Časopis IMIDŽ

Láska Zeleného štvrtku, viera Veľkého piatku, nádej Bielej soboty a víťazstvo Veľkonočnej nedele nech vás posilní a naplní pokojom a dôverou.

Veľkonočné sviatky  patria k najstarším sviatkom. Ich základnou podstatou z predkresťanských dôb bolo vítanie jari, v prenesenom zmysle slova víťazstvo života nad smrťou. Predobrazom kresťanskej Veľkej noci sú aj starožidovské jarné sviatky – Pésach, pri ktorých sa obradne jedli jahňatá a nekvasený chlieb.

Veľká noc je pohyblivý sviatok, pre kresťanov jeden z najvýznamnejších. Predchádza mu dlhý čas príprav – štyridsaťdňový pôst, ktorý sa dodržiava už celé stáročia.

Pôst

Nevzťahoval sa len na jedlo, ale na celý spôsob života. Prestali tanečné zábavy, veselé spoločenské večierky, na vidieku sa skončili priadky a páračky. V čase pôstu každá žena priadla doma sama, umĺkol spev a ozývali sa len vážne pôstne piesne. Muži odložili fajku a celú dobu sa nedotkli alkoholu. Zo ženského kroja zmizli pestré farby a bohato zdobené súčasti.

Predveľkonočný pôst, ktorý vystriedal obdobie vianočného hodovania a fašiangovej nestriedmosti, od základu zmenil stravovanie našich predkov. Ešte na prelome 19. a 20. storočia sa v niektorých oblastiach dôkladne vymyli hrnce, v ktorých sa varili tučné jedlá, a dočasne sa vyniesli na povalu. V rodinách dokonca vymenili riad, z ktorého jedli, a kovové lyžice nahradili drevenými. V čase pôstu sa často mastilo len rastlinným olejom, zväčša konopným alebo ľanovým, menej už maslom.

Strava bola veľmi jednoduchá. Skladala sa z rôznych múčnych jedál, kaší, zemiakov, strukovín, sušeného ovocia. Varili sa jednoduché polievky a omáčky, veľmi sa využívala kvasená kapusta, ktorá sa jedávala aj surová s krajcom suchého chleba (z dnešného pohľadu ideálna kombinácia pre zdravú výživu a redukčnú diétu) – nielen na desiatu či olovrant, ale aj ako hlavné jedlo (obyčajne na večeru). Dospelým sa odporúčalo celkovo obmedzovať množstvo stravy počas dňa, až večer sa zjedlo trochu kyslej kapusty alebo ovocie a chlieb. Dnes by sme to považovali za ideálne kontrastné odľahčovacie dni po vianočnom a novoročnom hodovaní.

V období pôstu nebolo dovolené jesť mäso, a to ani v nedeľu. Niekto sa dokonca zriekal i mlieka, syrov a vajec – teda potravín, ktoré pochádzali z teplokrvných zvierat. Dodržiavanie pôstu sa postupne zmierňovalo.

V súčasnosti sa publikuje množstvo kníh či článkov týkajúcich sa vegetariánstva a jeho blahodarného vplyvu na ľudský organizmus a zdravý životný štýl. Nie vždy si však uvedomíme, že vegetariánska strava sa vlastne kryje s tradičným pôstom.

Pôst sa začína Popolcovou stredou a trvá štyridsať dní. Toto „bezmäsité“ obdobie prichádza práve vhod ľudskému organizmu. Posledný pôst bol predvianočný - v čase adventu - a odvtedy sa jedli mastné, mäsité či zabíjačkové pokrmy. Pôstne obdobie znamenalo určité zdržiavanie sa mäsitých pokrmov, zvlášť na Popolcovú stredu a Veľký piatok. Gazdiné sa dokonca vyhýbali aj bravčovej a husacej masti, zaprážalo sa iba rastlinným olejom alebo maslom.

Začiatok tohto obdobia, známeho ako Veľký pôst, značil koniec radovánkam, nasledujúce dni a týždne bolo treba žiť už v tichu a väčšej skromnosti.

Tieto dni sa neprežívali vždy a všade rovnako, ba aj jednotlivci si ich uľahčovali podľa svojich predstáv.

 

Kvetná nedeľa

Kvetná nedeľa s bahniatkami, ako symbolmi jari i budúceho Kristovho víťazstva nad hriechom a nad smrťou, bola vstupnou bránou do posvätného veľkonočného týždňa.

Pokrmy konzumované na Kvetnú nedeľu mali magicko-ochrannú silu. Na obed bývali rôzne upravené cestoviny, často posypané makom, aby na obilí narástli dlhé klasy s množstvom zrna. Niekde varili okrem cestovín aj strukoviny, ktoré boli v jedálnom lístku našich predkov po celý rok bohato zastúpené. Jedlá si ľudia pripravovali len z takých druhov zeleniny, pri ktorých si želali, aby čím skôr kvitli - alebo opačne. Preto napríklad nejedli kapustu, lebo by vraj nemala hlávky, ale hneď by vyháňala do kvetu. Mäso nejedli z obavy, že by úžitkový dobytok museli v dôsledku nepredvídanej okolnosti odpredať na výsek.

 

Zelený štvrtok 

Je to deň poslednej večere Ježiša Krista s apoštolmi a deň ustanovenia Eucharistie. V tento deň  sa tradične konzumovali zeleninové jedlá. V južnejších oblastiach, kde už vegetácia pokročila, varili na Zelený štvrtok šťaveľ, špenát alebo prívarok z lístkov mladej žihľavy, ktorá vraj ozdravovala krv. Na Zelený štvrtok sa malo jesť vždy niečo zelené, aby bol človek zdravý, či to už bola polievka z jarných byliniek, špenát, alebo hlávkový šalát.

Bežné bolo varenie cestovín, najmä opekancov, rezancov a šúľancov, ktoré mali podporiť rast obilných klasov. Z hospodárskych plodín sa odporúčalo siať v tento deň mak, hrach, bôb, tekvicu a uhorky, pretože tak, ako sú zvony v tom čase zviazané, zaviažu sa aj kvety na spomínaných rastlinách plodov. Dobrú úrodu mala zabezpečiť aj príprava zeleninových jedál, ktoré sa v tento deň tradične konzumovali, z čoho podľa ľudového výkladu pochádza aj označenie dňa vyjadrené v jeho prívlastku.

Pôst sa končí Zeleným štvrtkom. Dodržiava sa však až do Bielej soboty, keď sa večer po slávnosti Vzkriesenia Krista z mŕtvych objaví po dlhom čase na stole mäsité jedlo.

 

Veľký piatok

Tento sviatočný deň súvisí s ukrižovaním Ježiša a s jeho smrťou na kríži. Platil, a dodnes v cirkvi platí, prísny pôst – trikrát denne možno jesť, z toho iba raz je možné najesť sa dosýta  a vyhýbať sa mäsitým pokrmom. V niektorých regiónoch bol jedálny lístok zostavený podobne ako na Zelený štvrtok.

Na Veľký piatok sa väčšinou nič nesadilo ani nesialo, pretože v tento deň sa nesmie zem hýbať.

 

Biela sobota 

Deň, keď Ježiš ležal v hrobe. Gazdinky vypekajú koláče pre očakávaných hostí a oblievačov. V sobotu sa na obed jedávala kyslá polievka pripravená z vývaru údeného mäsa, zahustená vajcom alebo cestovinou. Na večeru mohla byť tá istá polievka alebo kyseľ, teda kapustnica varená s hríbmi, korením, cesnakom a zápražkou. Druhým jedlom bývali makové alebo bryndzové opekance.

Ešte aj dnes sa v mnohých regiónoch Slovenska na Bielu sobotu pripravujú košíky s pokrmami, ich obsah je rôznorodý – najčastejšie je to šunka, klobásky, maľované vajíčka, cvikla s chrenom, biele koláče, chlieb, soľ, jabĺčka a pod. V niektorých oblastiach sa zachovala aj hrudka (alebo sirec či sirek) - pripravuje sa z vajec a mlieka. Tieto košíky, prikryté háčkovanými, vyšívanými či tkanými ručníkmi, sa nesú do kostola a dávajú sa požehnať kňazom. Požehnané potraviny sa potom jedia ako veľkonočné pohostenie, ktorým sa končí predveľkonočný pôst.

V domácnostiach sa venovali vareniu a pečeniu obradných jedál, s ktorých prípravou začali ešte v predchádzajúci deň. Z mäsitých jedál sa pripravovala predovšetkým bravčovina. Často sa varila šunka, hoci v minulosti nebola natoľko bežná, ako je to v posledných rokoch. Gazdiné varili aj iné údené mäso, klobásy a huspeninu (používa sa aj termín studzenina, kočanina).  Masť zo šunky, ktorú nazývali aj konkanina, odkladali na liečenie rán.

Vo viacerých oblastiach pripravovali na Veľkú noc jahňa, ktoré patrilo k starožidovským veľkonočným rituálnym pokrmom a do európskych kultúr sa dostalo prostredníctvom kresťanstva. Iným cudzím prvkom, s ktorým sa v poslednom storočí stretávame predovšetkým v mestách, je zajac ako symbol Veľkej noci.

V južných častiach stredného a západného Slovenska dosiaľ pečú baránka, nie však z baraniny, ale z masy pripravenej z vajec, žemlí a klobásy, ktorú vložia do plechovej formy a upečú.

Na väčšine nášho územia je neodmysliteľnou súčasťou veľkonočných jedál obradový koláč. Na východnom Slovensku sa prepravoval predovšetkým okrúhly koláč pod názvom paska. Pôvod má v starom rituálnom pečive, ktoré sa k nám i k susedným národom rozšírilo prostredníctvom kresťanstva. Okrúhly tvar pasky symbolizoval slnko, nový život, snahu o zabezpečenie dobrej úrody. Na strednom a západnom Slovensku majú koláče rôzny tvar, prevládajú podlhovasté záviny. V týchto oblastiach sú zaužívané hlavne tieto názvy: Orava a Liptov - baba, Tekov - calta, Novohrad – mrvaň, Ponitrie – osúch, inde beluš.

Pripravené jedlá sa väčšinou konzumovali až v nedeľu.

Na dedinách sa však najviac jedla šunka (šoudra) a klobásy zo zásob po zabíjačke. Niekedy sa mäso na Veľkonočnú nedeľu nahrádzalo mliečnymi výrobkami, napríklad tvarohom, syrom, oštiepkami. Veľkonočné pokrmy dopĺňala domáca pálenka a víno.

K prastarým veľkonočným pokrmom patril baranček. Pretože si každý nemohol dovoliť skutočného barančeka, nahrádzal sa barančekom upečeným z kysnutého alebo treného cesta. Hotový baranček sa zdobí cukrom, jarnou zelenou vetvičkou a mašličkou či spiežovcami. Barančekom sa zdobí okno alebo stôl s farebnými kraslicami, v poslednom období sa pridáva aj trávička z rýchleného obilia.

Tradičným veľkonočným jedlom je mazanec. Sú o ňom správy už od 14. a 15. storočia. Ešte v 18. storočí ho plnili tvarohom, rozmiešaný tvaroh bol totiž u Slovanov obradným jedlom, rovnako ako zvyk jesť vajíčka, považované za symbol nového života a plodnosti. Na Veľkú noc sa často jedli uvarené, no nezriedka sa z nich pripravovali aj rôzne obradové jedlá. Najznámejšia bola praženica, jaječnica, pankúch alebo jedlo z vajec, z údeného mäsa a žemlí - tzv. baba, plnina, kurka, stratené kura a pod. V oblasti východného Slovenska je dodnes rozšírené tradičné obradové jedlo nazývané hrudka alebo sirek (sirec), ktoré sa robí z vajec a mlieka. Podáva sa na Veľkonočnú nedeľu všetkým členom rodiny a na Veľkonočný pondelok sa ním ponúkajú mládenci, ktorí chodia polievať. Typické súčasné veľkonočné jedlá sú: údená šunka, natvrdo uvarené vajíčka, slanina, klobása, hrudka, červená repa, chren, čokoládové vajíčka, baranček, sladké pečivo.
 

Veľkonočná nedeľa

Prvý veľkonočný deň, kedy sa oslavuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. V tento deň sa konzumujú požehnané jedlá. V tomto veľkonočnom čase je celá rodina spolu. Atmosféra Veľkej noci rok čo rok upevňuje v ľuďoch vieru, že Kristus vstal z mŕtvych, že vykúpil ľudstvo a zaistil mu tak večný život. Tajomstvo Veľkej noci prežíval slovenský človek v duchu kresťanských tradícií, sviatkom však dával aj svoju domácu tvár a prenikal do ich hlbín svojskými prístupovými cestami. Tie prikrášľoval aj folklórom, ale ten mal vždy iba druhoradé poslanie.

 

Veľkonočný pondelok

Na druhý veľkonočný deň sa začína oblievačka. Okrem oblievačky sa traduje aj šibanie korbáčmi z vŕbových prútov. Oblievači či šibači dostávali koláče, maľované vajíčka, niekedy ich gazdiná ponúkla niečím „ostrým“.

 

Vajíčka

K tradičným a najstarším veľkonočným jedlám v našej krajine patria predovšetkým vajíčka, ktoré sú symbolom vzkriesenia i nového života. Svojou krásou majú potešiť ľudí a pripomenúť nástup nových dní.

Voda a vajíčko zohrávali vo veľkonočných obyčajoch dôležitú úlohu. Symbolickým darom za oblievanie bolo vajíčko, prastarý kultový a obetný predmet, ktorý je znakom životného kolobehu. Surové vajíčka, symbolizujúce zároveň plodnosť, boli tradičným darom dospelej mládeže.

Vajíčka dodnes dostávajú chlapci aj muži za šibačku a oblievačku. Časom sa z jedla stal darček lásky, tradícia, ba aj predmet do zbierky.

 

Recept na hrudku (sirek)

Suroviny:

• 10 vajec
• 1,5 l mlieka
• soľ a podľa chuti dávame cukor

Postup: Do jednej  nádoby dáme vajíčka a rozšľaháme ich. Do druhého hrnca dáme mlieko a počkáme, až kým sa neprevarí. Potom pomaly vlievame rozšľahané vajíčka do mlieka, miešame na miernom ohni, až kým sa nám nespraví zrazenina (srvátka). Potom celý obsah vlejeme do gázy. Na vrchole urobíme uzlík a zavesíme do takej polohy, aby to mohlo odtiecť. Pod to dáme nádobu, aby to malo kam odtekať. Asi po 2 hodinách hrudku vyberieme z gázy a prichystáme na požehnanie.

 

Stravovanie ľudí sa počas historického vývinu prispôsobovalo ročným obdobiam, podriadilo sa striedaniu pracovných a sviatočných dní i náboženským regulám, ktoré vo veľkej miere mali hlbší filozofický zmysel a význam. Tradičná ľudová kuchyňa našich predkov bola jednoduchá a rýchla. Najvýdatnejšie sa najedli pri rôznych rodinných oslavách, ako bol krst dieťaťa alebo svadobná hostina, či počas obdobia kresťanských sviatkov – na Vianoce, Veľkú noc a pod. V ľudovom kalendári a receptári sa uchovalo jedinečné kultúrne dedičstvo slovenského národa, ktoré má veľa spoločných čŕt s tradíciami iných európskych národov, odvíjajúcich svoju kultúru od kresťanskej vierouky.

 

Z dostupných zdrojov spracovala Mgr. Beáta Ocilková

Použitá literatúra: HORVÁTHOVÁ, E.  Rok vo zvykoch nášho ľudu. 1986.

                              STOLIČNÁ-MIKOLAJOVÁ, R. Slovenský rok. 2004.