Časopis IMIDŽ

Nastáva magický čas, keď fantázia preberá moc nad realitou, noc vládu nad dňom, chlad nad teplom a v povetrí cítiť „svišťanie stridžích metiel“. Máme chuť sa čo najhlbšie zababušiť do teplučkej deky a nad voňavým, horúcim, medovým čajom, sa začítať do pútavej knihy. Vyšívanie a pletenie dlhočizných šálov, rukavíc či svetríkov, nám nahradilo tradičné tkanie, pradenie a páranie peria z minulosti. Zvyky a tradície sa nenápadne upísali našej ženskej duši. Zo starej mamy namamu a z mamy na dcéru. Vonku vyčíňa vietor a spája všetky naše spomienky s prítomnosťou. Stridžie dni sa začínajú.

Koniec jesene a začiatok zimného obdobia sa oddávna považuje za čas, v ktorom zlo a škodlivé temné sily prevládali nad dobrom. Ľudia sa pred nečistými silami bránili magickými znakmi, predmetmi, rastlinami a rozličnými rituálmi. Najčastejšie pritom používali cesnak, cibuľu, svätenú vodu, dym z voňavých bylín a symbol kríža. Stridžie dni trvali od Kataríny (25. novembra) do Tomáša (21. decembra). Viazali sa tiež na Ondreja (30. novembra), Barboru (4. decembra), Mikuláša (6. decembra) a Luciu (13. decembra).V tieto dni sa nesmelo priasť, tkať, šiť a párať perie. Bol to najpriaznivejší čas na čary. Strigy sa premieňali na mačky, aby sa ľahšie dostali do príbytkov ľudí a do stajní a mohli im uškodiť. V tomto období je vlastne každá mačka strigou. Ženu, ktorá vošla po všetky stridžie dni do cudzieho domu, považovali za strigu. Ak prišiel do domu ako prvý návštevník muž, nesmel mať oblečený kožuch, pretože to znamenalo chorobu.

Na Katarínu sa ľudia chránili pred strigami jedením cesnaku a robením kríža na dverách. V tento deň nesmela byť prvým návštevníkom v dome žena, a preto ľudia predvídavo posielali pred svitaním po domoch malých chlapcov – polazníkov s vinšami. Tých potom za to odmenili peniažtekom. Medzi dievčencami a mládencami sa v tento deň robili žarty skrývaním rôzneho náradia. Mládenci okrem iného s radosťou vysadili brány z pántov a odvliekli ich do vzdialenejších dvorov, vyniesli voz na susedovu strechu, zatarasili dvere drevom. Na mnohých dedinách sú ešte stále známe katarínske tanečné zábavy pred adventom. Mládenci od rána do večera organizovali sprievody, na ktorých prezliekaním sa do ženských šiat, parodovali ženy.

Deň Ondreja sa spájal najmä s veštbami týkajúcimi sa vydaja a zákazom pradenia. Verilo sa na osud človeka a osudom predurčeného životného partnera. K bežným čarom patrilo varenie halušiek s lístočkami, na ktorých boli napísané chlapčenské mená. Prvý kúsok cesta, ktorý s lístočkom vyplával, oboznámil dievčinu s menom jej budúceho manžela. Tvrdilo sa, že čary budú účinnejšie, ak dievča použilo nový hrniec, v ktorom sa ešte nevarilo a ak veci potrebné na varenie (múku, vodu a drevo) ukradne z domu, kde majú Ondreja. Milým spôsobom sa zisťovalo, ktorá z dedinských dievčeniec sa vydá ako prvá. Vytvorili kruh a do jeho stredu postavili kocúra. Ako prvá mala ísť k oltáru tá deva, na ktorú sa kocúr najprv pozrel. Inde si dievčence doniesli vodu v ústach, zarobili cesto a upečené si ho dali v noci pod hlavu. Čo sa im v tú noc prisnilo, malo sa aj splniť. Jednoduchšie bolo veštenie pomocou polienok z dreva. Na dvore domu, kde býval mládenec malo dievča potajomky bez počítania nabrať plnú náruč dreva a utekať s ním na priadky, kde drevo spočítali. Párnypočet znamenal, že sa vydá. Čarovalo sa aj pri potoku. Každá dievčina prešla hrabľami po jeho dne. Jej budúci ženích sa určil podľa toho, čo vyhrabala. Skala znamenala murára, remeň obuvníka, handra plátenníka, drevo stolára, črep hrnčiara, kosť mäsiara a podobne. V inej oblasti dievčina rozsypala konopné semeno pod vankúš, odriekala, a potom si pod hlavu dala mužské nohavice. Potom už len čakala, ktorý z mládencov sa jej v sne ukáže ako ženích. Veľa zábavy zažili dievčatá aj pri klopkaní na chlievy. Počítali klopnutia dovtedy, kým sa dievčine neozvala ošípaná. Počet klopnutí určil, za koľko rokov by mala byť svadba. V tento deň dievčence nesmeli nič jesť a čím boli čary komplikovanejšie, tým mal byť výsledok istejší.