Časopis IMIDŽ

Keď som porovnal štruktúru klientov poradne v priebehu niekoľkých rokov, zistil som, že za posledné obdobie štyroch až piatich rokov pribudlo oveľa viac bezdetných párov.
Na tom by azda nebolo nič zaujímavé, keby nestúplo percento párov, ktoré sa dobrovoľne rozhodli žiť istý čas v manželstve bez detí. Toto obdobie môže trvať rôzne dlho, ale za prirodzenú sa považuje dĺžka okolo jedného roka.

V prípade, že sa mladé ženy vydávajú tehotné, spomínané obdobie trvá, samozrejme, kratšie, niekedy až príliš krátko na to, aby si manželia našli samostatný a svoj vlastný spôsob fungovania. Ich spolužitie už býva poznačené prípravou na pôrod a príchod bábätka, je spojené s plánovaním materiálneho zabezpečenia prírastku, zapájaním budúcich starých rodičov a podobne. Mladomanželom neostáva veľa priestoru na spoznávanie vlastných vzájomných rituálov, spôsobov ich fungovania v domácnosti, čo neraz môže vyústiť do nesúladu medzi par tnermi. Vzájomné konflikty nenechávajú na seba dlho čakať. To sa odzrkadľuje v hádkach, nepochopení a, bohužiaľ, aj v snahe rozviesť sa.

Dobrovoľná bezdetnosť
Na opačnom póle stoja manželia, ktorí sa pre bezdetnosť rozhodnú dobrovoľne, pretože v sebe necítia túžbu „pokračovať seba“. Zmysel partnerského života vidia v iných hodnotách ako v starostlivosti o dieťa. Mať potomka znamená niesť neustálu zodpovednosť, respektíve ísť do rizika, že dieťa sa nemusí narodiť zdravé, môže mať poruchy správania, rodičov neskôr opustí, môže zlyhať a nenaplní očakávania svojich rodičov, či finančne ich zaťaží takým spôsobom, ktorý by pre nich bol nezvládnuteľný. Veľakrát sa to odohráva na začiatku vzťahu v mladšom veku partnerov. No neskôr predsa nastúpi túžba po dieťati, ako to bolo aj v prípade pani Kamily, ktorá na prahu štyridsiatky zatúžila zmeniť zabehnutý spôsob života s manželom. Problém bol v tom, že pán Emil nechcel o tom ani len počuť. Do poradne prišla pani Kamila po predchádzajúcej tvrdej hádke s manželom.
„Žijeme spolu už dvanásť rokov. Brali sme sa v mierne neskoršom veku, ja som mala 27 a Emil 29 rokov. Je pravda, že od začiatku sme sa dohodli, že nebudeme mať deti. Obom nám to takto vyhovovalo. Pracujeme v oblasti, v ktorej sa dá kariérne postupovať a oboch nás navyše naša práca veľmi bavila. Ja som súrodencov nemala, Emil je z troch detí, avšak ich vzťahy sú viac ako
vlažné. Jeho rodičia preferovali najstaršieho brata, preto celý život pociťoval krivdu. Zapovedal sa, že radšej nebude mať deti, ako by mal robiť medzi nimi rozdiely. Poviem vám pravdu, naše manželstvo bolo veľmi pekné. Chodili sme na dovolenky, postavili sme dom, v práci sme mohli tráviť toľko času, koľko bolo potrebné. Niekedy nás aj využívali - keďže sme nemali deti, ťahali sme nadčasy a chodili sme na služobné cesty. Inokedy sme sa stretli so závisťou, že máme viac
voľného času, peňazí, ale nás to nikdy nevyviedlo z rovnováhy.“

Samota v „zlatej klietke“
„V poslednej dobe pociťujem čím ďalej, tým väčšiu samotu. Emil sa stal riaditeľom firmy a trávi v nej veľa času. Ja sa vraciam do nášho domu prvá a často som sama až do neskorého večera. Keď sa obzriem okolo seba, vidím super zariadený dom, dve autá, krásne zážitky z dovoleniek. Nevidím však okolo seba nič živé, čo by sa smialo, vyvádzalo. Nechcem tým povedať, že niečo z minulosti ľutujem. To vôbec nie. Štandard okolo seba potrebujeme, aby sme žili spokojne. Ale akosi cítim, že som dozrela na to, aby som mala dieťa. Niekto túto potrebu chce nasýtiť v dvadsiatke, na mňa to prišlo v štyridsiatke. Keď som to povedala Emilovi, rozkričal sa, či som zošalela. Či mi niečo chýba, či mám niečoho málo. Teraz, keď sme to všetko dosiahli a treba si už len užívať, vraj chcem skomplikovať celý náš život. Rozprával niečo o tom, že iní sa v štyridsiatke zmietajú v hypotékach, dlhoch, žijú šiesti v dvojizbovom byte a nikdy nebudú šťastní. My máme svoj štandard, ktorý mnohí nedosiahnu nikdy. Môžeme chodiť na exotické dovolenky, hrať golf, usporadúvať večierky, chodiť do divadla, lebo nie sme nikým a ničím viazaní. Všetko neustále obracal na peniaze, voľný čas a bezstarostnosť. Možno to tak naozaj cíti, ale ja si robím starosti. O našu budúcnosť, prázdno v dome, o to, že sa nemám s kým podeliť o lásku. Vytkol mi, že dohody sa majú dodržiavať a my sme si sľúbili, že budeme šťastní aj bez detí. Áno, má pravdu, ale s citmi je to iné ako s vecami. Ako mám rozkázať svojim citom a netúžiť po dieťatku? Som rozhodnutá, že sa pôjdem poradiť aj so svojím gynekológom, či nie je veľké riziko v mojom veku otehotnieť. Myslím si, že nebudem ani prvá, ani posledná 40-ročná prvorodička. A ak by to malo spôsobiť mne alebo dieťatku nejaké riziko, viem si predstaviť aj adopciu. To by asi Emil neprežil. Neviem, ako to bude ďalej. Včera sme sa tak pohádali, že Emil odišiel spať do hosťovskej izby. Dieťa si mám vyhodiť z hlavy, a keď sa od rozkoše nudím, mám vyhľadať nejaké ženské spolky, aby som si našla zábavu a rozptýlenie. Viem, že teraz vyzerá ako despota a necitlivý muž. On taký nie je. Myslím si, že sa zľakol, že by ho to dieťa obralo o jeho rokmi zabehaný štandard a pohodlie. Bojí sa, že stratí svoj voľný čas, bude sa musieť prispôsobiť, vstávať v noci a zrazu bude v dome priveľa detského kriku a plaču. Je to typický chlap, ktorý vidí iba vlastné straty. A aj tie zveličuje, pretože väčšina starostlivosti by bola na mne. Neviem, ako mám naňho ísť. Bojím sa, že dieťatko by neprijal, a vtedy by som naozaj nevedela, čo urobiť.“

Biologické hodiny versus pohodlný život
V priebehu života človek neraz vplyvom veku, skúseností, zážitku, choroby či uvedomenia si súvislostí prehodnocuje svoje priority a hodnoty, ktorými sa riadi. Rozhodnutie pani Kamily a pána Emila o tom, že ich vzťah bude bezdetný, bolo úplne legitímne. Tak to obaja cítili, mali vlastné plány, cítili potrebu rozvíjať svoje profesijné záujmy. Riziko takého rozhodnutia spočíva v tom, že emocionálne prežívanie sa môže vplyvom viacerých okolností v živote meniť. V rôznych etapách života má človek tendenciu zastaviť sa, obzrieť, zhodnotiť čo dosiahol, resp. čo mu uniká. V živote ženy sa nie náhodou hovorí o tikajúcich biologických hodinách. Podobným prehodnocovaním prechádzala aj pani Kamila, ktorá pocítila potrebu upratať vo svojom rebríčku hodnôt. Potreba starostlivosti, opatery či vedomia mať pokračovateľa sa u nej naplno rozvinula. Cítila, že potrebuje zmenu, vďaka ktorej aj ona bude osobnostne rásť vedľa vyrastajúceho malého človiečika. Uvedomovala si, že dozrela v trpezlivosti a v potrebe viac dávať ako prijímať. Zároveň však cítila, že jej manžel stojí na opačnej strane.
„Viete, Emil prepadol majetku, prepadol vidine pohodlného života bez existenčných problémov. Golf, večerná whisky, predĺžené víkendy v Alpách, myslí si, že všetko musí obetovať, keby sme mali dieťa. Stavia to veľmi proti sebe a vníma tak, že jedno vylučuje druhé.“
Pán Emil nikdy neprišiel do poradne. Odmietal pozvania, ignoroval prosby svojej manželky, postupne nechcel ani doma komunikovať na tému dieťa. Začal sa vyhýbať intímnemu spolužitiu a celú situáciu vyhrotil do tvrdenia, že keď sa ho manželka rozhodla hodiť cez palubu, nebude jej brániť v jej „šťastí“. On dohodu neporušil, svedomie má čisté. Manželstvo pani Kamily a pána Emila sa doslova roztrieštilo. Pani Kamila vnímala túto situáciu s veľkou bolesťou v srdci. Prestávala poznávať svojho manžela. Mala pocit, že dvanásť rokov žila s niekým, koho vlastne nepoznala.

Definitívne rozhodnutie
Na jedno zo stretnutí prišila uplakaná, ale rozhodnutá. „Včera sa Emil rozhodol, že mi kúpi dvojizbový byt a vyplatí ma z majetku. Povedala som mu, že sa chcem rozviesť, lebo nedokážem
ďalej žiť s človekom, ktorý ignoruje a nechápe potreby svojej manželky a že je sebec, ktorý pozerá iba na svoje pohodlie a nezaujíma sa o to, čo cítia ľudia okolo neho. Odpovedal, že keď to beriem tak, potom nás už naozaj nič nespája. Sklamala som ho, lebo sa mi nedá veriť, a nestojím si za svojím slovom. Ja viem, že je z detstva a mladosti zranený správaním svojich rodičov, ale tým, čo mi hovorí a ako sa ku mne správa, mi nesmierne ubližuje. Nedokážem s ním žiť. Pre mňa je teraz dôležité byť matkou. Preto som sa rozhodla, že po rozvode si dieťatko adoptujem.“
Kamilu s Emilom rozviedli na druhom pojednávaní. V období rozvodu pani Kamila bývala vo svojom dvojizbovom byte. Preto nič nebránilo tomu, aby rozbehla proces adopcie, ktorý jej v podobe dieťatka zvereného do výchovy prinesie šťastie a naplnenie jej materinských túžob.
Dobrovoľná bezdetnosť môže byť v partnerskom živote prežívaná rôzne. Ak je spoločným a slobodným rozhodnutím dvoch ľudí žijúcich v páre, je to ich úplne legitímna voľba. Problém vzniká, ak jeden z páru cíti, že k vedomiu jeho vlastnej hodnoty patrí aj rodičovstvo, resp. problém vzniká vtedy, ak to ten druhý necíti. Vtedy môže partner uvažujúci o dieťati vnímať rozhodnutie o bezdetnosti ako brzdu, stigmu a niečo, čo mu bráni naplniť seba ako celistvého, plnohodnotného človeka. Záleží na každom páre a každom jednotlivcovi v páre, akú cestu si vyberie. Pani Kamila cítila, že jej osobnosť sa môže ďalej rozvíjať v súvislosti s naplnením rodičovskej roly. V tom nachádzala zmysel svojej existencie, čo spôsobilo prehodnotenie jej životných priorít. Bohužiaľ, táto zmena neoslovila jej manžela, ktorý nenašiel v sebe silu, ani ochotu s tým popracovať a podeliť sa o svoje obavy a pocity. Bola to jeho voľba so všetkými následkami.

Mgr. Radomír Warošek, psychológ
Foto: Zuzana Hanudelová