Časopis IMIDŽ

„Ahoj, veľmi sa ponáhľaš?“ - počujem skadesi zozadu, ale kráčam ďalej. To určite nepatrí mne, vravím si v duchu, aj keď hlas sa mi vidí akýsi povedomý. Pre istotu sa otočím. Stojí tam zhrbený chlap s dlhou bielou bradou, v ošumelom fľakatom kabáte s igelitkou v ruke. Bezdomovec, blysne mi hlavou a siaham do vrecka po desaťkorunáčku, ktorú tam mávam kvôli nákupným košíkom. „Tak ahoj, ako sa máš?“ – konvenčne sa pýta chlap, už stojíme oproti sebe
a ja usilovne pátram v hlave, kto to je. „Ach nie, to predsa nemôže byť on!“ Myšlienky sa mi v hlave prekrúcajú jedna cez druhú, obrazy tohto človeka naskakujú jeden cez druhý. Uplynie chvíľka, áno je to on, už som si istá jeho identitou. „Ahoj Fedor,“ reagujem akoby nič, nechcem dať najavo prekvapenie, aj keď si ho zrejme prečítal z výrazu mojej tváre. Je to inteligentný muž, určite mu ani teraz nič neujde. „Môžeš si so mnou sadnúť na čašu vína,“ aj v tejto jedinej vete sa odráža charakter jeho kvetnatej reči, ktorú hojne využíval hlavne pri dievčatách. Tie ho obdivovali pre nezvyčajné, do tmavej hrdze sfarbené vlasy a sonórny hlas, ktorým dokázal kde-koho omámiť. K tomu dobré postavenie s lukratívnym zárobkom, usmievavá tvár, koho by nezaujal? To bol vonkajší náter tohto človeka, poriadne poroztieraný na všetky miesta jeho tela. Iba málokto mohol odlúpnuť alebo postierať čo i len kúsok, Fedor si dokonale dokázal ustriehnuť imidž úspešného, neohroziteľného muža. Kto by už len uveril nejakým tým klebetám? Veď to vždy boli iba povrchné pikošky, ktoré šírili zlé jazyky.

Z čaše vína bol nakoniec krígeľ piva a k tomu poldecák rumu. V krčme, kde sa z dymovej clony tvorilo šero, človek na človeka sotva dovidel. „A ako Ivan? A čo je s Aninou, ešte robí? A čo tvoje deti?“ Otázky a krátke odpovede sa striedajú menej často ako krígle piva. Reč zrazu utíchne, Fedorovi klesne hlava, zatvárajú sa mu oči. Mávne rukou kdesi do prázdna: „Choď...“ Od výčapného pultu ma zohnutým prstom privolá žena: „Nechajte ho, my sa o neho postaráme. A dokopy to robí...“ – výčapníčka zrátala pivá a rumy a čakala. Účet nebol vysoký, iba cena zaň prevyšovala moje možnosti. Nie tie, ktoré sa rátajú v korunách, ale možnosti spojené s podaním pomocnej ruky. A kam by som ho už len mohla vytiahnuť? Veď ani len túto zapráskanú krčmu sa mu nežiada opustiť.

Bohatý jedináčik

Na vysokej škole patril Fedor medzi ľudí, ktorí sa nedali prehliadnuť. Statného hrdzavého chlapca, ktorý ako jediný z poslucháčov chodil do školy autom, si musel všimnúť každý. Zo zásady nikoho nevozil, ba ani Andreu, svoju frajerku. Ak sa niekto neznalý opýtal na medeného krásavca, ako mu vraveli tí, čo nepoznali jeho meno, dočkali sa odpovede asi v tom zmysle, že Fedor je jedináčik a veľmi bohatý, lebo rodičia po babke z Ameriky zdedili veľký majetok a každý
mesiac im chodia doláre a oni už ani nevedia, čo s toľkými peniazmi majú robiť. Fedor nakupoval takmer výlučne v Tuzexe, čo bol v časoch socializmu jediný obchod, kde sa dal získať
zahraničný tovar. Vždy z neho sálala omamná voňa drahého parfumu, tiež z Tuzexu. Študijné výsledky málokoho zaujímali, škola bola iba druhý plán, ktorá mala Fedorovi dotvoriť imidž a prípadne zabezpečiť život aj potom, keď dolárový prameň vyschne.
S Andreou sa zoznámil na vysokej škole, ba chodili aj do jedného ročníka, iba s rôznymi odbormi. Bola to čudná láska. Z internátnej izby, kde Andrea bývala, sa neraz ozýval krik, ale žiadny mužský hlas nebolo počuť. To Andrea jačala, keď ju Fedor mlátil, mlčiac pritom a keď už, tak ticho sipiac, čo okrem Andrey nikto nemohol počuť. Dievča potom nahlas vzlykalo a Fedor ju hladkal po hlave. Všetci, ktorí bývali v okolitých izbách počuli Andreino kvílenie, tú tichú bolesť, ktorú nedokázala potlačiť, ale nikto sa na nič nepýtal. Veď po vonku chodili ruka v ruke a vyzerali veľmi šťastní.
Keď sa Andrey dnes, keď už je v dôchodku, opýtam, prečo sa zaň vydala, veď už pred svadbou ju tĺkol, iba pokrčí plecami: „Milovala som ho a nevedela som si predstaviť, že by ma opustil.“ To bol najlepší dôvod na vzťah potvrdený sobášnym listom.
Obaja si našli dobré zamestnanie adekvátne vzdelaniu, nasťahovali sa do pekného veľkého bytu, navonok všetko vyzeralo v najlepšom poriadku. Keď sa im narodilo prvé dieťa, Fedor doniesol niekoľko fliaš kvalitného alkoholu, ktorý sa v tom čase dal kúpiť iba za valuty. Skôr sa ochutnávalo ako pilo. Najprv whisky, potom henessy a k tomu ďalšie svetové značky. Každý chcel na jazyku vychutnať alkohol, aký si bežne nemohol dovoliť. Jeho dostupnosť bola obmedzená a bol aj veľmi drahý. Potom sa vyspevovali ľudové pesničky, niektorí si aj zakrepčili a rozjarení muži Fedorovi neustále tľapkali po ramenách, že čo je to za chlapa, keď má dcéru a nie syna. Do jeho ega sa to muselo hlboko zapísať.

Nočný cirkus

S Andreou sme sa stretli v čakárni pred ordináciou lekára. Mala červené vyplakané oči, pod jedným z nich modrinu, ďalšie stopy po úderoch bolo vidno potom, keď diskrétne povytiahla pulóver. Prišla za lekárom po potvrdenie, aby ho mohla pripojiť k trestnému oznámeniu, ktoré chcela podať na muža. „To si nevieš predstaviť, čo bolo u nás v noci,“ celkom bez obalu priznávala Andrea. „Prišiel opitý a všade pootváral okná. Z malej postŕhal všetko, čo mala na sebe a celkom nahú ju s postieľkou prisunul k oknu. Bránila som ju ako som vedela, ale bil ma hlava-nehlava, aj teraz ledva dýcham. Potom vzal decko na ruky a povedal, že keď neprestane revať, vyhodí ho z okna. Kľakla som si na kolená a prosila ho, nech mi malú dá, že ju utíšim, že mňa môže aj zabiť, ale malú nech nechá.“ Šokované, podchladené dieťa prestalo revať samo od seba. Bol december, mínusový vzduch vyťahal z bytu aj z ľudí, ktorí v ňom boli, všetku energiu. Fedor nakoniec odkväcol, Andrea pozatvárala okná, zabalila dieťa a čakala na ráno.
Keď vyšla z ordinácie, v ruke malapapier, že má prasknuté dve rebrá a popis stôp po úderoch, ktoré mohla spôsobiť zovretá päsť alebo kopance. K rozvodu však nedošlo, Andrea opäť otehotnela. Chlapec, ktorý sa narodil, bol pre otca zadostučinením, že rod po meči nevyhynie. Aj oslavy boli búrlivejšie ako predtým, trvali niekoľko dní s každým, kto novonarodeného syna považoval za dôvod na pijatku. Teraz sa už nepil drahý alkohol, Fedorovi a aj ďalším v partii už stačili aj tvrdšie chute.
Puto druhého dieťaťa netrvalo dlho. Manželstvo s vážnymi trhlinami sa rozpadalo. Urýchlila to ďalšia žena v pozadí, ktorá v medenom krásavcovi videla svoju budúcnosť. Nočné telefonáty do štvorčlennej rodiny, pri ktorých sa na druhej strane nikto neohlásil, pili krv hlavne Andree. Tušila, kto vyzváňa, aj sa občas znížila k nadávkam adresovaným akoby do neznáma. Neskôr sa telefonáty stupňovali a už neboli anonymné. Andrea sa stala prekážkou v novom manželovom vzťahu, ktorým sa už vôbec netajil. Na rodinu už vôbec nedbal, nestaral sa o deti, prestal dávať peniaze do domácnosti, chodil domov neskoro v noci, niekedy neprišiel vôbec. Náruč novej lásky ho vždy dokázala prichýliť. Ibaže teraz to bolo inak ako pri predošlých krátkodobých záletoch. Žena bola v rokoch a chcela sa vydávať. A tak sa rozhodla urýchliť rozpad už aj tak rozpadnutého vzťahu. Vyvolávala v jednom kuse, žrala nervy popoludní, večer aj v noci. Andrea si musela všeličo na svoju adresu vypočuť, hlavne keď ona, pre ňu neznáma, keďže ju ešte nevidela, chcela hovoriť s jej manželom a ona s pokojným svedomím povedala: „Ešte nie je doma.“ Nekultúrnosť spôsobov, hlavne zo strany nového vzťahu, Fedorovi neprekážala, ba práve naopak. Uchechtával sa, bavil sa na tom, ba v týchto aktivitách dokonca povzbudzoval svoju novú priateľku. To mal byť ďalší stupeň psychického teroru na manželke. Ten totiž nie je vidieť, z toho nie sú modriny.
Telefonáty prestali až potom, keď sa Fedor krátko po rozvode oženil. „Som spokojná,“ vyhlásila vtedy Andrea. „Neviem, kde na takú škapu narazil, ale tak mu treba!“ Vraj ani kilo mejkapu nedokázalo zakryť hustými pehami posiatu tvár.

Konečne pokoj

Andrea sa po niekoľkých rokoch znova vydala a v tomto vzťahu našla šťastie a pokoj. Novému manželovi povila ďalšieho syna, aj keď rozdiel medzi ním a deťmi z prvého manželstva bol viac ako desať rokov. Dnes sú všetci na vlastných krídlach. Nikto z nich ešte nemá vlastnú rodinu, a tak Andrea zatiaľ márne túži po vnúčatkách. Vyvára a vypeká, deti sa domov schádzajú ako na med. Je im pod materskou ochranou, hoci i nakrátko, dobre. O tom, čo bolo voľakedy, nepadne ani zmienka. Iba najstaršej dcére to nedalo a porozprávala mame svoj nedávny zážitok. Kráčala po jednej z frekventovaných ulíc, keď zbadala chlapa, ako sa celkom nelogicky opiera o hranu múra veľkej budovy. Zdal sa jej povedomý, a tak sa pri ňom pristavila. Áno, bol to jej otec. Dcéra usúdila, že potrebuje pomoc. Ponúkla mu rameno s otázkou, kam chce ísť. „Do krčmy,“ odvetil vraj ťažkým jazykom. „Tak ja ho veru do krčmy vodiť nebudem,“ reagovalo dievča, keď to rozprávalo matke. „Nechala som ho tam. Ani neviem, či ma spoznal.“
Fedor svoje deti veru dávno nevidel. Napriek tomu, že žijú v jednom meste, nikto z nich nemal o to záujem. Ktohovie, ako to prežíval, veď v novom manželstve nemal potomkov. Vrhol sa do práce, ale starých kamarátov neopustil. Ba pribúdali noví, ktorí vždy radi obklopia niekoho, kto zaplatí zo dve-tri rundy. „Cicajú mi krv,“ vravieval, keď mu občas dunela hlava a tvrdil, že to je z toho cicania. Nebolo celkom jasné, či sú to iba tí sťaby kamaráti alebo aj manželka, ku ktorej sa nedokázal správať inak, ako k tej prvej. Ibaže táto bola ráznejšia, a tak sa na tvári medeného krásavca občas objavil aj monokel. Ako dopadla ona, o tom neboli žiadne informácie. Nejaké klebety o pitkách a bitkách sem-tam síce vietor privial, ale nebolo dôvodu venovať im pozornosť.

Kliatbu si sám privolal

Voľakedy medené vlasy sú dnes vyblednuté do neurčitej farby, dávno nestrihané, zlepené, siahajú hlboko pod golier. Sivá dlhá brada by mohla zaujať, pritiahne zrak. Aj by sa jej vlastník mohol javiť ako umelec, ak by to aj odev dosvedčil. Ibaže tento chlap sa nielenže dlho neholil a nestrihal, ale zrejme ani dlho neumýval. A prečo by mal mať na sebe čistý odev? Veď o chvíľu by ho zase zašpinil. Už ho neraz našli vyvaleného v priekope sťatého pod obraz. Ženu už dávno nemá. Tá druhá to tiež nezvládla a aby si nezostali nič dlžní, kúpila mu garsónku. Voči sebe už nemali žiadne záväzky. Žil sám, sem-tam sa nejaká pritrafila, väčšinou parťáčka od pohárika. Nemal ho kto ťahať z marazmu, v akom sa ocitol. Akoby sadla na neho kliatba, ktorú si sám privolal.
Ten, kto ho nepoznal predtým, ťažko by uveril, aký bol navonok zaujímavý, ako ho ženy obdivovali, ako dokázal oblafnúť svojím výzorom ľudí v robote aj v spoločnosti. Iba doma sa menil na človeka plného agresie a násilia. Akoby si iba za múrmi bytu dokázal vyventilovať všetko to, čo skrýval a ututlával do svojho vnútra, čo nedovolil, aby preniklo inde, iba tam, kde sa už nepotreboval ovládať – doma.
Keď sa stretnem s bývalými kolegami a pospomíname sem-tam, Fedor často príde na pretras. Niekto ho poľutuje, iný ho zatracuje, ďalší sa iba uškľabí. Všetci vedia ako dopadol. Teraz už neškodí nikomu, iba sám sebe. Určite to vie, ale v tejto fáze života to už nedokáže inak. Tak ako to nedokázal v prvej ani v druhej rodine, keď fyzicky aj psychicky týral ženu aj deti, keď si myslel, že dovolené je mu všetko a že to tak bude naveky. Život vždy všetko spravodlivo zráta.

Lea Gallová