Časopis IMIDŽ

Prednosta internej kliniky Fakultnej nemocnice Jána A. Reimana v Prešove MUDr. Marián Babčák, PhD. sa zaľúbil do svojho odboru už počas štúdia na Lekárskej fakulte P. J. Šafárika v Košiciach. S prešovskou nemocnicou spojil svoju profesionálnu kariéru hneď po skončení školy v roku 1982. Zároveň je hosťujúcim docentom v interných disciplínach, prednáša na Fakulte zdravotníctva Prešovskej univerzity. Vo svojej praxi sa čoraz častejšie stretáva s ľuďmi, ktorých ohrozuje metabolický syndróm – dôsledok stresového a toxického životného štýlu. Má na to jednoduchý liek - menej jesť, viac sa hýbať a dožičiť si hojne endorfínu. S receptom treba zájsť do prírody.

Čo je to vlastne metabolický syndróm?

Je to komplex niekoľkých združených rizikových faktorov, ku ktorým patrí cukrovka, hlavne II. typu, obezita, porucha lipidového metabolizmu a vysoký krvný tlak. Tento komplex po prvýkrát popísal v 80. rokoch G. M. Reaven a nazval ho metabolický syndróm X. Postupne k týmto štyrom rizikovým faktorom pribúdali ďalšie, ktoré zdôrazňovali stupeň závažnosti tohto metabolického syndrómu v zmysle zvýšenej kardio-vaskulárnej chorobnosti a úmrtnosti. Dá sa povedať, že nie každý pacient musí mať diabetes, či zvýšenú hmotnosť, ale súhrn týchto rizikových faktorov môže v nepriaznivých okolnostiach viesť k takým závažným poruchám, akými sú infarkt myokardu, silná mozgová príhoda, zlyhanie obličiek, znepriechodnenie ciev dolných končatín aj ďalším. Pacienti, ktorí majú vystupňované tieto chorobné jednotky, sú zvýšene rizikoví.

Ak sa zaradíme do tejto skupiny, vydáva naše telo nejaké varovné signály, ktoré by sme nemali ignorovať?

Vidno ich na prvý pohľad voľným okom. Týkajú sa obezity, identifikujeme ich zvýšeným obvodom pásu. U žien je to 82 centimetrov a viac, u mužov nad 94 centimetrov. Kritériá boli zadané s medzinárodnou platnosťou. Rizikoví pacienti konzumujú príliš veľa potravín a trpia zvýšeným príjmom energie a zníženým výdajom.

Aké ťažkosti nás čakajú?

Obezita a diabetes.  Idú zväčša ruka v ruke. Samotná obezita je na začiatku predovšetkým kozmetickou záležitosťou, ktorá sa viaže na estetické a psychologické kritériá. S jej rozvojom a pribúdajúcim vekom pacienta môže stúpať zvýšený výskyt hypertenzie, cukrovky II. typu a zvýšené riziko výskytu infarktu myokardu. Výskyt metabolického syndrómu, podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie, sa v USA a Západnej Európe vo vekovej skupine 35 – 70 ročných ľudí pohybuje u nediabetikov okolo 15 percent a u cukrovkárov II. typu má prítomné známky metabolického syndrómu až 80 percent ľudí. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že na Slovensku máme 300 tisíc diabetikov a z toho diabetici II. typu tvoria až 95 percentnú skupinu.
 
Ak máme podozrenie, že sa nás tento problém týka, akého lekára máme navštíviť, praktického, alebo rovno niektorého špecialistu?

Myslím si, že dobre erudovaný praktický lekár vie odhadnúť riziko, ktoré hrozí pacientovi už na základe prítomných faktorov. Ale treba si uvedomiť, že v medicíne existuje určitý systém práce, ktorý je založený aj na konziliárnom vyšetrení. Je veľmi vhodné, keď takého pacienta vyšetrí diabetológ – špecialista, ktorý sa zaoberá chorobami cukrovky, porúch metabolizmu a látkovej premeny. Pacient by mal byť rovnako vyšetrený aj kardiológom, aby sa určilo možné riziko infarktu myokardu a ďalších komplikácií. Ak obezita alebo riziko metabolického syndrómu zasahuje do iných odvetví, treba odporučiť vyšetrenie aj u iných odborníkov. Hlavne vo vyššej vekovej skupine trpia pacienti nadmerným výskytom degeneratívnych ochorení zhybov. Obezita zhoršuje mnohé ochorenia chrbtice a pohybového aparátu. Potom je na mieste aj spolupráca s ortopédom. Ale to prvotné metabolické riziko má riešiť diabetológ.

Aká je vaša skúsenosť, kto je rizikovejším pacientom, muži alebo ženy?

Už samotný vek je rizikovým faktorom. U mužov je to vek okolo 50. roku života, u žien trochu vyšší, medzi 55. až 60. rokom veku. Hranica sa posúva o 5 až 10 rokov smerom nadol, ak je v rodine výskyt kardiovaskulárnych ochorení, cievnej mozgovej príhody či vysokého krvného tlaku. Ak hodnotím pohlavie, vysoko rizikovú populáciu tvoria ženy-diabetičky. Oproti ostatným ženám-nediabetičkám je u nich  zvýšené riziko postihnutia ciev a srdca niekedy až štvornásobne. Zdravotný stav ovplyvňuje aj to, či je pacient fajčiar alebo nie. Aké má povolanie, či je zaťažený stresom, akú má fyzickú aktivitu.

Existuje niektoré povolanie, ktoré je extrémne rizikové?

Svetovou zdravotníckou organizáciou je na prvom mieste takto zadefinovaná profesia manažéra. Títo ľudia majú vysoké riziko infarktu, hypertenzie a cievnej mozgovej príhody. Hrozí im rýchle opotrebovanie aj po stránke psychickej, strata motivácie do života. Niekedy je lepšie klásť si postupné ciele alebo hovoriť si, že kráčame po ceste, ktorá nás k nemu približujeme.

Ak sa pozrieme na mapu, sme my Európania týmto syndrómom viac ohrození ako  ostatný  svet?

Je to problém celej západnej civilizácie. Zdá sa, že tí, čo sú menej vyspelí, sú na tom lepšie. Čím chudobnejší, tým menšie riziko. Iste, obyvatelia tretieho sveta majú iné choroby, skôr infekčného charakteru a prenasledujú ich epidémie, ale netrpia na metabolický syndróm. Nemajú také množstvo cukrovky. Kam vstúpi noha Európana, kde prinesie západný spôsob života v podobe coca-coly a hamburgera, tam sa za pár desiatok rokov zmení civilizácia od dobrého k tomu horšiemu. Sú také populácie, ktoré nepoznali cukrovku a dnes jej majú 40%  výskyt.

Keď zistíte u pacienta zlé hodnoty, aký životný štýl mu odporučíte?

Na prvom mieste sú režimové opatrenia. Svoj zrak by sme mali uprieť k dedine. Všetci sme v podstate z vidieka, máme tam svoje korene. Vždycky tam bolo hojne telesnej práce, prevládala harmónia duševného a telesného. Kto to nebude hľadať, zbytočne si bude dávať nejaké nereálne ciele. Našou métou by mal byť pohyb - a to je život a zdravie. Osobne si myslím, že veľa času trávime doma. Vonku môžeme ísť aj v chladnejšom počasí. Je to len miera zvyku a odolnosti organizmu voči nepriaznivým poveternostným situáciám. Aj jesenné počasie prináša veľmi pekný zážitok v podobe duchovného obohatenia sa v prírode. Sme jej neoddeliteľnou súčasťou, nemôžeme sa odtrhnúť od prírody. Ak s ňou nebudeme žiť v harmónii, ona pôjde svojím smerom i bez nás. Aby sme žili zdravo, stačí nám menej pozerať televízor, menej sa hnevať na rôzne spoločenské prejavy, viacej ísť medzi ľudí, mať dosť pohybu, športovať. Mali by sme si častejšie zaplaviť telo hormónom šťastia, ktorý sa volá endorfín. Na prvý pohľad trošku bolí, lebo vzniká pri športovaní. V tej bolesti je  však radosť, že som niečo zvládol, že som niečo dokázal, že som neprijal život pasívne, ale som ho aktívne prežil. 

Hovorili ste všeobecne o potrebe pohybu. Aké športy sú najvhodnejšie?

Ak to telesný stav dovolí, je potrebné celkove zvýšiť telesnú aktivitu. Odporúčajú sa nesúťaživé športy – bicyklovanie, plávanie, turistika, gymnastika. Príroda je najväčšia telocvičňa a je zadarmo. Preferujem prechádzky, intervalovú chôdzu, joging. Mali by sme striedať 50 metrov poklus, 50 metrov rýchlejšiu chôdzu, potom sa vydýchame. Záťaž stupňujeme iba postupne. Každý extrém je škodlivý, treba konať uvážlivo.   

Je potrebné  rátať s diétou?

Samozrejme! Aj tu príroda ponúka nepreberné množstvo dostupných potravín. Základom racionálnej výživy majú byť obilniny, zemiaky, ryža, strukoviny. Chýbajú nám hlavne strukoviny v podobe esenciálnych mastných kyselín. Nad tým by malo byť ovocie a zelenina v naturálnej podobe. V potrave nesmie chýbať mlieko, mliečne výrobky, živočíšne bielkoviny. Až na samom vrchole tejto pyramídy by mali byť tuky a sladkosti. Niet univerzálneho receptu. Každý si musí urobiť vlastnú diétu, aby jeho strava bola pestrá, zaujímavá, chutná. My sme si zvykli na jednotvárne pokrmy. Prijímame vysoké percento tukov až 40 percent, pričom odporúčaná hodnota je 20-25percent. V prípade cukrov, tých by sme mali prijímať okolo 50 percent, hlavne v podobe polysacharidov. Zvyšných 20 – 25 percent našej stravy by mali tvoriť bielkoviny. Mäso môžeme konzumovať v akejkoľvek podobe, ale preferujeme prípravu na prírodný spôsob. Mali by sme sa vyhýbať konzervovaným mäsám a údeninám, ktoré obsahujú veľa soli. Nadmerné množstvo korením zvyšuje chuť do jedla, s čím súvisí neprimeraná konzumácia alkoholických nápojov a piva.

Týka sa metabolický syndróm aj detí?

Všeobecne sa veľmi zaoberáme generáciou, ktorá je v produktívnom veku alebo tou staršou. Ale našu pozornosť málo obraciame do radov mládeže. Dnes je každé tretie dieťa obézne. Bohužiaľ, intervencia štátu a spoločnosti v prospech pohybu a telesného zdravia je minimálna. Nepreferujú sa telesné aktivity. Žiaci nevedia urobiť kotúľ, stojku, výmyk, nevedia preskočiť kozu.  Deťom chýbajú športové vzory, ktoré by chceli nasledovať. Športovci sú prezentovaní iba ako celebrity šoubiznisu. Úspešný je ten, kto rýchlo zarobí, kto sa ukáže ako dravec. Nie ten, kto svoju životnú dráhu beží ako maratónec – vytrvalo, stále a isto. Apeloval by som na mladých ľudí, aby hľadali vzory v telesnej aktivite, lebo tá upevňuje charakter a pripraví človeka lepšie do života.

Aká bola vaša cesta k internému lekárstvu?

Bola to moja predstava už počas štúdia na lekárskej fakulte. Táto voľba bola podmienená aj mojím zrakovým handicapom. Na to, aby bol človek chirurgom, musí mať ostrý zrak, istú manuálnu zručnosť a musí byť svojím spôsobom aj umelcom. Interna sa mi zapáčila aj preto, že je to integrujúci odbor, ktorý zasahuje do všetkých lekárskych odborov. Bez internistu v podstate nikto nezoperuje, nepohne sa bez neho neurológ, gynekológ ani iné odbory. Týmto smerom som sa vyprofiloval už počas štúdia. Interna má strašne veľa možností, vyžaduje syntézu, analýzu, flexibilitu, skúsenosť aj odhad. Internista musí mať odhad aj vo vzťahu k pacientovi, či bude spolupracovať. Dôležitá je tiež prax. Tú získavam už 25 rokov v tejto nemocnici. 

Text a foto: Kvetoslava Mudríková