Časopis IMIDŽ

Peter Dvorský sa narodil 25. 9. 1951 a svoje detstvo až do svojich 15 rokov prežil v rodnej Hornej Vsi. V rokoch 1972 až 1996 pôsobil na najvýznamnejších svetových operných javiskách.  Kariéra najlepšieho slovenského tenoristu Petra Dvorského odštartovala v roku 1972 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave úlohou Lenského v Čajkovského opere Eugen Onegin. Odvtedy hosťoval na viac než 60 operných scénach v 25 štátoch sveta.
Právom mu patrí miesto medzi piatimi najlepšími svetový tenoristami. Taliansky kritik a muzikológ Mário Morini ho dokonca označil za posledného nástupcu tradičnej talianskej školy.  Pre svoj taliansky školený hlas mimoriadne krásnej zamatovej farby a majstrovskú kantilénu je obsadzovaný predovšetkým do úloh talianskeho a francúzskeho repertoáru.
Peter Dvorský zaslúžene patrí do kolekcie zlatých hlasov bok po boku s Luciánom Pavarottim, Plácidom Domingom a José Carrerasom. Jeho pôsobenie na Slovensku je lahôdkou pre domáceho diváka a v zahraničí šíri dobré meno  slovenskej opery a kultúry vôbec.

Pochádzate  z Hornej Vsi, ale niektoré pramene uvádzajú ako vaše rodisko Partizánske. Aká je vlastne pravda?

Narodený som v Partizánskom, pretože mamička tam rodila v nemocnici, ale pár dní na to som bol v Hornej Vsi, kde mali naši rodičovský dom, teda tam som žil do mojich 15  rokov. Pri rodičoch som bol až do doby, kedy som začal chodiť do Bratislavy na konzervatórium, lebo to bolo najbližšie. Pre spev ma objavil Eduard Hric, môj učiteľ klavíra, ktorý ma vlastne do  Bratislavy zobral. Potom som chodieval domov už len na prázdniny. Na konzervatórium som chodil celých 6 rokov, pretože ja som nechcel ísť na vysokú školu, ja som si svoj život predstavoval inak. Nepredstavoval som si seba ako vyštudovaného speváka s diplomom v ruke. Túžil som po vyšších métach a hlavne som tužil spievať.

Aké ste mali detstvo? Mal spevácky talent ako Vy čas aj napr. na futbal, hry na indiánov a podobne?

Odpoveď: Z čias detstva rad spomínam na to, ako sme ešte ako chlapci chodievali hrávať futbal, na ihrisku, ktoré ani zďaleka nespĺňalo podmienky, lebo chvíľu sa tam pásli kravy a husi, ktoré upravovali ihrisko po svojom, a potom sme nastúpili my. Ten, kto si nedal pozor mohol padnúť nielen do trávy. Môj indiánsky kostým je azda ešte u rodičov . Mamka mi naň prišila strapce zo záclony a ja vlastnoručne indiánske vzory na nohavice, aby som bol od pravého Winetoua na nerozoznanie. Od svojich 13 rokov, keď som sa zaľúbil do klavíra a do spevu,  som už na futbal nemal čas. Navyše u nás, v Hornej Vsi, sme do 10- teho roku môjho života nemali elektrinu, a tak sme veľa večerov trávili pri sviečkach. Otec bol amatérsky muzikant, vzal husličky do ruky a už sme si pospevovali.

Viem o Vás , že máte ešte štyroch bratov, štyria z vás sú speváci. Kto z Vás bol tým prvolezcom, ktorý v speve šliapal chodník  ostatným ?

Odpoveď: Ja som bol spevom posadnutý odjakživa a ja som im dával vzor, alebo som ich viac menej  provokoval. Mladší brat po mne študoval v Prievidzi aj on chcel  ísť na konzervatórium do Bratislavy, ale  veľmi sa bál, pretože moja mama bola proti. Pamätám si, ako to kedysi vyhovárala aj mne, keď som tam chcel ísť na konzervatórium, ale otec bol  hudobne založený a ten mi to dovolil. Moja mama to ťažko znášala, ale nakoniec aj môj brat Paľo urobil skúšku a dostal sa na konzervatórium v Bratislave. No a moji ďalší bratia Miro a Jaro? Miro  ten išiel na strojnícku priemyslovku do Partizánskeho a Jaro šiel taktiež do Bratislavy. Išiel však na umelecké remeslá v Prievoze, a potom sa dostal na ŠUP – ku študovať kamenosochárstvo a reštaurátorstvo. Môj najstarší brat žil v Partizánskom,  teraz žije v Pezinku ako aj moja mama. Brat Miro tiež túžil po speve a mal dobrý hlas,  pôvodne chcel ísť na konzervatórium, ale neurobil skúšky. Po priemyslovke prišiel do Bratislavy aj on a už sme tam prakticky boli štyria.

Je pravda, že Vás Luciáno Pavarotti označil pre talianske noviny Il Giorno za svojho nástupcu?

 Odpoveď: Dokonca tie noviny mám aj odložené, ale ono to bolo vlastne tak, že som sa s ním spoznal v Milánskej La Scale v 76 – tom roku, ja som tam nastúpil na jeseň v 75- tom na štúdium. Pavarotti bol vtedy na výslní aj na plagátoch mal prívlastok „Kráľ tenorov“. My, ako mladí speváci, sme sledovali s obdivom z galérie  jeho skúšky. Naša riaditeľka nám ho vtedy zavolala na stretnutie.  Po dialógu sa nás spýtal, kto z nás je tenor. My všetci sme veľmi skromne pozerali do zeme. Chcel, aby sme mu zaspievali. No a mne to vyšlo, ja som to zaspieval ako som najlepšie  vedel. Keď to počul, postavil sa  a povedal: „Ja odchádzam, máte tu nového tenora“.  Začal ma objímať a pogratuloval mi. Takže takto sme sa zoznámili. Ja som neskôr niektoré jeho piesne aj prespieval a mal som veľmi dobré kritiky. Bolo to však veľmi náročné alternovať s Pavarottim, bol som však mladý, plný energie a odhodlaný.

V roku 1997 ste vstúpil do politiky, aký je Váš dnešný pohľad na túto situáciu a Vaše účinkovanie v politike? 

 Odpoveď:  Keď to hodnotím z pohľadu dobrého či zlého, tak si myslím, že som nemal vstupovať do politiky. Mnohí ľudia si mysleli, že sa potrebujem zviditeľniť, ale nie je to pravda. Ja som sa viac menej snažil pomôcť dobrej veci. Už dávno predtým som sa zoznámil  s Rudolfom Schusterom. Prechádzali sme si spolu jeho názory. Vznikla medzi nami istá sympatia a myslím si, že bol výborným primátorom. Už vtedy som mu však povedal, že nechcem ísť do politiky. Súhlasil som s jeho krokmi, ale nechcel som to robiť. Myslím si, že politiku nie je možné spájať s umením.

Prešli ste takmer celý svet, videli ste kus “veľkého” sveta. Mnoho slovenských ľudí utekalo do zahraničia. Za slávou a za peniazmi. Nelákalo Vás to trochu, odísť za hranice ?

Odpoveď: Hlavný dôvod bol rodina a krajina, ku ktorej mám veľmi dobrý vzťah. Slovensko je krajina, ktorú milujem a som tu rád. Inam som ísť nechcel. Bol som v zahraničí dlho na krásnych miestach, ale nevedel som si predstaviť žiť tam. Akosi mi chýbal domov. Dúfal som, že doma sa to zmení a zmena prišla, dá sa povedať rýchlo. Mal som tu  rodinu, bratov. Nechcel som  odísť a  spôsobiť bolesť sebe aj rodine. Som veľmi citlivý človek a mám pre rodinu veľký cit. A na druhej strane som si povedal, že zoberiem svojej rodine, svojim dcéram domovskú reč. A čo ak sa nebudem môcť vrátiť?  Veľmi som sa však nezapodieval touto otázkou, súviselo to len tým, že ma občas ľudia prehovárali, aby som ostal v zahraničí. Financie ma nelákali, pretože som slušne zarábal aj doma. Zmysel som v tom nevidel. To nie je to  najpodstatnejšie v živote. Ide o spolužitie s ľudmi. Keď z našej krajiny odíde ten potenciál odbornikov, vynálezcov, doktorov, vedcov, keby všetci odišli preč, tak kto zostane tu?

Čo sa týka Vášho pôsobenia v Košiciach vo funkcii riaditeľa opery, doteraz ste len spievali. Teraz ste však  manažer, máte nejaké vízie, ciele s operou ŠD Košice?

Odpoveď: Chcel by som presvedčiť ľudí aj umelcov, ktorých pozývam, ktorí spievajú v iných divadlách, že sa oplatí do Košíc prísť. Chcel by som košickému publiku dokázať, že sa oplatí prísť na operu. Mám vysoké nároky na umelcov. Ten, ktorý nebude spĺňať moje podmienky, nebude môcť pokračovať. Poznám iné divadlá, ktoré sú charakterom aj veľkosťou mesta menej zaujímavé a robia fantastické predstavenia. Chcem poukázať na to, že tu musia byť nároky väčšie a musím ukázať príklady. Domáci umelci musia vidieť, že treba na sebe veľa pracovať, aby  dosiahli istú úroveň. Všade vo svete je dnes trend, že sa pozývajú hostia, ktorí pritiahnu divákov. Iste, treba mať domáci trend, ale taktiež treba pritiahnuť ľudí z vonku.

Ing. Michal Balog