Časopis IMIDŽ

Leží na krajnej posteli, vychudnutý, na pohľad biedny, v hlave má priehlbinu v tvare malej misky. Okolo členkov sa červená ochrana z mäkkej penovej hmoty, aby ho netlačili kostičky. „Otvorte ústa, pán docent, tak...,“ prihovára sa mu sestrička pri raňajšom, obedňajšom aj večernom kŕmení. Keď prehltne tých pár lyžičiek, ktoré ho majú udržať pri živote, otočí hlavu nabok, že už viac nechce, že s jedením skončil. Trpezlivo znáša tento stav, aj keď sám nie je schopný zmeniť ani polohu a nemá dosť síl povedať ďakujem aspoň niekomu z tých ľudí, ktorí sa mu snažia situáciu zmierniť. Často za ním chodí dcéra, ticho sedí pri lôžku držiac ho za ruku. Z času na čas mu utrie pot z čela, jemne ho zodvihne a priloží mu pohár vody k ústam. Z medicínskych kruhov ho poznali všetci. Mnohých z nich učil, školskú medicínu aj prax vedel dokonale skĺbiť. Tradovalo sa, že kto prejde „jeho“ predmetom, akoby už skončil školu. A teraz tu leží. Vetchý starec, celkom nemohúci, vo všetkom odkázaný na iných. Nikto nevie čo sa mu preháňa hlavou, už to nie je schopný vyjaviť. Medicínsky pokrok a starostlivosť mu nedovolia odísť z tohto sveta len tak. Ešte stále má silné väzby na hmotu a nevie si predstaviť, že by ako ľahký vánok  vystúpal do výšky a zhora sa pozeral na svoje už neživé telo. Keď ten čas príde, bude to jeho vykúpením.

Gizela
Gizela je obyčajná, jednoduchá žena, ale zdravý sedliacky úsudok by jej kdekto mohol závidieť. Nemá v sebe falše a to čo si myslí, dokáže povedať diplomaticky, aj keď ju k tomu nikto neučil. Ktohovie kde to nabrala, veď vo veľkovývarovni, kde sa varí tisíc obedov denne pre niekoľko podnikov, nemávajú najjemnejšie spôsoby. Má dačo vyše štyridsiatky, tri odrastené deti, dom na dedine. Muža pochovala už pred pár rokmi. Teraz má sama zdravotné problémy, ale je v dobrých rukách a nepochybuje o tom, že sa ich zbaví. „Muža som opatrovala jedenásť rokov,“ celkom vecne konštatuje a ani dnes by nepripustila, že toľko obety, koľko si tento muž vyžadoval, by nie každý dokázal zvládnuť v pokoji a bez nervozity. Gizela bola navonok pokojná aj vtedy, keď jej mužovi vyoperovali hlasivky napadnuté rakovinou. Neskôr prišiel na rad hrtan, a to sa už nedalo inak, iba ho kŕmiť cez hadičku. Jej muž najhoršie vnímal stratu hlasu. Z otvoru na hrdle vychádzal sipivý nejasný zvuk, mali to byť slová a vety, ktorým rozumel jediný malý človiečik - štvorročné bratovo dieťa. Dlho predlho trvalo, kým si Gizelin manžel zvykol, že je v novej situácii, že už nemôže robiť také roboty ako predtým, že celá ťarcha prešla na jeho ženu. Postupne sa všetko normalizovalo, dni dostali zabehaný rytmus. Ráno pred štvrtou sa Gizela vyšupla z postele a po nutnej hygiene sa náhlila na autobus, aby už o šiestej mohla napĺňať hrnce vodou na ryžu alebo na zemiaky. Ťažkou robotou v kuchyni si poškodila chrbticu, ale nesťažovala sa. O muža sa starala ako najlepšie vedela, aj synom dala do vienka všetko, čo by pre praktický život mohli potrebovať. Ktohovie čo viedlo Gizelinho muža k tomu, aby raz večer povedal svojej žene túto vetu: „Poď ma osprchovať a priprav mi sem na stoličku ten sivý oblek.“
Do rána v pokoji a tichosti dodýchal. Gizelina svokra Ilona, ktovie prečo, nikdy nevedela nájsť
pekné slovo pre svoju nevestu. Tiež už bola vdova, starý dedinský dom s pavlačou mala hneď oproti a aj keď sa opierala o paličku, chodila svižne, hlavne pletkovať po susedoch. Nedalo jej, aby si sem – tam neoprela o nevestu jazyk, ale to len u tých, čo mali taký istý zámer voči svojim príbuzným, pre ktorých nikto nebol dosť dobrý. Nečudo, že vzťahy medzi Gizelou a jej svokrou boli formálne, že Gizela akurát prehodila dobrý deň, keď sa náhodou stretli. Až raz jej milá svokra po ktorejsi susede odkázala, že nech sa jej viacej nezdraví, že ona sa bez toho zaobíde. Odvtedy prechádzali okolo seba ako cudzie osoby. Ilona mala ešte dve deti, ale ani jedno z nich nebývalo v dedine. Iba z času na čas za ňou zašli, hlavne cez víkend . Nič sa nemenilo dovtedy, kým Ilona nedostala mozgovú príhodu a na pol tela ochrnula. „Kto sa mal o ňu postarať, vari ju nechať napospas?“ pýtala sa Gizela ešte v čase, keď jej svokru v nemocnici vyškrabovali z najhoršieho. Žena, ktorá si neželala ani pozdrav od svojej nevesty, bola zrazu v situácii, keď bola nútená prijať jej pomoc. Kto by jej zakúril do pece, kto doniesol vody zo studne, kto uvaril a nachoval ju? Polovicu tela necítila, dokázala zodvihnúť iba jednu chvejúcu sa ruku, lyžicu s polievkou vždy rozliala. „Ach Gizela, už nemáš rodičov, máš aspoň mňa,“ povedala raz, možno to myslela aj úprimne, pričom nikdy nevyzdvihla obetavú starostlivosť svojej nevesty, bez ktorej by ktovie ako žila. Gizela všetko prežrela a s vrodenou dobrotou a nekonečnou schopnosťou starať sa o iných svokru doopatrovala. Keď bolo treba zaplatiť pohreb, vkladná knižka, ktorá mala byť u dcéry svokry Ilony, záhadne zmizla. Vraj žiadna nebola. Gizela uhradila všetky náklady. Hneď po kare, keď sa všetci rozišli, podarená Ilonina dcéra s manželom vyniesli z domca veci, čo sa im zmestili do auta. Hneď na druhý deň prišli s nákladným autom a z domu  poodnášali všetko, čo sa dalo. Vzali ešte aj pokálané drevo z kôlne, čo pripravili na kúrenie Gizelini synovia. Domec bol ešte za života prepísaný na jedného z vnukov, ale ani jedno z dcériných detí na neho nemalo nárok, a teda ani na to, čo bolo vo vnútri. Gizela sa na to  vyvlačovanie pozerala z okna a v duchu sa im privrávala: „Načo vám to všetko bude? Kam to dáte, do bazáru? Či nemáte v sebe kus hanby? Či sa nebojíte maminho trestu? Určite vás vidí
a tam hore plače od žiaľu.“ O chvíľu sa zo zamračenej oblohy spustil dážď.
Albína
„Joj, ťažký život som ja mala, veru ťažký,“ zalamuje rukami  Albína. Patrí medzi tých ľudí, ktorým sa celý deň nezastaví jazyk. Najfarbistejšie vie opisovať svoj žlčník, opakované koliky, pichanie v boku, bolesti v kolenách aj v ramenách, závraty, hučanie v hlave, aj kŕče v bruchu. K tomu všetkému svoje pocity, ktoré sú neustále spojené s pozorovaním svojho tela. Je pritom veselá, akoby rozradostená: „Jaj, teraz ma nič nebolí,“ dokáže vyhŕknuť v prúde reči a po chvíli zaúpie:
„Jaj, jajajaj, keby aspoň to lámanie v kolene poľavilo...“ Všetci naokolo vedia čo ju kde a kedy  zabolí, dáva to na známosť bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Na detstvo si Albína spomína ako na sivý sen prežitý v chalúpke postavenej z hlinených váľkov vo vlhkom svahu na okraji mesta, kde boli domy tých bohatších a ešte akýchsi vydedencov s mnohými deťmi. Hlinený domček mal kuchynku a jednu izbu, iba detí bolo dosť. Šesť drobcov sa podarilo priviesť na svet matke - upratovačke. Otec spočiatku slušne zarábal, vtedy sa stavali železiarne,
roboty bolo neúrekom. Nešťastie však prikvačilo chlapa aj rodinu. Pri stavbe ho neopatrnou manipuláciou zasypalo suchým betónom. Nadýchal sa ho, ledva obžil. Už sa nemohol vrátiť do roboty, zle sa mu dýchalo, aj polámané rebrá sa mu dajako krivo zrástli, hrudník sa mu neprirodzene vyklenul, stal sa z neho invalid. Času mal zrazu neúrekom a čo už len robiť v domci s jednou izbou a toľkými hladnými krkmi? To je lepšie zájsť si do krčmy a prevrátiť zopár pohárikov. Pil čoraz častejšie a čoraz viac. Stávalo sa, že aj biedny invalidný dôchodok prepil ešte v deň, čo ho dostal. Žena a staršie deti v čase letnej sezóny chodili susedom okopávať zemiaky a plieť zeleninové hriadky, aby dostali zopár koreňov mrkvy, petržlenu či hlávku kapusty. „Jaj, moja mama bola parádnica,“ spomína si Albína a popisuje, ako si obliekala obnosené sako od susedky a blúzku od ďalšej. Aj deťom sa zriedka ušlo dačo nové z obchodu a načo aj, všetci naokolo vedeli, že v tejto rodine sa každá, aj zodratá košieľka zíde. Keď mala Albína sedemnásť, odišla z domu. Už bola vyučená šička a vo veľkej továrni na pánske obleky, kde sa prišívala prestížna zahraničná značka, zošívala bočné švy na nohaviciach. Zakrátko sa vydala a hneď po sebe porodila tri deti. Najstarší syn má teraz tridsať. Práve sa vrátil z Írska. Po troch namáhavých rokoch, keď írskym kamiónom brázdil anglické cesty, chce chvíľu odpočívať.
Do Írska sa už nevráti, zostane doma. Rád by si našiel dievča, s ktorým by sa oženil. Teraz prišiel pozrieť mamu do nemocnice a so smiechom popisuje, ako uvaril polievku a že jej doniesol z nej ochutnať. Albína prehltne zopár lyžíc, už je vlažná, hoci bola v termoske, ala aj tak vychvaľuje do neba: „Tá ma postaví na nohy, už ani kŕče v bruchu nemám. Synu môj, to je hotový balzam!“ Mladý muž sa spokojne usmieva. „Konečne bude doma veselo,“ pooobjíma si matku a vezme jej tašku cez rameno. Ponúkne jej oporu, Albína povie že netreba, že toľko ešte vládze. A melie ďalej, neustále si zodiera jazyk a jej syn sa spokojne usmieva. Albínu práve prepustili z nemocnice.

Štefánia
„Celý život som nenávidela svoje meno, volali ma Štefa,“ otočí hlavu k susedke, ktorá leží hneď vedľa na nemocničnej posteli. A to nie je jej jediná nenávisť, má jej v sebe veľa, aj keď si to nechce pripustiť. „Mama, máš tam všetko. Keď poviem všetko, tak všetko,“ nervózne reaguje syn, keď sa ho pýta na nožničky na nechty. Ibaže Štefe chýba všeličo, čo vyžaduje nemocničný pobyt. Nemá nič s dlhým rukávom, zato dve tričká s krátkym a tenkú nočnú košeľu. Chýba jej  župan a toaletný papier, zato do skrinky jej dali zo šesť bielych rožkov a šunkovú salámu. „Ja som chcela šunku, nie toto,“ s odporom v hlase vyhlási, keď sa na to na druhý deň pozrie. Ani neochutná, ktovie prečo na to pokladie použitú vatu a všetko vyhodí do koša. Štefa nie je až taká stará, má iba 65, ale vyzerá na 80. Celkom bezzubá, bez protézy, vychudnutá, s ničím nie  je spokojná. Do nemocnice ju sanitka priviezla večer, po zjavnej diabetickej kóme. Syn s frajerkou, s ktorými žije v jednom byte, prišli hneď na druhý deň, ale spolu viedli čudnú reč. Štefa im vyčítala, že nemá to, čo potrebuje, že klieštiky sú v priečinku, prečo ich nedoniesli, bola nepríjemná, rozčúlila syna, ten kričal a bez pozdravu odišiel. Štefa bola v čase svojich aktívnych pracovných rokov žeriavničkou. Medzi chlapmi sa naučila tvrdosti, už sa jej ženská jemnosť nikdy nevrátila. A ktohovie, možno jej vždy chýbala. Mala iba jediného syna, ten sa pred pár rokmi rozviedol a nasťahoval sa späť k matke. Priviedol si frajetku, navonok pokojné, slušné žieňa, ktoré sa snažilo tlmiť nárazové plochy medzi nimi dvoma. „Už mi ju sem nikdy nevoď, nechcem ju vidieť,“ vyhlásila synovi pri tretej návšteve. „Mama, veď sa o teba stará, varí ti, nič doma nemusíš robiť, a ty...“ povedal trpko a zase sa rozkričal, lebo aj krátke stretnutie s matkou ho vedelo rozčúliť. Budúca nevesta sa Štefe nepáčila, mala voči nej tisícero výhrad. Na jej podnet vraj vymenili v byte všetok nábytok a jej starý a dobrý rozsekali na kúsky. Celé dni je doma sama, nikto sa o ňu nestará, nemá čo robiť, nikde nechodí, je smutná. Tak to vraví a určite to aj tak cíti, ale čo s ňou, keď ju nič nezaujíma a neurobí ani nič pre seba, aj keby mohla? S ničím nie je spokojná, lebo nikdy to nie je tak, ako si to vytvorí v predstavách. Mladým
musí poriadne liezť na nervy. Zrejme sa jej v máločom dá ulahodiť. Lebo aj v nemocnici – na raňajky ako diabetička dostane pekné kuracie stehno - ofrfle ho. Obed aj večera sú o ničom. Chcela by „svačinku“, ale keď si odloží rožok z raňajok aj s maslom, vyhodí ich, chce niečo iné. Ráno si nalieva sladený čaj a nemá ani potuchy o tom, ako by sa so svojím pokročilým diabetom mala stravovať. Možno ani nechce, lebo takto sa aspoň občas dostane do nemocnice, kde sa síce necíti dobre, ale predsa lepšie ako doma, kde jej zavadzia nevesta a možno aj syn. Štefa je už zábudlivá, občas netrafí do jedálne, ide sa osprchovať, ale vraj netečie teplá voda. Nadáva na lekárov, na sestričky, na personál, nadáva na všetko. Žije v smutnom čiernom svete. Nikto a nič nie je dosť dobré, nedá sa jej vyhovieť. Nakoniec riekne: „Keď ma všetko zunuje, dám sa previesť sem.“ Štefa je predsa len v nemocnici spokojnejšia ako doma.

Autor: Lea Gallová

Foto: (int.)