dosiahnuť úspech za každú cenu, teda aj na úkor svojho zdravia,… Ako je to ale vo futbale, ktorý každý z mužov niekedy hrával, či už ako chlapec na ulici, alebo na dovolenke, či firemných hrách? Aj pri tých najnevinnejších súbojoch rekreačných hráčov dochádza niekedy k vážnym zraneniam a čo potom v takom profesionálnom futbale? Tam sa to potom zraneniami musí doslova hemžiť. Sú však takí šťastlivci, ktorí sa desiatky rokov vyhnú zraneniu, iných poznačí na celý život a spôsobí predčasné ukončenie ich kariéry…

    „Futbal je kontaktný šport, stáva sa rýchlejší, dôraznejší a existuje tu neustále riziko poranenia kĺbov, svalov šliach a väzív. Vo vzdušných súbojoch dochádza k úderom lakťom do tváre i celej hlavy, ale vo všeobecnosti ide o neúmyselné zranenia. Hráči si uvedomujú, že keby to bol úmyselný úder, tak mu ho niekto veľmi rýchlo vráti… Profesionálni futbalisti vedia, že peniaze si môžu zarobiť iba celkom zdraví. Futbal sa veľmi zrýchlil, v súčasnosti kvalitný hráč za 90 minút nabehá aj 13–16 kilometrov, nie tak dávno iba polovicu z nich. Hráva sa skutočne v diabolskom tempe, ale počet zranení sa nezvyšuje. Kolená sú veľmi citlivým miestom futbalistov a ako sa hovorí, dostávajú zabrať. V takýchto prípadoch veľa závisí od lekárskej starostlivosti, kvalitnej rekonvalescencie i rehabilitácie. Ako všetci ľudia, tak aj futbalisti môžu ochorieť bežnými vírusovými ochoreniami, napríklad na zápal priedušiek. Trénujú a hrávajú za každého počasia. Práve preto je v ich prípade taká dôležitá regenerácia, vodoliečba a elektroliečba, či masáže. Treba si uvedomiť, že regenerácia je obnova psychofyzických síl zdravého jedinca a rehabilitácia proces po chorobe, alebo zranení človeka. Dobrí futbalisti trénujú dvakrát denne, a tak čas na regeneráciu sa skracuje, čo predstavuje negatívny jav v starostlivosti o celkové zdravie hráča, jeho fyzickú i psychickú pohodu. V živote aktívneho futbalistu zohráva významnú úlohu aj stravovanie, doplnené povolenými podpornými multivitamínovými prostriedkami s minerálmi a jontové nápoje…,“ uzatvára MUDr. Ján Michalko.

VLADIMÍR MEZENCEV
Foto: archív MUDr. J. MICHALKA