Časopis IMIDŽ

Rozvod býva veľmi náročnou a stresujúcou situáciou. Jeho priebeh závisí od toho, aký postoj voči sebe zaujmú rozvádzajúci sa. Buď si urobia zo života peklo, alebo pochopia, že vyčerpali všetky možnosti konštruktívneho spolužitia a dokážu spolu komunikovať o oddelení domácnosti tak, aby si čo najmenej ubližovali. Rozvodom v konečnom dôsledku najviac trpia deti, pretože sú svedkami hádok, kriku, zlosti, plaču a nešťastia. Ak sa k tomu pridá aj „boj o dieťa“, nikto nevyjde zo súboja ako víťaz. Tento boj pozná iba porazených.

Manželstvo Kláry a Jakuba bolo od začiatku konfliktné. Už keď sa brali, boli po niekoľkýkrát rozídení. Klára pochádzala z rozvedenej rodiny a jej vzťah s matkou, s ktorou bývala v spoločnej domácnosti, bol mierne povedané, napätý. Keďže Jakub mal byt a s pauzami spolu chodili už štyri roky, bola to pre ňu príležitosť odísť z domu. To, že sa s Jakubom často hádali, mal svoju partiu a v podstate ho ani neľúbila, v tej chvíli vôbec neriešila. A tak vyzeralo aj ich manželstvo. Nezaujímali sa o seba, málokedy sa dokázali na niečom dohodnúť a čoraz menej spolu komunikovali. Po štyroch rokoch manželstva nasledoval rozvod. Vtedy už mali trojročného Igorka, ktorý bol svedkom nejednej scény. Pretože počas rozvodového konania chodili do poradne, dokázali si rozdeliť majetok relatívne bez väčších konfliktov, dohodli sa, že o Igora sa bude starať Klára a Jakub bude na syna pravidelne platiť dohodnutú sumu. Otcov styk s dieťaťom bol upravený súdom na každý nepárny víkend, polovicu prázdnin a vianočných sviatkov. Klára so synom sa vrátili bývať k matke, čo vzhľadom k ich vzťahu vnímala ako prechodné riešenie. Z Jakuba sa stal víkendový otec, ktorý  spočiatku dodržiaval termíny. Časom však začalo všetko škrípať. Otec chodil za synom čoraz sporadickejšie, veľakrát ani nezavolal, že nepríde. A ak pre syna prišiel, stávalo sa, že ho vrátil nachladeného, mlčanlivého, či rozľútosteného. Pár mesiacov po rozvode si vybavil prácu v Anglicku. Odišiel na štyri roky a zdalo sa, že situácia sa vyriešila. Klára si našla nového partnera a pre Igorka nového, skvelého
otca. Problém nastal, keď sa Jakub vrátil z Anglicka a začal sa o syna zaujímať. Igor mal už vyše sedem rokov, chodil do druhej triedy a otca si pamätal. Klára bola ochotná podať Jakubovi informácie o Igorovi, ale nesúhlasila, aby si ho opäť začal brávať na víkendy. Bála sa, že to naruší chod jej novej rodiny a nechcela, aby Igor znovu zažil sklamanie, že po nejakom čase jeho otec opäť len tak zmizne. Keďže nikto nechcel ustúpiť, Jakub podal sťažnosť na súd, že mu Klára bráni v uplatňovaní jeho práva byť so synom a exmanželia sa ocitli v poradni. „Mám právo stýkať sa so svojím synom. Rozhodol o tom súd a je to dobré aj pre Igora. Musí vedieť, že má otca, na ktorého sa môže obrátiť, keď bude niečo potrebovať. Viem, že som ho vyše štyroch rokov nevidel, ale on si zvykne. Nájdeme si k sebe cestu,“ povedal na konzultácii Jakub. Klára však hneď odpovedala: „Exmanžel sa o Igora nikdy poriadne nezaujímal, keď za ním mohol chodiť, tak sa na to vykašľal. Teraz má Igorko novú rodinu, cíti sa v nej výborne, nepotrebuje jatriť staré rany. Ak ho má Jakub rád, nech mu dá pokoj!“ Dvaja ľudia, dva názory, dve pravdy. A niekde uprostred je malý Igor, ktorého rodičia „zneužívajú“ na boj proti sebe. Zo všetkých argumentov, ktoré Klára spomínala a z informácií od sociálneho pracovníka, ktorý spolupracoval s rodinou počas rozvodu, bola najzávažnejšia tá, že otec naozaj niekoľkokrát pre svojho syna neprišiel bez akéhokoľvek ospravedlnenia. Ak Igorko otca čakal a on opakovane neprišiel, išlo o veľmi vážne pochybenie zo strany otca. A hoci rozhodnutie súdu o jeho styku so synom je jeho právom a nie povinnosťou, existuje minimálne zodpovednosť za dodržiavanie dohody. Igor si totiž mohol myslieť, že otec o neho nestojí, alebo sa na neho hnevá a mohol sa u neho rozvíjať pocit odmietnutia milovaným otcom. Vtedy závisí veľa od matky, ako situáciu dieťaťu vysvetlí, či prehĺbi vznikajúce pocity dieťaťa,  lebo chce „podkúriť“ nezodpovednému otcovi, alebo ho v očiach dieťaťa „podrží“ a nebude prilievať olej do ohňa. Samozrejme, Kláre mohlo takéto narušenie dohody spôsobiť problémy v jej programe a narušovalo to aj jej ochotu k ďalšej rodičovskej spolupráci. Pre rozvádzajúcich sa rodičov je dôležité si uvedomiť, že aj keď rozvodom prestávajú byť partnermi, rodičmi ostávajú na celý život. So všetkými právami i povinnosťami a plnou zodpovednosťou za svoje konanie. „Zavolal som Kláre, že najbližší víkend si chcem zobrať Igora k sebe. Nevidel som ho vyše štyri roky, preto už nechcem stratiť ani minútu. Viem, urobil som chybu, keď som za ním nechodil, ale ani pre mňa to nebolo jednoduché. Chcem mu byť otcom, ktorému môže veriť. Chcem s ním byť čo najviac, aby sme dohnali zameškané. Vysvetlite, prosím, Kláre, nech mi nerobí problémy a dá mi syna na víkend!“. S takouto požiadavkou a zhodnotením uplynulých rokov prišiel Jakub na prvú konzultáciu do poradne. V prvom rade som považoval za potrebné oceniť Jakuba, že sa sebakriticky dokázal obzrieť za uplynulými rokmi a uvedomil si, čo mohlo Igorovi ublížiť a aj za to, že má motiváciu to napraviť a zmeniť postoj k svojej rodičovskej role. Považoval som však za dôležité mu povedať, že všetko má svoj vývoj. Po štvorročnom odlúčení nemôže automaticky očakávať, že sa so sedemročným synom okamžite zblíži. Z jeho strany sa vzťah k synovi nezmenil, stále ho má rád, ale pre Igora malo odlúčenie iné súvislosti. Štyri roky sú takmer polovicou jeho života a na otca si asi pamätá hmlisto, ak vôbec. Všetko závisí od jeho spomienok, ale aj od toho, či mu mama počas odlúčenia ukazovala spoločné fotografie, fotografie otca, či mu o ňom rozprávala a podobne. Tým, že v danom období prežívala nový vzťah a vytvorila pre Igora novú rodinu, môžeme sa domnievať, že Jakub bol z Igorovho „zorného poľa“ vytesnený. Celý proces zbližovania sa Jakuba so synom som prirovnal k posilňovaniu. „Jakub, predstavte si, že po rokoch posilňovania by ste trištyri roky vôbec necvičili, nechodili do posilňovne, nedbali o svoju podstavu, ktorá by rokmi trošku stlstla, svaly by ochabli, kondícia by značne poklesla. Raz by ste sa rozhodli, že vám to takto nevyhovuje a išli by ste do posilňovne s rozhodnutím, že začnete pravidelne cvičiť, lebo chcete vyzerať ako predtým. Jakub, naložili by ste si pri prvom cvičení na činku 150 kg a cvičili s ňou do úmoru aj niekoľko hodín, alebo si nechali poradiť, koľko zvládnete? Jednoducho, aby ste to neprepískli, vládali prísť aj nasledujúci deň, aby to váš organizmus prijal a svaly sa začali postupne rysovať?“ „No, určite ten druhý prípad. Nie som blázon, aby som si naložil 150 kíl, veď ani by som to nezdvihol a keby aj áno, niekoľko dní by som sa nepostavil!“ „Aký tréningový plán by ste si teda vypracovali?“ „Začal by som s menším počtom sérií a s menšou záťažou a postupne by som si pridával kilá aj série.“ „Správne, Jakub. Iba tak by ste mohli postupne, časom splniť svoj sen a mať znovu svoju pôvodnú postavu a kondíciu. Podobne je to aj vo vzťahu s Igorom. Opäť máte pred sebou dve možnosti. Buď budete trvať na tom, aby vám Klára dala Igora na celý víkend a dohnali ste zameškané, alebo si svoj „tréningový plán“ zreálnite. Môžete začať hodinovým stretnutím so synom niekde na ihrisku alebo tu v poradni a postupovať pomaly, nie na základe vášho chcenia, ale Igorovej schopnosti a ochoty spolupracovať.“ „Takto som sa na to nepozeral. Asi máte pravdu a nechám si poradiť.“ Právo rodiča na dieťa nemôže byť brané a vymáhané automaticky. Vždy sa musí brať ohľad na záujem dieťaťa. Kontakty s dieťaťom sú nie kvôli rodičom, ale v prvom rade kvôli dieťaťu. Preto si Jakub nemôže dobrý vzťah s Igorom vynútiť žiadnym súdnym rozhodnutím, ale dlhodobým, trpezlivým a láskyplným budovaním, ktorému musí pomáhať aj Igorova mama. Jakub aj Klára si potrebujú vyjasniť svoje potreby, motívy, hodnoty a perspektívy. Potrebujú sa naučiť konštruktívne komunikovať ako rodičia spoločného dieťaťa. Na tejto ceste im bude nápomocná psychologická poradňa. Jakub musí pochopiť, že Klára s Igorom to vôbec nemali počas uplynulých rokov ľahké. Nepodieľal na rodičovskej starostlivosti, keď bol syn malý, a preto nemôže čakať, že Klára bude okamžite priaznvo naklonená k jeho nárokom. Klára nechce, aby sa jej syn znovu sklamal. Jakub rovnako musí pochopiť, že jeho exmanželka má nového partnera, ktorý jej pri výchove  syna pomáha. Určite to pre neho nebude jednoduché prijať, lebo sa cíti ohrozený v pozícii otca. Klára si musí uvedomiť, že Jakub vždy zostane Igorovým otcom. Dieťa nie je jej majetok, o ktorom by rozhodovala, či ho otcovi „požičia“, alebo nie. Igor má právo na svoju minulosť a môže mať rovnako dobrý vzťah so svojím otcom, ako aj s novým priateľom svojej mamy. Vyžaduje si to vysokú mieru pochopenia, zodpovednosti a rozumnosti všetkých zainteresovaných. Ešte nikdy nerobilo dobrotu, ak sa druhé partnerstvo tvári, akoby išlo o prvé. Preto je dobré, ak všetci aktéri poznajú svoje roly a zbytočne si nekonkurujú. Otec je otec, mama je mama, mamin nový priateľ žijúci s ňou a dieťaťom v jednej domácnosti je super kamarát a muž, ktorý ľúbi mamu. To všetko platí za predpokladu, ak všetci majú úprimný záujem urobiť maximum pre dobro DIEŤAŤA. Záleží na obidvoch rodičoch, ako sa k tejto novej výzve postavia. Boj o dieťa nemá nikdy víťaza. Pokiaľ sa podarí, aby dospelí vyriešili svoje požiadavky vo vzťahu k synovi bez boja a uznajú, že obidvaja sú pre Igora dôležití, majú šancu na úspech. Jakub s Klárou sa nemusia mať radi. Stačí, keď sa budú rešpektovať a nebudú si hádzať polená pod nohy v podobe ovplyvňovania Igora „svojou pravdou“. Ak to dokážu, Igor ich za to raz určite ocení.

Mgr. Radomír Warošek, psychológ
Foto: ZAT