Časopis IMIDŽ

Cigánske veštenie

„Moje miesto je tam, kde sú moji ľudia,“ hovoria o sebe potulní Rómovia z Indie, známi ako tuláci bez domova, či deti vetra. Do Európy prichádzali spolu s osmanskými Turkami, pravdepodobne ako ich zajatci. Ako národ predstavovali čudákov a ich inakosť považovali za nebezpečnú. Boli senzibilní, mali schopnosť pravdivo odhadnúť charakter neznámeho človeka, rozumeli vplyvom počasia. Ich tmavé vlasy a oči, stredne tmavá až tmavá pleť, nižší vzrast, obľuba pestrých až krikľavých farieb a zlatých šperkov, pôsobila na ľudí priam mysticky. Ženy si vlasy nechávali voľne rozpustené, niektoré si vkladali za ucho kvet. Kočujúc a putujúc z krajiny do krajiny im často išlo o prežitie a kvôli zlým životným podmienkam sa z nich veľakrát stávali zlodeji. Najčastejšie sa zamestnávali ako hudobníci, tanečníci, kováči, metlári, opatrovatelia koní. Ženským zamestnaním bolo pletenie povrazov, tkanie šnúrok, výroba kief a štetiek z prasačích štetín a veštenie z kariet, dlane, či kávy. Cigánske ženské duše boli veľmi intuitívne, rozumeli životu, láske a spaľujúcej vášni. Pôvod starých vešteckých kariet siaha k veštkyni a autorke cigánskych kariet Marii Anne Le Normandovej. Cigánky sa už oddávna spájajú s veštením a vykladaním kariet. Ich vedomie a podvedomie vedelo citlivo reagovať na ich symboliku, vedeli predpovedať budúcnosť, naznačiť najlepšie možné riešenie problému a zanalyzovať nové možnosti. Ich jazyk rómčina obsahuje množstvo mnohovýznamových slov a citosloviec. Slovám dodávala konkrétny význam mimika, gestá a výška hlasu. Rómovia dodržiavajú pri rôznych príležitostiach mnoho povier a zvykov, lebo veria, že sa tým ochránia pred zlými silami a zabezpečia si takto pre seba a svoje rodiny zdravie a šťastie. Nad uchovávaním prastarých zvykov, ktoré sa odovzdávali z pokolenia na pokolenie bdeli ženy, najmä staršia žena, ktorá rozumela liečeniu, vešteniu a čarovaniu. Volali ju phuri daj (stará matka).

Blízka im bola ľúbostná mágia, teda ľúbostné veštenie. Staré sedmohradské Cigánky verili tomu, že jadierka z jablka, spálené na prach a zmiešané s menštruačnou krvou, doženú mládenca k „šialenej láske“, ak mu ich pomiešajú do pokrmu. Alebo ak mu ukradnú niekoľko vlasov a uvaria ich s dulovými jadrami a niekoľkými kvapkami krvi dievčaťa z ľavého malíčka na kašu, ktorú dievčina požuje pri  splne mesiaca a tri razy zopakuje: „Žujem tvoje vlasy, žujem svoju krv, z vlasov a krvi nech sa zrodí láska, nech sa zrodí nový život pre nás.“ Potom má potrieť touto kašou niektorú časť oblečenia milovaného mládenca, aby nikde nenašiel pokoja iba u nej. K ďalším magickým čarom patrila ľudská podoba z cesta, do ktorej Cigánka primiesila vlasy, sliny, krv a nechty milovaného muža. Keď sa priblížil spln mesiaca, zakopala túto figúrku na križovatke a vymočila sa na tomto mieste so slovami: „Peter, Peter, ľúbim ťa! Keď zhnije tvoja podoba, potom ako pes za sučkou pribehneš, miláčik, za mnou!“ Ak zomrela žena, ktorá u sedmohradských Cigánov mala povesť čarodejníčky, treli dievčatá tajne kúskom súkna jej rebro (ako sídlo života), nosili ho deväť dní na holom tele, a napokon ho skropili niekoľkými kvapkami krvi zo svojej ľavej ruky a spálili ho. Získaný popol primiešali do jedla a nápojov osoby, ktorej lásku si chceli pričarovať. A ak chcelo dievča poznať svojho budúceho milého, malo ísť vo svätojurskú noc na križovatku, učesať si vlasy dozadu, pichnúť sa novou ihlou do malíčka na ľavej ruke a nechať spadnúť tri kvapky krvi na zem. Pritom malo hovoriť: „Svoju krv dávam svojmu najmilšiemu, ktorého vidím, a ktorému mám patriť.“ Z kvapiek krvi mala vystúpiť postava jej budúceho manžela a pomaly sa rozplynúť do vzduchu. Krv s prachom a blatom však muselo dievča zobrať a hodiť do tečúcej vody. Pri nahováračkách cigánsky mládenec ponúkol svojej vyvolenej tri zápalky, aby si zapálila fajku, alebo cigaretu. Ak si dievčina vzala všetky tri, bola mu naklonená. Ak si zobrala len jednu, nechcela ho. Podobne to robila Cigánka ak sa uchádzala o niektorého muža. Inokedy cigánsky chlapec spustil pred dievčaťom na zem ružu a ak ju dievča zdvihlo, súhlasilo s jeho vyzvaním. Rómska ľudová múdrosť hovorí: „Do muža vstupuje láska očami, do ženy ušami.“

Rómovia neveľmi dbali o uzavretie sobáša. Pre mladých ľudí usporiadali mangavipen (pytačky). Rodina mládenca navštívila rodinu budúcej nevesty a vzájomne sa pohostili. Keď obaja mladí prisľúbili, že sa budú mať radi a budú spolu dobre nažívať, vážený muž z osady (čibalo) im zaviazal šatkou prekrížené zápästie a do dlaní im nalial víno. Potom čo ženích vypil víno z dlane nevesty a nevesta z dlane ženícha, sa pobozkali a od tej chvíle boli považovaní za manželov. Sobáš a veľkú svadbu im usporiadali až neskôr, keď si našetrili peniaze a keď už mali spolu jedno, dve deti. Ak sa chceli šťastne vydať alebo oženiť, nesmeli na ich svadbách chýbať metly z brezového prútia. Pre ľudí, ktorí vstupovali zvonku do rodiny, bolo najdôležitejšie získať si dôveru muža. Nevesta zvyčajne bývala staršia ako ženích, aby mohla ihneď plniť povinnosti spojené s materstvom. Prvá láska je u nich obyčajne aj posledná.

Pre Rómov je typická vysoká pôrodnosť, ich rodiny sú veľké a za príbuzných považujú aj potomkov z tretieho kolena. Hovoria: „Ak nie sú deti, nie je šťastie.“ Ak niektorá žena očakávala narodenie dieťatka, podľa tvaru bruška usudzovali, či to bude dievčatko a či chlapček. Ak ho žena mala špicaté, tak chlapec a ak okrúhle, tak dievča. Aby sa jej narodilo zdravé dieťa, nesmela sa pozerať na nezdravých ľudí a niektoré zvieratá, napríklad hady a žaby. Ak sa dieťa narodilo so zúbkom, verili, že sa z neho stane veštec. Verili, že novorodencovi hrozí nebezpečenstvo od zlých stríg, a preto pod perinku kládli rôzne špicaté predmety, napr. ihly, nožnice, hrebeň, ktoré mali strige zobrať moc a dieťatko ochrániť. Až do krstu nechávali novorodencovi celú noc svietiť svetlo. Proti urieknutiu uväzovali dieťatku na zápästie červenú stužku, a ak boli presvedčení, že dieťa niekto uriekol, pripravili „uhlíkovú vodu“, ktorou ho poumývali. Výchova dieťaťa bola kolektívna. Rómovia aj keď hovoria o Bohu, u nich ide viac o vieru v dobro a zlo. Boja sa však existencie diabla a veria, že diabol sa prevteľuje do podoby rôznych zvierat. Typické je pre nich zaklínanie, často zaklínajú na svoje deti, matku či iných členov rodiny. Pri úmrtí nejakého člena rodiny, zvesia zrkadlo a do truhly dávajú mŕtvemu najkrajšie šaty a jeho obľúbené predmety (mužom fajku, husle, ženám náušnice, prstene, modlitebnú knižku). Cez deň sa pri ňom modlili ženy a v noci muži. Verili, že jeho duša je stále prítomná. Čas pri vartovaní si krátili hraním kariet a rozprávaním príbehov zo života zomretého. V deň pohrebu trikrát s truhlou zaklopali o prah a verili, že duša odišla.

A ak sa vám náhodou bude snívať o nejakej starej cigánke, hovorí sa, že sa dožijete vysokého veku.

MÁRIA MIHÁLIKOVÁ

Ilustračné foto: ZAT