Časopis IMIDŽ

Veľmi dobre ju poznajú pedagógovia takmer všetkých neštátnych stredných škôl na Slovensku. Aj preto, lebo Mgr. Ľubica Petríková z Košíc je u nás považovaná za uznávanú odborníčku na slovenské súkromné školy. Po absolvovaní Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove svoju profesionálnu kariéru začala na Strednom odbornom učilišti obchodnom v Košiciach. Potom učila na jednom zo štátnych košických gymnázií, aby už v roku 1993 založila prvé súkromné gymnázium na východnom Slovensku. Odvtedy stojí nielen na čele tohto úspešného školského zariadenia, ale zároveň absolvovala dlhodobé študijné pobyty v Anglicku, Rakúsku a USA. Okrem iného na nich získala kvalifikáciu pre výučbu ekonomických predmetov. Zároveň je riaditeľkou sekcie Asociácie súkromných škôl SR pre Košický kraj.

Aké bolo vaše detstvo?

„Radostné. Vyrastala som v rodine, v ktorej vládli vzájomná láska rodičov, úcta a tolerancia. V detstve ma výrazne ovplyvňoval dnes už nebohý otec, bol mi zároveň priateľom a radcom. Patrila som medzi slušné, bezproblémové deti. Od útleho veku ma priťahovali knihy a možno aj preto sa nepamätám na svoje obľúbené hračky.“

Čím ste chceli byť v rokoch dospievania?

„Tak trochu som snívala o novinárčine, ale vždy som predovšetkým chcela pracovaťs ľuďmi a pre ľudí. Aj keď novinárkou som sa nakoniec nestala, nič neľutujem. Žurnalistike sa asi bude venovať moja dcéra a ja mám vždy okolo seba veľa ľudí: študentov nášho gymnázia, ich rodičov, priateľov a priaznivcov školy, spolupracovníkov...“

Vzhľadom na svoje povolanie môžete charakterizovať rozdiely medzi dospievajúcou mládežou pred takými dvadsiatimi rokmi a teraz, už v treťom tisícročí. V čom spočívajú?

„Tieto deti síce majú viac možností, ale sú ochudobnené o veľa vecí a zážitkov. Napríklad o trávenie prázdnin na klasickom slovenskom vidieku u starých rodičov, chýba im aj každodenné prežívanie intenzívneho vzťahu medzi nimi a ich najbližšími – česť výnimkám. Rodičia sú stále zaneprázdnenejší existenčnými problémami, priveľa času venujú na zabezpečenie potrieb pre svoje rodiny, na svoje osobné nároky. Chlapci a dievčatá síce cestujú so svojimi rodičmi často aj do exotických destinácií, ale nepoznajú korene, odkiaľ pochádzajú ich predkovia...“

Čo patrí medzi prednosti vášho súkromného gymnázia?

„Rozhodne nepatrím medzi tých, ktorí sa snažia bagatelizovať úroveň a kvalitu štátnych škôl. Som však presvedčená, že takú atmosféru, či prístup k študentom, aké vládnu na našej škole, ťažko nájdete na niektorej inej. Vezmime do úvahy skutočnosť, akou je počet žiakov v jednej triede: u nás maximálne dvadsať, v štátnom gymnáziu aj raz toľko. Sme hrdí na solídny počet našich absolventov, ktorí úspešne študujú na uznávaných zahraničných univerzitách. Bývalých študentov nášho gymnázia možno stretnúť na prestížnych vysokých školách v USA, Anglicku, Rakúsku, Švajčiarsku, Juhoafrickej republike i v ďalších krajinách. Veľký dôraz kladieme na výučbu cudzích jazykov. V súčasnosti sa už môžeme pochváliť aj prvou anglickou bilingválnou triedou a zahraničnými lektormi. Heslo našej školy je: „ABY KAŽDÉ DIEŤA MALO ŠANCU“ a my ju skutočne dávame každému žiakovi. Deti v škole trávia tretinu dňa, teda osem hodín. Ten čas využívame nielen na ich vzdelávanie, ale aj na výchovu a v neposlednom rade našim žiakom všestranne pomáhame – v ich veku potrebujú každodenne naše rady aj iné formy pomoci.“

Rozšírili ste svoju kvalifikáciu o možnosť vyučovať na gymnáziách ekonómiu. Prečo? Gymnáziá majú predsa iné poslanie ako výučbu ekonomiky. Nato sú predsa odborné školy...

„Nie, nemáte pravdu. Stredoškoláci nielen u nás, ale v celej Európskej únii majú nízke ekonomické i právne povedomie. Preto sa vyučovanie ekonómie stáva povinným predmetom na gymnáziách a školách podobnéhotypu vo všetkých členských krajinách EÚ. Aby som ho mohla vyučovať, absolvovala som špeciálne kurzy v Anglicku a USA. Naším cieľom je pripraviť našich absolventov na štúdium na rôznych vysokých školách, vrátane najprestížnejších svetových univerzít, ale aj pre praktický život.“

„Sú dve – štúdium mojej dcéry a toto súkromné gymnázium. Zvyknem hovoriť moje deti: dcéra Martina a škola. Martina absolvovala naše gymnázium a v súčasnosti dosahuje vynikajúce študijné výsledky na známej americkej State Univerzity of New York. Takmer dokonale ovláda tri cudzie jazyky – angličtinu, španielčinu a nemčinu. Svojho času som sa jej opýtala: chceš, aby som ti šetrila peniaze do budúcnosti. Niekedy sa tomu hovorilo veno, alebo investovať do tvojho štúdia v zahraničí? Mám radosť z toho, že dcéra dala jednoznačnú prednosť kvalitnému vzdelaniu.“

Aký vzťah máte k podriadeným? Obrazne povedané – chodíte medzi nich s cukrom, alebo bičom?

„Dávam prednosť diskusii a kolektívnej práci. Som presvedčená, že v takýchto vzdelávacích inštitúciách, ako je naše súkromné gymnázium, direktívne riadenie nemôže priniesť žiadaný efekt. Zároveň však predstavený musí mať určité právomoci, aby mohol dobre koordinovať prácu celého tímu. V určitých situáciách som aj za rozdávanie cukru, aj za švihnutie bičom...“

Ako riešite krízové a stresové momenty?

„Jazdou v aute a púšťam si hlasnú hudbu. Skutočne to pomáha – aspoň v mojom prípade...“

Ako najúčinnejšie relaxujete?

„Veľmi pasívne. Spánok mi pomáha najviac, či už ako súčasť oddychu, alebo ako zdroj novej energie.“

Keď sme už pritom jazdení: považujete sa za dobrú šoférku?

„Bez seba chvály poviem, že áno. Ešte som nikdy nespôsobila žiadnu dopravnú nehodu a mám na svojom konte odjazdený úctyhodný počet kilometrov. Za volantom som absolvovala cesty do Švajčiarska, Chorvátska i susedných krajín. Pokutu som platila iba raz, za prekročenie povolenej rýchlosti. Bola to aj určitá daň za moje rýchle životné tempo. Na policajtov si však v nijakom prípade nesťažujem, sú k mojim drobným dopravným priestupkom tolerantní...“

Čo sa vám naposledy nepodarilo urobiť?

„Konečne sa presťahovať z Košíc na vidiek. Pôvodne som to plánovala na jún, teraz dúfam, že Vianoce už strávim v novom dome. Cez sviatky chcem už byť určite v novom prostredí, i keby dom ešte nebol dokončený. Som síce mestský človek, narodila som sa v Kremnici, od detstva žijem v Košiciach, ale na život na vidieku sa veľmi teším.“

Čo závidíte mužom?

„Už len to, že sú mužmi. Podľa mňa majú v živote všetko ľahšie a jednoduchšie.“

Predstavte si, že by k nám prileteli mimozemšťania a obrátili by sa na vás, aby ste im ukázali niečo zaujímavé a pekné. Č by to bolo?

„Predovšetkým naše súkromné gymnázium v Katkinom parku v Košiciach, na ktoré sme právom hrdí a potom lazy pod Kriváňom – toto miesto ja osobne považujem za najkrajšie na svete.“

Čo si myslíte o rôznych reality – šou, ktoré doslova zaplavili naše televízne obrazovky?

„Vôbec ich nesledujem. Pri mojich povinnostiach si nemôžem dovoliť mrhať svoj čas. V nijakom prípade ich však neodsudzujem. Pre niekoho znamenajú určitú formu zábavy, mne ale vôbec nie sú blízke.“

V ktorej krajine by ste chceli žiť?

„Tu na Slovensku. Po svete síce cestujem veľa a rada, ale ešte radšej sa vraciam domov. Tu som sa narodila, tu žijú moji najbližší a okrem nich veľa, veľmi veľa dobrých ľudí. Máme predsa takú krásnu domovinu...“

Čo v živote najviac ľutujete?

„To, že mám chronický nedostatok času. Potrebujem ho oveľa viac. Napríklad aj na svoje zvieratká, ale aj na tie, ktorým ľudia vedome ubližujú. Rada by som sa zapojila do aktívnej pomoci týmto bezbranným tvorom, ale zatiaľ si to veľmi nemôžem dovoliť. Z jednoduchého dôvodu – chýba mi na tieto aktivity čas.“

Čo považujete za svoju kulinársku špecialitu, teda takú, ktorú by ste mohli ponúknuť aj hlave niektorej krajiny?

„Úprimne sa priznám, že varenie nepatrí medzi moje najsilnejšie stránky. Viem však pripraviť takú kapustnicu, ktorá chutila každému, kto ju ochutnal. Dokonca som s ňou mala úspech aj za oceánom v Amerike. Pripravujem ju podľa klasického receptu, teda bez improvizácií.“

Čo nikdy nemôže chýbať vo vašej  chladničke?

„Kvalitný džús, najradšej multivitamínový.“

Keby ste si na večeru mohli pozvať päť ľudí, žijúcich i mŕtvych, konkrétne i imaginárne – literárne filmové postavy... Kto by tvoril toto kvinteto?

„Predovšetkým môj nebohý otec, potom  americkí herci Al Pacino a Jim Hackman, ako aj súčasní slovenskí exministri Ivan Mikloš a František Tóth.“

Ďakujem za rozhovor.

VLADIMÍR MEZENCEV
Foto: archív Mgr. Ľubice Petríkovej