Časopis IMIDŽ

Na začiatku tohto príbehu bol obyčajný inzerát v novinách. Človek, ktorý sa za ním skrýval, sľuboval, že ak mu niekto požičia istú, dosť vysokú sumu na dva mesiace, vráti mu ich s 25 percentným úrokom. Každý súdny človek by sa nad tým iba pousmial, ale Katarínu ten inzerát priťahoval ako magnet. Hneď si vyrátala, o koľko by sa zvýšil jej kapitál. Spolu s úrokmi by to bolo presne toľko, koľko potrebovala na rekonštrukciu kúpeľne, po ktorej už dávno túžila. Zohrievala vystrihnutý inzerát v dlaniach, dlho sa rozhodovala. Nakoniec neodolala vnútornému nutkaniu a zodvihla telefón Na stretnutie prišli dvaja - muž so ženou, obaja stredného veku, manželia. Jednoduchí, skromne odetí, vzbudzovali dôveru. Do pokusu o spisovnú slovenčinu prenikali nárečové prvky. Úsilie, ktoré obaja vyvíjali, ju vnútorne rozosmievalo. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že zdroj obživy týchto ľudí je spojený skôr s fyzickou ako intelektuálnou prácou. Katarínu tento prvok fascinoval, neveľmi poznala tento typ ľudí a čosi vo vnútri jej hovorilo, že teraz – práve cez týchto ľudí je príležitosť nahliadnuť do ich spôsobu života hlbšie a dôvernejšie.
- Nie, takíto ľudia nedokážu oklamať, - povedala si v duchu. A hneď sa aj rozhodla, že tie peniaze im požičia. Formálne sa povypytovala na čo ich potrebujú, ale vedela, že nech by boli na čokoľvek, dostanú ich. Muž menom Milan Kataríne v krátkosti vysvetlil, že presne táto suma im chýba, aby mohli rozbehnúť podnikanie. Chystajú sa vyrábať palety, je o ne veľký záujem, majú to zistené. A bývajú na dedine, majú veľký dvor, vzadu obrovskú šopu, tam môžu byť stroje, kým sa trocha nepozviechajú. Potom postavia špeciálne vykurované haly, aby robotníkom, ktorých hodlali zamestnať, nebola zima. Chcú sa postarať o to, aby ľudia mali prácu, „... vidzice, co še robi...“, žena Marienka, prešla do jej blízkeho nárečia a familiárneho tónu. Čo sa robí, vedela nielen Katarína, vedeli to všetci. Aj tých pár rokov po nežnej revolúcii dokázalo všetko zmeniť. Pre niektorých k lepšiemu, pre iných práve naopak. O týchto dvoch ľuďoch nevedela nič okrem toho, čo jej povedali, ale uverila im. Ba pridala aj tichý obdiv, že nerezignovali, že sa usilujú o dobrú vec a bola veľmi spokojná, že ona im v tom svojou troškou môže pomôcť. Katarína ešte v ten istý deň vybrala peniaze z banky, potom všetci zašli k notárovi, ktorý tento úradný akt spolu s podpisom potvrdil v kolónke do hrubej knihy. O pár dní
sa vybrala na udanú adresu a naozaj – veľký dom, veľký dvor, veľká šopa. Zabúchala na vchodové dvere, po chvíli sa z horného okna na poschodí vyklonila rozospatá mladá žena. „Co chcece?“ ani ona nezaprela svoje nárečie, pridala ešte krátku vetu, že nikto nie je doma a zatvorila okno. Katarína sa neskôr dozvedela, že to je dcéra, ktorá stratila zamestnanie, chudinka, ale má manžela, ktorý sa o ňu postará, aj ten býva u nich. Veď dom je veľký, aj vnúčence, na ktoré sa už tešia, budú mať kde behať. Len nech sa už konečne oni – teda Marienka a Milan pozviechajú. Ešte zopár týždňov a priklepnú im pár miliónov z banky. Majú to poistené známosťami a úplatkami, potom z tých peňazí rozbehnú výrobu a aj Kataríne vrátia peniaze so slušnými úrokmi. - V tomto našom malom štáte máme naozaj šikovných ľudí,- presviedčala Katarína samu seba, ktorá sa ešte stále držala na tom istom mieste vo svojom zamestnaní a vôbec nemala túžbu nič na tom meniť. Milan, pôvodne vodič na nákladnom aute skrachovaného poľnohospodárskeho družstva, Marienka, pomocná sila v kuchyni, kde varili obedy pre ľudí z rastlinnej aj živočíšnej výroby toho istého JRD, sa rozhodli zbohatnúť podnikaním. Marienka už nemohla nosiť domov nabalené sieťovky z kuchyne plné kvalitného mäsa, ktoré končili v domácej mrazničke a Milan už tiež nemal čo prevážať. Čo-to ešte z družstva ostalo, ale poriadne scvrknuté. „Vitajte, poďte ďalej,“ potešila sa Katarína. Za dverami
stáli manželia, pripomínali zmoknuté sliepky. Sociálne cítenie ju akoby nútilo rozprestrieť krídla a prichýliť ich, potešiť. Kým štrngali lyžičkami v šálkach s horúcim čajom, Katarína sa vypytovala na všetko, čo chcela vedieť. Veď teraz boli v akomsi spojení, aj keď cez peniažky. Cítila to ako vlákna, ktoré sa raz sťahovali a vzápätí odďaľovali. Marienka farbisto popisovala ich ročný pobyt v Taliansku, ktorý mala akoby nahratý na magnetofónovej páske. Na začiatku bol tiež inzerát, ktorý sľuboval vysoké zárobky pre brigádnikov na poľnohospodárskych usadlostiach v zahraničí. - Ubytovanie a strava je v tom,- hovorilo sa v inzeráte. „Hej, bulo,“ pritakávala Marienka. Už ráno od šiestej sa v obrovskom skleníku obaja na kolenách s penovou podložkou posúvali vždy o kúsok ďalej, aby zo zeme vytiahli krehkú hlávku šalátu. Koreň bolo treba odrezať a šalát opatrne položiť do bedničky, aby sa listy nepokrčili. O ôsmej im do skleníka doniesli kanvicu s čajom, chlieb a nátierku, ktorej pôvod až do konca nedokázali rozlúštiť. A tiež ocot, ktorým si mali polievať šalát, ak by ho chceli ku chlebu prikusovať. Nechceli. „Museli sme jesť samú zeleninu, inšie nám nedali.“ trpko hovorí Marienka a jej muž usilovne prikyvuje hlavou.
„Ani zemiaky vám nedali, ani ryžu, ani dajaké mäso k tomu?“ čuduje sa Katarína. „No, dakedy bulo, ale malo a len tota zelenina furt,“ obaja krútia hlavou, že veru sa len zriedka najedli do sýta. Na farme nepoznali, čo je to sezóna. Celý rok sa pestovalo všetko. Po pár dňoch, keď už šalátu mali plné zuby, poslali ich zbierať šalátové uhorky. Tu mali aspoň chrbát menej zohnutý. Potom prišla na rad karotka s krásnym guľatým koncom, paradajky, kapusta, kel, ba aj iné druhy pre nás exotickej zeleniny: „Ta my neznali co to, ja to nikda nevidzela, a to buli artičoky,“ krčí ramenami Marienka. Majiteľka, na naše pomery obrovskej zeleninovej farmy na juhu Talianska, ich ubytovala v garáži. Na zemi boli madrace, deky a podušky bez návleku. Garáž obývali len oni, a tak si tajne kúpili malý varič a hrniec, v ktorom Marienka sem-tam uvarila slepačiu polievku s rezancami, aby si aspoň takto pripomenuli domov. Večer si ešte prisvecovali malou lampičkou, ale spánok ich po únave rýchlo zmohol. Na farme pracovalo veľa ľudí, najpočetnejšia skupina prišla z Poľska. Slováci boli oni jediní. Raz sa síce stretli s dvoma mladými dievčatami, lebo brigádnici boli roztrúsení na rôznych miestach, ale viac ich nevideli. Zrejme sa po krátkom čase zbalili. Práca bola monotónna, ten istý úkon sa opakoval aj niekoľko dní, človek ľahko upadol do letargie. Ak jeho motivácia nebola dostatočne silná, bolo to veľké utrpenie. Celý spôsob Marienkinej interpretácie vzbudzoval u poslucháča záujem, ale predovšetkým súcit a ľútosť nad týmito „chudákmi“. Veď ich v onom dravom talianskom kapitalizme aj poriadne vykorisťovali, to musel uznať každý. Domov sa už vracali autom, ktoré si tam kúpili za zarobené líry. Čosi im ešte aj ostalo, mal to byť spolu s ostatnými požičanými peniazmi - základ na podnikanie. Podvečerná návšteva v byte Kataríny mala pokračovanie. Milan pridrhnutým hlasom chcel ešte ďalšiu, aj keď menšiu pôžičku. „Je to súrne,“ tvrdil. „Ten človek z banky chce pomastiť, bo inak pôžička nebude.“ Katarína si dala vysvetliť ako to v tých bankách chodí a veľmi sa čudovala, keď počula o provízi ktorá sa vraj bežne platí a bez nej sa človeku o pôžičke môže iba snívať. A hneď jej bolo jasné, že keď peniaze teraz nedostanú, ohrozená je nielen ich pôžička, ale aj to, čo dostali od nej. „Ale ja nemám,“ povedala s ľútosťou. „Dala som vám všetky svoje úspory.“ Neverili jej a keď odchádzali, Marienke po lícach stekali slzy. K e ď sa Katarína o pár týždňov opäť vybrala do neďalekej dediny, aby sa presvedčila, že sú tam už nakúpené dosky aj stroje, ako sa dozvedela cez telefón, po dvore sa hýbalo zopár ľudí. Dosky premiestňovali z jedného miesta na druhé a v šope, do ktorej sa odvážila vojsť, lebo ju nikto nezastavil, boli dva zánovné stroje, zrejme určené na výrobu paliet. Domáci neboli doma. A keďže mala čas aj chuť sa niečo dozvedieť, vošla do neďalekej krčmy. „Aj vám dlžia peniaze?“ usmieval sa popod fúz ten najbližší zo štamgastrov a ešte dodal, že vari aj pol dediny mu požičalo, bo im robotu sľúbil a bol aj v Taliansku a mysleli si, že tam sa dačo podučil. Sem-tam aj vrátil, keď ho chytili pod krk, aj keď nie všetko. Ľudia sa aj hanbia, že mu takto naleteli. A hanbila sa aj Katarína. Odchádzala v mrákotách, potužená borovičkou, keď si poštrngala spolu s chlapmi. „Ja hlúpa hus,“ tĺkla si hlavu o stenu. „Opantal ma mamon, tak mi treba, nech mi je to poučením!“ Ale „pomyseľné“ vlákna medzi manželmi a Katarínou museli byť naozaj silné. Ponúkla sa, že im pomôže, ak budú potrebovať niekoho napríklad pri dojednávaní zákazky alebo tam, kde sa vyžaduje reč a argumentácia. Bolo celkom jasné, že ak ktokoľvek z nich otvorí ústa, k dohovoru sotva dôjde. - Toto sú podnikatelia v našom novom ranokapitalistickom štáte? – pýtala sa Katarína sama seba. Pôžičku nakoniec dostali, zárukou pre banku bol dom, v ktorom bývali. Výroba paliet sa mohla začať, aj keď podstatná časť sumy sa okamžite vyparila. Vrátili ľuďom aspoň nejaký diel z toho, čo si od nich požičali. Aj Katarína dostala späť polovicu sumy. Po prvej sérii paliet, ktorú v šope, takmer na kolene robotníci vyrobili, sa len tak zaprášilo. Milan ich osobne transportoval na požičanom nákladnom aute na západné Slovensko. O dva dni sa z firmy ohlásili, že palety sú chybné, sú vyššie ako povoľujú európske normy a im sa nezmestia do nastavených zdvihákov, takže sú im nanič. Buď si ich prídu zobrať späť, alebo si ich vo firme nechajú, ale za polovičnú cenu. Milan prijal druhú možnosť. Bolo jasné, že nič nezarobil. Po čase sa ohlásil, že má vynikajúcu zákazku na niekoľko
vagónov a že niektoré už aj naplnil, že za pár dní stihne aj tie ostatné. Aj Katarína sa potešila, veď takýto džob ich mohol postaviť na nohy. Zopár vagónov sa podarilo vypraviť v predstihu, odberateľ bol spokojný, rýchlo chcel ďalšie. Vagóny odišli, ale odberateľ Milana ešte v deň ako ich dostal avizoval, nech urýchlene príde, potrebujú niečo vyriešiť. „Keď riešiť, tak pôjdem s vami,“ zahlásila Katarína a vybrala si deň dovolenky. A keďže Marienka sa od manžela nepohla ani o krok a bola mu vo všetkom oporou, do auta si sadli všetci. Po celý čas nepríjemne mrholilo, ale to najnepríjemnejšie ešte iba malo prísť. „Čo ste mi to poslali, takýto šmejd, kde ste to vzali, to nemáte trocha cti?“ rozčertený chlap ukazoval na čierne, miestami sivé premoknuté drevo sklincované do odratých, vyštrbených, ba až zhnitých úsekov. Áno, boli to palety, ale nedali sa použiť. Milan za lacný peniaz nakúpil doslova odpad v presvedčení, že na tom poriadne zarobí. Nebolo celkom jasné, ako si to predstavoval, veď takýto obchod predsa nemohol vyjsť! Tu nebolo čo riešiť. Vyzeralo to tak, že Milan má dobrú odolnosť a ešte je obalený hrubou hrošou kožou. Po celý čas nevysúkal ani slovo. Iba Marienka sa v aute cestou
domov úprimne rozľútostila: „Ja neviem, prečo sú k nám všetci takí zlí, veď my zle nikomu nerobíme.“ A pustila svoje neodmysliteľné slzy. Na to Katarína precedila cez zuby: „Ak v sebe nemáš morálku, tak ju nekúpiš!“ Nebola si istá, či jej rozumeli. – Možno vôbec nevedia čo je to morálka, nikto im to nevysvetlil, - pomyslela si. Rodina novopodnikateľov sa zase topila v dlhoch. Banka chcela svoje splátky, robotníci platy, ľudia z dediny len to, čo im požičali. Milan s Marienkou, ktorí s peniazmi narábali ako s kartičkami, pustili z rúk to, čo bolo v hotovosti, a tak neostalo na dosky. A bez nich sa nedali vyrábať palety. Kolotoč nových pôžičiek od iných ľudí sa opäť mohol začať. Tajne zašli za Majou, priateľkou Kataríny a ešte aj za jej partnerom. S prísľubom vysokých úrokov od obidvoch získali nemalú sumu. „To pre robotníkov,“ slzila Marienka, „aby mohli ďalej robiť.“ Katarína neprestala dúfať, stále verila, že sa všetko obráti k dobrému. Veď o palety bol stále záujem, ba aj do zahraničia by sa dali vyvážať, to si overila. Keby nebola spokojná vo svojom zamestnaní, sama by sa do toho pustila. Nechcela pripustiť, že ak to človek nevie robiť a ešte mu chýba aj čestnosť voči iným i sebe, skôr či neskôr ho postihnú veľké problémy. A Milan s Marienkou v tom boli po uši. Už nerátala s tým, že za zúročené peniaze, ktoré stále nedostala späť, dá opraviť kúpelňu. Vedela, že si na ňu musí poctivo zarobiť, tak ako na všetko predtým. Raz podarený manželský pár Katarína stretla na autobusovej stanici. „Predali sme auto,“ vraví Marienka, hovorkyňa rodiny. „Netreba nám, presťahovali sme sa do mesta. Našli sme si podnájom. Príď, uvidíš,“ pozývali ju. Katarína šla. Pekný dvojizbový byt bol priestranný, zariadený starým štýlovým nábytkom, zo stropu visel dlhý
sklenený luster. Pochválila dobrý výber a hneď jej bolo jasné, že je jedna z mála, ktorá pozná ich novú adresu. Došlo jej, že sa sem tajne odsťahovali, aby ich nikto, komu dlžia peniaze, nenašiel. Hlavne ľudia z banky ich poriadne obťažovali. A možno už aj prišli o dom, ktohovie...
Aj keď ju, aj iných kŕmili toľkými cigánstvami, ľutovala ich. „Zmizli,“ Maja zamávala rukami. „Nikto nevie, kam odišli. Aj dcéra s manželom sú preč. A moje peniaze sú tiež preč. Ešte aj o kabát som prišla,“ lamentovala. Lebo priateľka Kataríny menom Maja účelovo ufňukanej Marienke dala nielen peniaze, ale cez plecia jej prevesila ešte aj svoj kabát, lebo vonku bola veľká zima. Už ho nikdy viac nevidela, tak ako nikto viac nevidel Milana, Marienku, ich dcéru a jej manžela. Neskôr došli nepotvrdené správy, že pravdepodobne ušli do Brazílie, že tam sa dá dobre schovať. A vraj ich doteraz hľadá aj Interpol. Ale to sotva, veď oni nikoho nezabili, iba ak dôveru ľudí, ktorí sa im snažili pomôcť. Takých a im podobných v tom čase vyplavila doba a pomohla rozvinúť aj talent klamať, podvádzať, kamuflovať a pôsobiť na city dôverčivých ľudí. Dispozície na to všetko bez štipky morálky dovtedy driemali kdesi v zákutí trpkých duší.

Autor: Lea Gallová

Foto: ZAT