Časopis IMIDŽ

Čítať sa dá všelijako. Aj film má svoju reč, aj dopravné značky sa „čítajú“, ba aj noty. Slovo čítať má aj svoje metafory: čítame z očú, čítame niekomu niečo na tvári. Keď čítame novinový alebo knižný text, bežne sa používa lineárny spôsob, teda čítame riadky za sebou tak, ako nasledujú. Informácie na nás útočia, masa nových poznatkov sa valí, čo s tým? Človek by musel žiť o tristo rokov dlhšie, aby mohol prečítať celú literatúru aspoň zo svojho odboru, ktorá by vyšla počas jeho normálneho života.

„Ja som to vyriešila f o t o č í t a n í m , “ konštatuje Andrea Csatlósová, ktorú pred časom inšpiroval manžel. Bol práve pred skúškou, na ktorú sa mal naučiť hromadu zákonov. Času mal
málo, a tak to na podnet manželky skúsil s kurzom, kde sa mal inšpirovať k tomu, ako sa učiť rýchlo a pohodlne. „Skúšku zvládol perfektne, pritom štúdiu venoval iba minimálny čas,“ vracia sa do minulosti Andrea. „Teraz používam fotočítanie aj ja.“ spokojne sa usmieva úspešná manažérka. Andrea Csatlósová je atraktívna mladá žena plná elánu a svoje postoje intenzívne prepája so súčasnosťou. Využíva pritom všetky dostupné moderné, aj keď - niekto by povedal - neklasické metódy. Riadi firmu s nehnuteľnosťami, pritom doma má dvoch synov. Malému Alexovi ledva uplynul rok a pol života. V čase, keď je Andrea vo firme, sa o neho starajú jeho dve staré mamy. Andrea pri tom všetkom nedávno zvládla bakalárske štátnice a pokračuje ďalej  v magisterskom štúdiu. Opäť sa jej potvrdilo, že to, čo sa naučila fotočítaním, sa aj po dvoch rokoch opakovalo ľahšie ako učivo, ktoré študovala klasickou metódou. „Keď som si mala zopakovať otázky na štátnicu, ktoré som predtým zvládla bez fotočítania, mala som pocit, že ich vidím prvýkrát a a musela som im venovať dvakrát toľko času ako veciam, ktoré som sa naučila fotočítaním,“ zdôrazňuje. Staršiemu synovi potom na promóciách s hrdosťou ukázala vysvedčenie so samými jedničkami. Originálnejšia motivácia pre dieťa by sa ťažko dala vymyslieť. Andrea zo skúsenosti tvrdí, že bez dobrej organizácie času sa dnes máločo dá stihnúť, pričom je dôležité, aby sa človek sústreďoval iba na dôležité veci. A to je aj jedna z hlavných oblastí, ktoré súvisia so systémom zvaným fotočítanie. Len si tak listujem, voľne listujem... O čo teda ide? Ako zvládnuť množstvo učiva za krátky čas a pritom ho vedieť vydolovať z mysle vždy, keď to človek potrebuje? To je už  téma pre Katarínu Lukácsovú, lektorku tejto metódy, ktorá časť tematiky  dokáže zhrnúť do niekoľkých viet:. „Otvoríme si knihu, ktorej obsah chceme zvládnuť a celú dvojstranu „prefotíme“ do podvedomia. Listujeme ďalej a znova „fotíme“ očami. Informácie sa pri tomto tempe nedajú vedome vnímať, veď za minútu je to asi dvadsaťšesť tisíc slov. Treba mať pritom rozostretý zrak, ako keď sa pozeráme na  trojrozmerný obrázok. Človek je v alfa hladine, čo sa za krátky čas dokáže naučiť každý. Môžeme si pri tom hovoriť – len si tak listujem, voľne si listujem..., aby myseľ zostala sútredená na to, čomu sa venuje.“ Najlepšie sa vníma dobre členený text, kde sú výrazné odstavce, titulky, obrázky alebo kresby. Výrazná grafika pomáha, lebo mozog informáciu prefotí v jej vizuálnej podobe. Keď sme text takto „prečítali“, urobíme si pauzu, ktorá má trvať minimálne 20 minút. Počas prestávky mozog informáciu spracuje. Za ten čas sa človek môže venovať čomukoľvek.
„Každý z nás má určité vedomosti a znalosti, ktoré sú zaznamenané  v našom podvedomí. To, čo sme prefotili, sa k nim iba pridá, takže ten súbor je odrazu oveľa širší. Bolo by to však nanič, keby sme to nedokázali aktivovať,“ rozvíja tému lektorka Katarína. Mozog je schopný naladiť sa na čokoľvek, ak mu dáme konkrétny cieľ. Môže to byť spojené s krátkou meditáciou alebo relaxáciou, pričom by sa v našom mentálnom poli nemali vynárať nesúrodé obrazy. Myseľ má byť sústredená, bdelá, aj keď sme uvoľnení. „Ide totiž o to, aby sme rovnocenne dokázali využiť ľavú – rozumovnú hemisféru, ale aj pravú, ktorá je spojená s kreativitou, s intuitívnym a umeleckým vnímaním,“ lektorka K. Lukácsová touto vetou vyjadrila podstatu, pričom to má univerzálnu platnosť. Fotografovať očami vraj nie je umením, túto schopnosť máme všetci, narodili sme sa s ňou. Ťažšie je tieto informácie aktivovať, teda vedome sa dostať k tomu, čo potrebujeme. A práve na to slúži mapa mysle, ktorú si urobí každý sám podľa svojich potrieb. Mapy mysle sú farebné poznámky v priestore, kde máme pred sebou tak celok, ako aj detaily. Tu sú vyseparované najdôležitejšie údaje, ktoré človek potrebuje zvládnuť. Môže to súvisieť napríklad so skúškou na vysokej škole, maturitou, ale aj s akoukoľvek inou udalosťou, ktorá je spojená so zvládnutím množstva dôležitých informácií.

Mapa mysle

"Najprv si „prefotím“ celú knihu a urobím si mapu mysle podľa jednotlivých kapitol. Potom si každú kapitolu prefotím zvlášť a na každú kapitolu si zhotovím mapu mysle. Ak sú v knihe kratšie kapitoly, tak zvyknem spojiť tie, ktoré na seba nejakým spôsobom nadväzujú. Tieto mapy si vylepím v spálni a až do skúšky si ich denne aspoň raz dva razy pozriem. Pri skúške sa mi potom automaticky zobrazí tá mapa, ktorú potrebujem. Dodnes mám pred očami mapy spred roka. Vidím ich, kde boli vylepené a čo tam bolo. Je to výborná metóda na to, aby človek získal celkový prehľad o problematike a vedel zaradiť akúkoľvek otázku tam, kam patrí.“ Manažérka Andrea Csatlósová už má svoje skúsenosti a na mapu mysle nedá dopustiť. Stačí, ak sa na ňu sústredene pozrie a okamžite sa jej všetko premieta v hlave. Nezáleží na tom, či sú výtvory spred niekoľkých dní alebo niekoľkých rokov. „Je to úžasná pomoc pri opakovaní. Bez mapy mysle si neviem predstaviť svoju prípravu na štátnice,“ tvrdí Andrea. „ Pre mňa bolo najťažšie naučiť sa vypnúť myseľ – vstúpiť do alfa hladiny, ale to je dané mojou povahou. Som viac orientovaná na tvrdé logické uvažovanie. Ale podarilo sa mi vyrovnať sa s tým. Manžel nemal s uvoľnenou mysľou žiadne problémy. Ja som si tiež našla svoju radosť – doslova som sa vyžívala v mapách mysle,“ pripomína si kurz, kde si postupne osvojovala túto techniku. A využíva ju dodnes, lebo za oveľa kratší čas sa dá zvládnuť komplex vedomostí, ktoré sa už nestratia, zostanú v človeku. Existuje pravidlo 80:20, čo znamená, že ak by sme zoradili informácie z nejakej knihy podľa dôležitosti, počítač vyhodnotí, že 80 % dôležitých informácií nájdeme v dvadsiatich percentách textu. Táto metóda pomôže človeku, aby sa sústredil na tých 20 %. „Obrovský prínos princípu fotočítania som si uvedomila aj pri písaní bakalárskej práce,“ dopĺňa ešte Andrea. „Práve metóda, ktorá sa používa pri fotočítaní mi pomohla v tom, že som si veľmi rýchlo dokázala „zmapovať“ knihu, posúdiť jej vhodnosť  a nájsť v nej to, čo potrebujem.“ To, že metóda funguje, Andrea môže doložiť svojimi študijnými výsledkami - priemer známok nepresiahol 1,25. A tiež treba oceniť, že okrem práce popri štúdiu sa venuje rodine, pritom jej zvýši čas aj na cvičenie. To, že si na kurze zlepšovala jazykové znalosti z angličtiny, je už len malá bodka medzi jej aktivitami. „Ani raz som neponocovala kvôli učeniu sa, dokonca som sa rozhodla mať ďalšie dieťa, lebo štúdium s fotočítaním je časovo menej náročné, avšak veľmi účinné,“ zhrnie svoje myšlienky Andrea. V hlave ako na negatíve Ako pomocná metóda sa dá použiť, ak sa učíme nejaký cudzí jazyk. Aktivuje sa materiál, ktorý vzišiel z vyučovacej hodiny. Výučba jazykov má totiž viacero vrstiev – zvukovú podobu, pravopis, komunikáciu na primeranej úrovni a ďalšie. Fotočítanie, ak sa správne aplikuje, môže byť aj v tomto prípade úspešné. Pri učení sa slovíčok sú veľkou pomocou pamäťové háčiky, alebo aj inak - mapy mysle. „Ak si napríklad chceme zapamätať slovíčko strom – nakreslíme si ho a pod neho napíšeme jeho anglickú verziu – tree. Podobne to urobíme aj s ostatnými slovíčkami, ktoré sa chceme naučiť, ba môžeme tam pripojiť aj vety, ktoré s tým súvisia. A máme mapu mysle!“ Názorne predvedie K. Lukácsová. Takáto „mapa“ by mala byť na jednom mieste vylepená asi štrnásť dní, nie dlhšie. Po uplynutí tohto obdobia nájdeme slovíčkam nové miesto, aby sme upútali pozornosť mozgu. „Mapu“ treba odložiť, len čo adept zvládol jej obsah. Fotočítanie sa dá úspešne využiť aj v matematike. Ešte skôr, ako sa začne preberať učebná látka, „prefotíme“ si skriptá do mysle. Podvedomie si to zapamätá a uloží do príslušného priečinka. Potom už stačí prísť na prednášku alebo seminár. Študent látke nielenže okamžite porozumie, ale si ju aj zapamätá. „Môžeme to prirovnať k fotografovaniu pomocou aparátu, do ktorého sa používa film,“ uvedie príklad K. Lukácsová. „Keď niečo sfotografujem, obrázky sú na negatíve. Ak z negatívu chcem získať fotografie, celý film musí prejsť určitým chemickým procesom. Tak je to aj s fotočítaním skrípt - negatív mám vo svojom mozgu a aby som sa dostala k výsledku, potrebujem urobiť isté kroky.“
Aj literálne diela sa môžeme naučiť pomocou fotočítania, ak to potrebujeme napríklad na skúšku. Vedzme však, že stratíme zážitok z čítania. Ak si chceme umelecké dielo vychutnať, bez fotočítania sa budeme musieť zaobísť. Pre prózu, ale ešte viac pre poéziu platí, že zážitky z umeleckého čítania sa nedajú urýchľovať. Veď umelecké texty čítame kvôli zážitku a oddychu, preto fotočítanie tu stráca zmysel.

Fotočítaním na poruchy
Veľmi dobré výsledky dosahujú aj dyslektici. Dysleksia je porucha, ktorá sa prejavuje ťažkosťami pri čítaní, často aj neschopnosťou naučiť sa čítať. Zamieňajú si zrkadlové písmená ako b – d, aj tvarovo príbuzné písmená ako m - n, ale aj iné. Ak sa dyslektik učí z mapy mysle, čo sú  dobre vizuálne vyznačené poznámky v priestore, nemusí sa namáhať s písmenami. Keď človek takýmto spôsobom pracuje dostatočne dlho a intenzívne, pred jeho zrakom sa objavia celé  stránky, doslova ich vidí, môže ich čítať priamo zo svojej mysle. A rýchlo príde na to, že jeho vizuálna pamäť sa stále zlepšuje, pričom to platí aj o dlhodobej pamäti. Tým sa dá ušetriť veľa času. Používanie fotočítania dáva veľa impulzov do života. „Ak sa to človek raz naučí, už to u neho zostane, lebo s touto zručnosťou sme sa narodili. Je to ako s bicyklovaním, to sa tiež nedá zabudnúť,“ konštatuje K. Lukácsová. „Aha, tu je informácia, ktorú si mám zapamätať,“ prebehne
človeku hlavou, ak vzhliadne svoju mapu mysle hoci na kuchynskej linke, ak si ju tam prilepil. Pri pohľade na farebný náčrt sa okamžite zapája podvedomie a ukladá doň to, čo mapa obsahuje. Myseľ reaguje pri každom pohľade na daný text spestrený čiarami, guľôčkami, šípkami či inými tvarmi, ktoré pomáhajú zapamätávaniu. 

Autorka: Lea Gallová

Foto: autorka