Časopis IMIDŽ

Desať dní mala trvať dovolenka v peknom hoteli obkolesenom horami. Pre tých, ktorí sa chceli
kochať východom slnka, ktoré sa postupne guľatilo a zlatlo spoza pahorkaktiny, púšťali krehké, jemné piesne, určené iba pre citlivé ucho pripravené vstať do ticha. „Karolínka, vstávaj, poď, stojí to za to!“ tíško sa prihováram mladej spolubývajúcej. Zamrví sa, dáva o sebe vedieť, ale ja dobre viem, že nevstane ani dnes, rovnako ako včera, predvčerom a ani po ďalšie rána. Napriek tomu sa nevzdávam. Chcem, aby pocítila silu rozpuku, keď šero ustupuje jasu a z tieňov vystupujú bytosti svetla. Karolínka sem prišla hlavne preto, aby si odpočinula. V jej predstavách
to bol predovšetkým spánok, a ten si výdatne užívala. Dokázala prespať celé dopoludnie po raňajkách, popoludnie po obede, iba večer po jedle si ešte chvíľu posedela, aby po takých dvoch hodinkách opäť zaľahla do postele. Bol to naozaj špeciálny pobyt, dovolenka určená pre ľudí osamelých, utrápených, s rôznymi problémami, ktorých by sa radi zbavili. Náplňou pobytu boli aj rozhovory s psychológom, vypracovanie horoskopu a numerologický rozbor, špeciálna analýza toho druhu trápenia, s akým sem človek prišiel a ďalšie služby vrátane masáží, cvičenia v bazéne a sauna. Desať dní sa nám otváral svet toho druhého. Cielene sme doň vstupovali, aby sme aj tú najmenšiu bolesť vedeli precítiť a potom sa na ňu pozrieť svojimi, teda cudzími očami. Ak sa človek naozaj podvolil atmosfére a každodenným relaxačným cvičeniam, do ktorých patrilo aj meditatívne pozorovanie východu slnka, do človeka vstupoval radostný pokoj. Iba Karolínka nič z toho nevnímala. Prespala takmer celý čas. V noci sa občas posadila akoby videla zjavenie, aby sa vzápätí celá zahrabala pod paplón. Neraz čosi nezrozumiteľne vykríkla, bol v tom strach a nepokoj. Dušu mala boľavú, ale bála sa ju liečiť. Raz večer, keď do okna nakúkal kosák mesiaca, sa Karolínka rozhovorila. Akoby čakala na vhodný okamih, keď všetko, čo bolo vo vnútri utlmené, už nenašlo dosť miesta a dralo sa von. Reč bola útržkovitá, niektoré časti v náznakoch, ale nakoniec bola z toho takmer spoveď, ktorou si očisťovala vnútro. Karolínka bola čašníčkou v hoteli v nemenovanom meste v Rakúsku. Keď tam zakotvila, bolo to  pred piatimi rokmi, sotva vedela pár slov po nemecky. Nosila haldy tanierov a príborov, aby ich potom spôsobne uložila po stoloch, tak ako jej to ukázali. Len čo zvládla bežné základy, vraj „aby ju nepredali“, navliekli ju do krátkej úzkej sukničky a bielej blúzky s dvomi visiacimi pruhmi okolo pliec, ktoré poletovali pri rýchlej chôdzi. To bola štandardná uniforma pre obsluhujúci personál. „Odvtedy tento odev vyzliekam iba na noc,“ vecne konštatuje. „Narobím sa ako kôň. Ak by niekto čakal dlhšie ako desať minút, hneď by sa šiel sťažovať. A to sú peniažky dole a ešte k tomu papuľová polievka! My sme taká bežná reštaurácia. Varí sa tam všetko, ale aj také jedlá ako býčie žľazy alebo obličky na víne. Suroviny sú lacné, ale urobia z toho špecialitu a ľudia sa idú potrhať. Hostí máme väčšinou tých istých, sme pre nich akoby jedáleň, kde si chodia zapĺňať žalúdky. Rýchlo sa najedia, obedňajšia prestávka nie je dlhá, nemajú tam čas vysedávať. Lietam od stola k stolu, ale väčšina ma ani nevníma. Som pre nich luft, vzduch, nič. Dlho mi trvalo, kým som na to prišla. A čo z duše nenávidím, keď ma niekto ťapne po zadku. Len
tak, z roztopaše. Vtedy sa viem veľmi škaredo pozrieť, ale šéf mi povedal, že sa mám otočiť a usmiať sa na toho človeka. Je tam jeden taký, čo na to prišiel, že to nemám rada, napriek tomu, že vycerím zuby, akože sa usmievam. Má radosť z toho, že ma tým ťapnutím dokáže vytočiť. Sú  takí ľudia, čo sa tešia presne z toho, čo sa tebe nepáči.   O tom by som vedela rozprávať...“ Karolínka vníma svoj život ako fádny, jednotvárny, bez perspektívy. Cíti únavu, ktorej sa nevie zbaviť, aj nudu. Nevidí zmysel toho celého, nič ju neteší. Už aj peniaze, kvôli ktorým sa tam vybrala, nemajú tú silu ako voľakedy. Ukladá eurá do banky, aby si potom, keď bude mať dosť, mohla kúpiť byt a zariadiť si samostatný život. Tu u nás, doma. Karolínka je v silnej depresii. Nevie nájsť ani toľko sily, aby zišla o poschodie nižšie a zverila sa so svojimi problémami odborníkovi. Je tu, zaplatila si ho v r e l a x a č n o m pobyte, ale ona nie, jej stačí táto výpoveď, vraj jej je hneď ľahšie. Celkom nepatrný záblesk v očiach, skúmavý pohľad zboku napovedá, že chce ešte čosi dodať, ale váha, nie si je istá, bojí sa nepochopenia. Ak prepasieme ten správny okamih, nikdy sa z nej nevyplaví bolesť, ktorá ju umára. Ibaže ja neviem, či ju mám podporiť alebo treba mlčať. „Mám milenca,“ povie nakoniec ticho so sklopenými očami. „No fajn, to je dobre,“ vravím s umelým nadšením v hlase. „Nie je to dobre. Je ženatý, má deti. A je to môj šéf.“ Vystrelí tri krátke vety ako z guľometu. „Aha!“ zmôžem sa na reakciu. „A ty ho nebodaj ľúbiš...“ skôr sa zamýšľam, ako sa pýtam. Karolínka chvíľu uvažuje, ale že nie, že ona ho neľúbi. Keď prvýkrát k nej vliezol do postele, bola vtedy sama, bez spolubývajúcej. V tej tme sa jej zdalo, že je to kolega čašník, ktorý po nej pokukoval. Objala ho a pritiahla k sebe. Neboli tam žiadne slová, iba dotyky a sex. Keď mu rukami prešla po vlasoch, čosi sa jej znevidelo a otvorila oči. Na chvíľu zamrela neschopná pohybu. Vedľa nej ležal šéf. Keď sa o chvíľu zodvihol, priložil jej ukazovák na ústa, obliekol sa a odišiel. „Potom ma presťahoval, odvtedy bývam sama. Má kľúč od izby. Príde si kedy chce, neviem to ovplyvniť. Pripadám si ako prostitútka.“ Karolínka žije v trvalej traume a nevie ako z nej von. Mohla by odísť, ale na to treba chuť a vôľu. Už je v situácii, keď si sama ťažko poradí. S ľuďmi komunikuje málo, uzavrela sa do seba. Položím dlane na jej ruky, sú zovreté v kŕči. Musí vyvinúť veľké úsilie a aj chcenie, aby sa aspoň čiastočne zbavila napätí, ktoré zotročili jej život.

Petra
Petra odchádzala do Anglicka s tým, že sa zdokonalí v angličtine a po prerušenom štúdiu sa vráti a dokončí školu. Cez agentúru sa dostala do rodiny s dvomi deťmi. Žena bola rozvedená, s deťmi žila sama, bez pomoci by sa ťažko mohla zaobísť. Petra vodila deti do školy a potom ich čakala pred vchodom, upratovala byt, deťom zaliala ovsené vločky, keď boli hladné a raz za čas  vygruntovala kúpelňu, keď si domáca pani dofarbila vlasy. Deti boli šťastné, že im konečne má kto prišiť odtrhnutý gombík alebo zašiť rozpárané nohavice. To už nepatrilo medzi jej povinnosti, ale matka si najprv musela pozrieť všetky sladké seriály, ktoré vysielali, len čo prišla z roboty a na gombíky nezostal čas. Keď si Petra ušetrila dosť peňazí, prihlásila sa do jazykového kurzu určeného cudzincom. Bolo to skvelé spestrenie, ba aj tá takmer hodinka chôdze svižným tempom mala svoje čaro. Bolo jej ľúto dať na autobus toľké peniaze, nuž v pohodlných botaskách občas aj pobehla, brala to ako tréning. Raz, keď sa zo školy vracala „domov“, v rýchlosti sa už nedokázala vyhnúť mužovi, ktorý sa skadesi vynoril. Náraz bol tvrdý, ale muž ju stačil zachytiť. Tento krátky okamih mal natrvalo zmeniť jej život. Pekný, dobre stavaný muž tmavej pleti ju očaril. Ak Petra predtým ledva čakala, kedy sa skončí jej anglický pobyt, teraz bolo všetko inak. Rok vypršal, Petra mala prísť domov a pokračovať v štúdiu. Prišla, ale iba nakrátko. Pobrala čo sa dalo, ponavštevovala staré priateľky a zase odišla. Matke stihla povedať, že si tam našla priateľa a vracia sa k nemu, lebo začali spolu žiť. Len tak, akoby bokom zamrmlala, že je to Iránec, ale že v Anglicku už žije dlho. Nechcela radu ani pomoc, že vie čo robí a že je to jej život. Uplynulo čosi vyše roka v rodičovskom trápení sa. Petra povila dievčatko s mandľovými očami, ale bez sobáša. Pre katolícku rodinu s pevne štrukturovanými postojmi to bolo zlé a kvôli tomu ich zožierala mora. „Neskončila ani školu, čo tam len môže robiť s mužom inej kultúry, s dieťaťom, bez vzdelania...?“ lamentovala matka. Nie, to sa nedalo vydržať! Rodinná rada rozhodla, že za dcérou vycestuje hlava rodiny a na vlastné oči sa presvedčí, ako tam ich dcéra žije. Keď otec na letisku zbadal Petru, ako si pritíska dieťatko k srdcu, zabalené v zavinovačke, prehltol slzy. V tej chvíli sa všetky obavy akoby vyparili a pochopil. Poobjímal aj nádejného zaťa, bol vrúcny k vnúčatku a mal pocit, že zistil všetko a môže sa spokojne vrátiť domov. Týždeň, ktorý medzi nimi pobudol ho utvrdil v presvedčení, že nech bude ako chce, ale teraz je ich Petra šťastná a len dúfal, že to vydrží večne. Všetkým sa uľavilo.
Petra si občas od svojho partnera vypočuje návrhy, že by mali zájsť do Iránu, aby ju spoznala aj jeho rodina a chce sa popýšiť aj s dcérou, ktorá medzitým rastie do krásy. Petra sa usmeje, dobre vie, že na tento návrh sotva niekedy pristúpi. Lebo ona je kresťanka a jej milý je moslim. Zatiaľ im to vychádza. Žijú v demokratickej krajine. Ale ktovie ako by to bolo tam, odkiaľ je on a kde je akoby iný svet.

Kuchárka

„Nemám pri sebe koruny, iba eurá,“ vraví mladé žieňa, keď autobus, ktorý šiel z Nemecka a konečnú mal v Košiciach, zastal pri motoreste, aby sa cestujúci v polhodinovej pauze mohli občerstviť. „To nič,“ vravím, „na dve kávy sa ešte zmôžem, pozývam vás.“ Pri šálke kapučína rozpráva o svojom živote a ja naozaj neviem, či ju mám ľutovať alebo obdivovať. V Nemecku robí už deväť rokov. Je kuchárkou, ale pošlú ju aj tam kde treba, kde práve niekto vypadol. V reštaurácii, ktorá je vychýrená svojou dobrou kuchyňou a sezónnymi špecialitami, sa zvŕta od šiestej hodiny rannej do desiatej večer. Na obed je vyčlenená pol hodina, nikto si nedovolí predĺžiť ju. Každučký každý deň, bez jediného dňa voľna, vrátane sobôt a nedieľ. Nedele sú obzvlášť frekventované. V nemeckej domácnosti sa v nedeľu nechystá obed, nevyvára sa niekedy aj na ďalšie dni, aby bolo do zásoby, tak ako u nás. Nemecká rodina sa v nedeľu vyberie do reštaurácie a dovolí si obed podľa vlastného gusta. „Teraz je špargľová sezóna, už sa mi o tej špargli aj sníva,“ názorne to demonštruje tým, že vyvráti oči dohora. „Ich“ reštaurácia je širokoďaleko vychýrená jej prípravou. Očistenú špargľu uvaria v špeciálnom odvare, ktorý poznajú iba u nich. Na tanieri ju výdatne posypú strúhaným syrom a polejú roztopeným maslom.Na túto lahôdku chodia špeciálne autobusy plné dôchodcov. Zvážajú ich zo širokého okolia, aj z dedín a malých usadlostí, ktoré sú roztrúsené všade  vôkol krajského mesta. Sviatok špargle si málokto nechá ujsť, je to aj dobrý dôvod na stretnutia. „Keď treba, šéfka ma pošle predávať aj do mäsiarstva. Veď vravím, ja som tam dievča pre všetko,“ vraví mladé žieňa. „Asi ste s tým spokojná, keď ste tam deväť rokov,“ zamýšľam sa. „Hm, spokojná... Skúste to ťahať od rána do večera. Teraz mám dva týždne po pol roku driny. Čo mám z tých peňazí, kde ich mám minúť a kedy? Veď nemám chvíľu voľna!“ Náš dialóg vyústi v strachu o miesto, lebo vraj stačí sa ozvať a človek má hneď padáka. Šéfka už vyhodila pár ľudí, ktorí sa jej zdali pomalí a aj starším zamestnancom sa vyhráža, že je dosť dievčat z Rumunska a Ukrajiny, ktoré len čakajú, kedy ich zavolá. Keď sa vraciame do autobusu, poprosím ju, či by mi na chvíľu nepožičala mobil, môj má vybitú baterku a že poviem len jednu vetu. „Aj ja mám vybitú baterku,“ odvetila lakonicky. Iba pred pár minútami, keď sa na chvíľu vzdialila, som ju videla s mobilom priloženým k uchu. Ale možno to s tou vybitou baterkou zosobnila, cítila sa tak.

Opatrovateľka

Batožinu, veľkú napchatú tašku si položila pod nohy a oprela si o ňu chodidlá. Inak sa nedalo. Necestovala prvý raz, už vedela ako to chodí. „Mám tam keramické bábiky pre vnúčence,“ zvestovala dobre nahlas pre celé osadenstvo autobusu. Z Nemecka sa vracalo domov plno Slovákov. Robotníci zo stavby, operky, kuchárky, rôzne pomocnice, opatrovateľky, sezónni pracovníci na poli. Žena s keramickými bábikami otrčila ruku cez uličku a ukázala na náramkové hodinky. „Toto som dostala od dcéry, čo jej opatrujem mamu. Asi za to veľa nedala, no nie...? Nosí mi aj dvadsať - tridsať košieľ na žehlenie. Majú doma troch chlapov. Tie košele žehlím aj dva dni. Peniaze mi nedáva, ale sem-tam dačo kúpi. Ani mi to netreba, ale čo jej mám povedať? Pri jej mame mi je dobre, nie je ufrflaná. Tak tam som, aj keď ma už bolí chrbát. Leží, treba ju dvíhať.“ Žena je veselá, nesťažuje sa. Nech povie čokoľvek, vždy to končí pri eurách. Za blúzku,
čo má na sebe, dala toľko a toľko, kúpila si aj topánky, tie boli dosť drahé, do vnúčeniec investovala najviac – povedala sumu a na čo ju minula. Pamätala si všetko, akoby namiesto hlavy mala kalkulačku. Robila oveľa viac ako jej prislúchalo a bez adekvátnej odmeny, ale prijímala to bez reptania. Hlavou jej pretekali peniažky a bola vďačná za každú drobnosť, ktorú jej podhodili ako psovi kosť. Radosť mala zo všetkého, čo bolo spojené s hmotným prospechom. Spokojná si vystrela stŕpnuté nohy do uličky a len čo privrela oči, zaspala.

Lea Gallová
Foto: (int)