Časopis IMIDŽ

Žiarlivosť je veľmi zákerný problém, pretože má veľa podôb. Na prvý pohľad sa môže prejavovať jasnými rysmi, skrýva však v sebe množstvo pocitov, ktoré neraz súvisia s inými problémami ako so samotným žiarlením. Žiarlivosť niekedy býva vyprovokovaná situáciou, v ktorej sa náš partner neprimerane správa, a to je pre nás podnet na žiarlivostný výstup. Flirtovanie, koketéria, či neverné správanie partnera môže byť pre žiarlivca doslova rozbuškou. Inokedy partner nemusí urobiť vôbec nič, a napriek tomu zažíva trvalé žiarlenie zo strany svojej polovičky. Najnebezpečnejšou podobou žiarlenia je patologická žiarlivosť, ktorá nepotrebuje podnet, impulz, či nejakú reakciu. Ide pri nej o žiarliveckú posadnutosť, ktorá je hlboko vkorenená do osobnostnej  charakteristiky žiarlivca. Vyviera z vlastných žiarliveckých bludov a myšlienok, ktoré sú nevyvrátiteľné žiadnym rozumným argumentom.

Iným prípadom je žiarlivosť, ktorá vlastne v pravom zmysle slova ani žiarlivosťou nie je. Jej vonkajšie prejavy sú takmer identické s „ozajstnou“ žiarlivosťou, ale jej dôvody sú úplne odlišné. Problémom je, že v manželstve zanecháva žiarlivosť trvalé negatívne stopy, či má také alebo onaké dôvody. „Som desať rokov vydatá, môžem povedať, že šťastne. S Igorom máme dve deti,“ začala rozvíjať svoj príbeh 35- ročná pani Svetlana. „S manželom som pred manželstvom chodila štyri roky. Dobre sme sa poznali, vôbec to nebolo unáhlené manželstvo. Hoci som ho zhodnotila ako šťastné, predsa máme veľké problémy. Igor vraví, že problém mám len ja. Veľmi na neho žiarlim. Viem, že ma má manžel rád, je ku mne pozorný, má krásny vzťah k deťom a neustále mi opakuje, že sú to hlúposti, ktorými sa trápim. Ale ja cítim, že to ináč neviem. Manžel je úspešný manažér, darí sa mu v práci. Ja som už siedmy rok doma. Po dvoch materských dovolenkách sa mi akosi nedarí nájsť si prácu. Už ani neverím, že ju niekedy nájdem. Namiesto toho, aby som si povedala, že to zvládnem, neustále rozmýšľam o tom, že pre manžela nie som atraktívna. Každý deň ho obklopujú tucty žien, úspešné, určite krajšie, štíhlejšie a šikovnejšie. A tak si dennodenne namýšľam, že by mohol byť oveľa šťastnejší s inou, alebo že rozmýšľa o iných, ktoré by mohol obdivovať a vážiť si ich. Vždy, keď trochu mešká z práce, alebo ide na služobnú cestu, neustále sa ho dookola vypytujem, s kým ide, kde bol, či tam boli alebo budú aj iné ženy. Viem, že ho to rozčuľuje, aj mi vraví, aby som s tým prestala, ale keď ja som presvedčená o tom, že pre neho nie som zaujímavá. On je ctižiadostivý typ, má rád zaujímavých ľudí. Preto nechápem, prečo zostáva so mnou.“ Počas rozhovoru sa pani Svetlana viackrát rozplakala, pôsobila unavene, vyčerpane, bezmocne.

Myšlienky, ktoré ju ovládali boli natoľko silné, že sa už málokedy dokázala vo svojom bežnom živote sústrediť na iné témy ako na to, že ju manžel určite opustí kvôli inej, zaujímavejšej žene. V jej rozprávaní sa odrážalo trápenie v celej svojej sile. Na jednej strane vedela, že ju manžel ľúbi, je pozorný, no zároveň silne pochybovala o sebe ako o človeku, ktorý by mohol byť pre neho dostatočne príťažlivý. To všetko sa prenášalo do jej myslenia, konania, nabúravalo ich rodinnú pohodu. Veľký posun v uvedomovaní si celého problému u pani Svetlany bol v tom, že začínala chápať, že základný problém nespočíva v ich vzťahu s manželom, ale v jej vlastnom prežívaní. Dlhodobý pobyt na materskej dovolenke to iba podfarboval. Z pani Svetlany hovorili predovšetkým jej pocity neistoty, nedostatočnej sebadôvery, sebaúcty. Preto videla všade okolo seba krajšie a úspešnejšie ženy, ktoré by podľa nej boli schopné jej manžela urobiť šťastnejším. Ako milujúca manželka by mu to šťastie veľmi rada dopriala, ale zároveň sa toho celého desila. „Okrem vydareného manželstva a dvoch krásnych detí je celý môj život jedným veľkým neúspechom. Nedokončila som vysokú školu, v prvej práci so mnou nepredĺžili zmluvu, lebo som sa neosvedčila, v súčasnosti si nemôžem nájsť prácu vôbec. Ešte aj z gymnastického oddielu, keď som mala trinásť rokov, ma vyradili, lebo som mala nadváhu a nemohla som schudnúť. Kamarátky tiež nemám a nakoniec ani manžela nemám toho, ktorého som chcela ja. To je len krátky výpočet toho, čo ma asi doviedlo až k dnešnému stavu.“

Ľahko sa to povie, ťažšie už realizuje, ale pani Svetlana potrebuje popracovať predovšetkým na zvýšení svojho sebavedomia, potrebuje sa naučiť uvoľniť, znížiť pocity napätia, úzkosti, ale aj hľadať činnosti, ktoré uspokoja jej potrebu sebarealizácie. Ak človek chce pochopiť, odkiaľ sa berú niektoré jeho reakcie, musí hľadať ich zdroje. Keď sme s pani Svetlanou pracovali na odkrývaní zdrojov jej žiarlivosti, zistila, že žiarlivosť ju sprevádzala od detstva. Žiarlila na súrodencov, keď sa im niečo  podarilo,  keď ich pochválili rodičia a ju nie. Žiarlila na spolužiačky, ktoré dostali lepšiu známku, seba hneď zhodnotila ako neschopnú, žiarlila na kamarátky na gymnastike, ak vyhrali súťaž. Toto poznanie ju oslobodilo od jedného pocitu a názoru, ktorý ju v súčasnosti zožieral. Keďže Svetlana pochopila, že žiarlivosť na úspech druhých ju sprevádza od detstva a zjavoval sa jej v rôznych situáciách, prijala ho ako problém, s ktorým môže niečo urobiť. Nebol to teda problém jej manžela, ktorý by vyhľadával úspešnejšie a atraktívnejšie ženy, aby na neho manželka mala dôvod žiarliť. Pani Svetlana sa následne neuveriteľne zmotivovala. Sama uznala, že za tie roky, strávené doma, nemá žiadny režim, ktorý by ju „nakopol“ k nejakej činnosti. Preto sme spolu tvorili jej bežný denný režim. Pani Svetlana chcela doň včleniť aj cvičenie, pretože intuitívne cítila, že k rastu sebavedomia pomôže aj práca s jej telom a formovaním postavy. Zároveň fyzická aktivita spojená s relaxačnými cvičeniami pomôžu Svetlane psychicky sa preladiť a naštartovať pozitívnejšie myslenie. Sociálny kontakt – stretnutia s inými ľuďmi, sú potrebné pre všetkých ľudí, aby sa cítili lepšie, vyrovnanejšie a potrebnejšie. Preto je dôležité, aby Svetlana vyšla „z vlastnej ulity“ a nadviazala kontakty s bývalými priateľkami, či novými potenciálnymi kamarátkami, napríklad pri jóge, aerobiku, či v posilňovni. Ak by si pritom našla aj záujmovú činnosť, ktorá by ju bavila, zmysluplne by jej to vyplnilo dni a výrazne by jej pomohlo pri podpore jej sebavedomia.

Svetlana prejavila ochotu zvýšiť si vzdelanie tým, že sa preorientuje aj na inú oblasť, ktorú vyštudovala, aby si rozšírila možnosť uplatnenia sa na trhu práce. Svetlana sa zároveň musí popasovať s tým, že vždy existuje a bude existovať niekto krajší, šikovnejší, štíhlejší ako sme my sami. To všetko nie je vonkoncom dôležité. Najdôležitejšie je, akú má Svetlana hodnotu pre svojho manžela, čo pre neho znamená. Svojím správaním Igor vysiela signál, že si ju váži, ľúbi ju a žije s ňou kvôli vlastnostiam, ktoré sú pre neho dôležité. Jedna vec je, že sa okolo neho pohybujú úspešné a pekné ženy. Druhá vec je, že sebavedomá žena vie,  že dáva svojmu manželovi a deťom niečo nenahraditeľné, čo si on uvedomuje, a preto sa „výmeny“ nemusí obávať. Svetlana sa musí učiť dôverovať svojmu manželovi, že to, čo jej hovorí je pravda a musí sa učiť dôverovať hlavne sama v seba, že ona je tá „pravá“ pre svojho partnera. Úplné iné je to vzťahu, v ktorom jeden z partnerov trpí patologickou žiarlivosťou. Tá sa prejavuje posadnutosťou, v rámci ktorej žiarlivec podlieha bludom a myšlienkam, ktoré ho ovládajú. Medzi päť najtypickejších čŕt patologického žiarlivca patria: 

- nedá sa presvedčiť nijakým racionálnym dôkazom,
• má majetnícke sklony,
• nedokáže sa ovládať,
• správa sa agresívne,
• obmedzuje partnerovu slobodu.
Takýto žiarlivec sa neustále zaoberá svojimi obavami z nevery partnera a nenechá si svoje mylné presvedčenia vyhovoriť. Reaguje neprimerane, naháňa strach, robí partnerovi zo života peklo. Pokiaľ sa chcete vyhnúť spolužitiu so žiarlivcom, neprehliadajte tzv. „varovné príznaky“.
1. Ak partner horlivo presadzuje extrémne uzavretý vzťah
– len ty a ja a nikto iný, stále spolu.
2. Ak zakazuje sociálne prijateľné spôsoby zábavy
– nebudeš predsa chodiť na futbal, veď sa tak málo vidíme.
3. Ak „vypočúva“ – nie je to o záujme o partnera, ale o tom, že musí všetko vedieť. Ak niekoho pozdravíte na ulici, nasledujú otázky typu – kto to je, odkiaľ sa poznáte, prečo sa na teba usmial, kedy ste sa videli naposledy...
4. Ak sa často snaží dozvedieť sa o predchádzajúcich erotických a sexuálnych partneroch svojho partnera, ak „páči“ podrobnosti.
Žiarlivec často tvrdí, že chce vedieť skutočnosť. Myslí si, že sa mu potom uľaví. Za pravdu však považuje len potvrdenie svojich domnienok o partnerovej nevere. Priznanie mu v tom smere nijako nepomôže, veľakrát skôr naopak. Patologickí žiarlivci sú ľudia trpiaci duševnou chorobou. Preto patria do rúk psychiatrov. Radím vám, vážení čitatelia, takýmto žiarlivcom sa vyhýbajte veľkým oblúkom.

Mgr. Radomír Warošek, psychológ

Foto: ZAT