Časopis IMIDŽ

Ak sa opýtate ľudí, čo si najviac vážia, takmer každý odpovie, že svoje zdravie. Veď len ak sme zdraví, môžeme plnými dúškami využívať všetky možnosti, ktoré nám život ponúka. Je prirodzené, že ak ochorieme, navštívime lekára a podstúpime liečbu, ktorá nás môže uzdraviť, alebo aspoň priblížiť k pocitu zdravia. Niektorí ľudia kvôli strachu z lekárov podstupujú samoliečbu, respektíve popierajú, že by niečím trpeli, len aby nemuseli navštíviť lekára. Existujú však ľudia, ktorí sa svojím zdravím zaoberajú takmer každú minútu svojho bytia. Túžia po zdraví, je to ich primárne želanie, pretože sú presvedčení o tom, že sú chorí. Paradoxom je, že sú úplne zdraví. Áno, tušíte správne. Dnešnou témou je hypochondria. Poznáte ten vtip: Viete, čo má hypochonder napísané na náhrobnom kameni? „Ja som vám to vravel!“ Hoci nám správanie hypochondra neraz vylúdi úsmev na tvári, ide o vážne ochorenie, ktoré rozhodne netreba podceňovať. Psychológ, resp. psychiater býva väčšinou tým posledným, ku ktorým hypochonder zavíta. Tak to bolo aj v prípade 32-ročného Slava, ktorý ma vyhľadal spolu s manželkou až po niekoľkých rokoch trápenia. Najprv prišla do poradne jeho manželka, pani Viera, ktorá manželovým ochorením mnohokrát psychicky trpela viac ako samotný Slavo. „Neviete si ani predstaviť, aké ťažké je pre mňa počúvať tie večné katastrofické scenáre o tom, akými chorobami môj manžel trpí, čo všetko mu hrozí, čím všetkým sa počas dňa nakazil, čo ho bolí a podobne. Pritom absolvoval nespočetné množstvo vyšetrení, ktoré nič nepotvrdili. Všetky výsledky boli negatívne. Preto nám viacerí lekári odporúčali, aby sme navštívili psychiatra a psychológa, lebo sa domnievajú, že všetky symptómy chorôb majú psychický pôvod. Bolo veľmi ťažké manžela presvedčiť, aby za vami prišiel, lebo on tvrdí, že nie je blázon, len naše zdravotníctvo je neschopné potvrdiť mu všetky jeho diagnózy.“ Bežný pracovný deň pána Slava vyzerá takto. Už jeho ranné vstávanie je plné obáv. Ako prvé sa ozývajú kolenné kĺby. Kým vstane z postele, musí ich poriadne rozhýbať. Prvá myšlienka, ktorá mu pritom napadne je, že musí čo najskôr zájsť za ortopédom. „Určite je to začínajúca reuma. Je len otázkou času, kedy mi to prejde na ostatné kĺby a potom už ani nevstanem.“ To, že to súvisí so včerajším upratovaním v pivnici a neustálym zohýbaním sa, Slava ani nenapadne. V kúpeľni sa pravidelne poobzerá v zrkadle. Prvé, čo si všimne, sú ovisnuté a napuchnuté viečka. Jeho sebadiagnostický pohľad mu vraví, že sa určite niečo nekalé deje s jeho obličkami. Určite mu dobre nefiltrujú moč a nakoniec, poslednú dobu cítil intenzívne pichanie práve tam. To, že bol včera do polnoci na internete kvôli informáciám o srdcových poruchách, z čoho má opuchnuté oči, je opäť mimo jeho vedomia. Bledá pokožka. Na hrebeni pár vypadnutých vlasov. Na ľavom líci zazrie dve škvrny vo veľkosti mince. „To budú určite pečeňové škvrny,“ pomyslí si. „Musím ísť na kompletné testy, veď konečne mi už musia niečo z krvi zistiť. Človek má rakovinu a všetci lekári sa tvária, akoby sa nič nedialo.“ Pri dýchaní má Slavo pocity, že ho dusí na prieduškách. Ťažko sa mu dýcha, zrazu cíti, akoby mal odpadnúť. Chytí sa umývadla a z posledných síl stihne
zavolať na manželku a syna. Tí ho podoprú a odnesú do postele. Nasleduje užitie liekov a telefonické objednanie sa na pľúcne. Veď to bude určite nejaký nález na pľúcach. Nedávno čítal, že je zvýšený výskyt nejakých dýchacích ťažkostí. „Určite ma niekto nakazil. Pri mojej smole to bude stopercentne začínajúci sa zápal pľúc.“ Nakoniec sa nejako pozbieral a aj keď s problémami, rozhodol sa ísť do práce. Pri obede Slavovi nechutí, cíti nafúknuté brucho, zle mu trávi, pichá ho v boku, ozývajú sa mu črevá. Slavo je presvedčený, že roky je za tým žalúdočný vred, ktorý je tak ukrytý, že mu ho doteraz nemohli nájsť. „A koniec-koncov, čo som očakával od nášho zdravotníctva. Všetko sa fláka, prístroje sú zastaralé. V Amerike by ma už dávno liečili.“ V podvečer Slava pichá pri srdci, po celom dni má pocit ako na odpadnutie, bolí ho hlava. Je presvedčený, že to bude slabý infarkt. Chce volať sanitku, pričom sa s ním háda jeho manželka. Kričí na neho, že už má toho dosť, že každú chvíľu volá záchranku. Slavo sa cíti úplne na dne, nepochopený, chorý. „To musím až zomrieť, aby ste ty aj lekári pochopili, že som vážne chorý?“
Hypochondria môže vypuknúť v každom veku. Lekári evidujú okolo päť percent takýchto pacientov. Prvé príznaky sa objavujú u mužov okolo tridsiateho veku života, u žien okolo štyridsiatky. Nevylučuje to ale, že symptómy hypochondrie sa môžu objaviť aj u mladších ľudí. Môže to súvisieť s dedičnými faktormi, ale aj s predispozíciou osobnosti k sebapozorovaniu či vytváraniu si rôznych obáv. Veľký vplyv má na to aj výchova. Ak bol jeden z rodičov na svoje zdravie príliš úzkostlivý, môže sa to preniesť aj na potomka, pretože správanie rodičov je pre nás vzorom. Hypochondri taktiež pochádzajú väčšinou z nestabilných rodinných pomerov a konfliktných vzťahov. Vyvolávajúcim faktorom môže niekedy byť naozaj prekonané ochorenie, či nie príliš zodpovedný či neetický prístup lekára, resp. zdravotníckeho personálu. V neposlednom rade hypochondria sa môže prejaviť aj ako následok šoku, ktorý vyvolala napríklad smrť blízkeho človeka. Väčšinou to ale funguje u ľudí, ktorí majú na takéto správanie predispozíciu (nízke sebavedomie, ustráchanosť, úzkostlivosť, melanchólia, neschopnosť zvládať stres a konflikty a iné), chronický stres, preťaženosť, nedostatok spánku, relaxu a  oddychu môžu tiež negatívne ovplyvniť adekvátne pociťovanie vlastného zdravia. Slava najviac nahnevá, ak ho niekto označí za simulanta. Kolegovia v práci, či kamaráti si niekedy robia z neho „srandu“, že je prešibaný, lebo sa svojím „únikom“ do choroby veľakrát zbaví nejakých nepríjemných povinností. Preto je tu namieste povedať, že hypochonder nie je v žiadnom prípade simulant. To si netreba zamieňať. Simulant vie, že mu nič nie je, že je zdravý. Svoje zdravotné ťažkosti si vymýšľa a zveličuje ich, aby dosiahol nejakú výhodu. Naproti tomu, hypochonder trpí akoby bol naozaj chorý, o čom je on presvedčený. Svoje problémy si nevymýšľa, on ich naozaj pociťuje a prežíva. Zo strachu o svoje zdravie a život prežíva veľký stres, depresie a úzkosť. Často maróduje, izoluje sa, čím trpí nielen on, ale aj jeho rodina. Kvalita života u takého človeka sa jednoznačne zhoršuje. Hypochonder nevyhnutne potrebuje pomoc psychológa a psychiatra. Lenže iba máloktorý hypochonder pripustí, že za jeho telesnými problémami sú problémy psychické.  Jeho ťažkosti a veľakrát aj bolesti sú spôsobené
nie chorobou či poruchou orgánu, na ktorý sa  sťažuje, ale poruchou vegetatívneho nervového systému riadeného podvedomím. Slavo sa často bojí dopredu. Sú dni, v ktorých sa doslova naprogramuje na nepohodu tak, ž e mu naozaj príde zle. Vtedy je pre neho problémom čo len vyjsť von, vstať z postele. Niekedy vie dopredu, že ochorie. Už pohľad z okna mu napovie, čo vonku zaručene „chytí“. Terapeutická práca s hypochondrom je veľmi náročná. Vyžaduje veľkú dávku empatie, pretože hypochonder je naučený, že lekári ho už nepočúvajú a neberú vážne. Dôležitá je aj spolupráca s psychiatrom, pretože často sa psychoterapia musí spájať aj s farmakoterapiou, užívaním antidepresív. Relaxačné techniky, odblokovanie naučeného správania, získať nadhľad a odstup od problémov a symptómov ochorenia, hypnóza, či naučenie sa novému zdravému životnému štýlu býva pre hypochondra v terapii dôležité. Vhodné je aj jeho zapojenie sa do terapeutickej skupiny, ktorá mu môže nastaviť zrkadlo a podnecovať ho k zmene. Slavo musí ešte na seba veľa popracovať. Ťažko v tejto chvíli hovoriť o prognóze, ale ak pochopí a pripustí, že nie telo, ale psychika je to, s čím sa musí naučiť pracovať, má veľkú šancu uspieť.

Mgr. Radomír Warošek, psychológ

Foto: ZAT