Časopis IMIDŽ
Dočasným domovom vyše piatich stovák kraslíc sa aj v tomto roku stalo Vihorlatské múzeum v Humennom. Už po sedemnásty raz v spolupráci s miestnou Okresnou organizáciou Únie žien Slovenska usporiadalo v priestoroch renesančného kaštieľa súťažno-predajnú výstavu Karpatská kraslica 2009. „Z malej regionálnej výstavy kraslíc sme sa dopracovali k podujatiu, ktoré jednoznačne prekročilo hranice Slovenska a stalo sa podujatím s medzinárodným rozmerom. Karpatská kraslica sa postupne stala symbolom nových ezhraničných kontaktov, väzieb a priateľstiev,“ povedal na slávnostnej vernisáži riaditeľ Vihorlatského múzea Mgr. Vasil Fedič.
Záhradu nosíme otlačenú v sebe Záhradu, obrazne povedané, nosíme v sebe. Akú bude mať podobu, o tom rozhodneme my sami. Niekto záhradu často strihá, lebo mu prekáža, keď má na stole krivo položenú ceruzku, iný má záhradu ako oázu pokoja a preleží hodiny v nepokosenej tráve. Jeden má záhradu s vysokým kamenným múrom, kde sa uzavrie pred ľuďmi, iný vôbec nepostaví plot…Záhrada môže veľa napovedať o svojom majiteľovi. Asi každý si všimol, ako sa menia záhrady, najmä v okolí miest a v bohatších štvrtiach obcí. Na týchto miestach kedysi pestré a živé záhrady nahradili neustále vykášané trávniky. Na trávnikových púšťach s prešľachtenými tujami a plastovým bazénom nežije skoro nič. Sú to smutné a jednofarebné plochy. Svoju záhradu si môžete navrhnúť a zmeniť vy. Možnosť zdravého spojenia nielen s prírodou, ale aj so svojím Ja, vám ponúka tvorba vlastnej prírodnej záhrady. Vaša záhrada sa tak môže stať oslavou vôní, tvarov, prírodných vzorov, kde sa ľudia budú radi stretávať a kde vytvoríte priestor pre návrat života.
Canis lupus familiaris – hovorí vám to niečo? Že nie? Nevadí. Hneď vám prezradíme, o čom alebo, ešte presnejšie, o kom je reč. Túto dvojstránku venujeme najmä tým, ktorí majú radi domácich miláčikov, pretože reč bude o psovi domácom.
Doma u Vajsovcov v Humennom sa nadýchate priestoru do vôle. Ovláda ho (hlavne) trojica päťčlennej rodiny – otec Vladimír, propagačný grafik a fotograf, dvadsaťročná dcéra Vladimíra, budúca maliarka, študentka Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach a osemnásťročný syn Ján, študent štvrtého ročníka odboru fotografie v Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach. A hoci vo veľkoryso riešenej obývačke dominuje obraz Vladimíry tesno uzavretej v kocke vlastného ja, už pod točitým schodiskom k vzdušnému a svetlému ateliéru sa na druhom obraze podarilo mladej autorke uvoľniť si z kocky ... ruku. „Riešim seba. Priestor okolo seba, hľadám si v ňom svoje miesto. Rozširuje sa, zväčšuje sa,“ hovorí mladá autorka. „Trikrát kreatívne V“ rodiny Vajsovcov nedávno ovládlo aj výstavnú sieň Vihorlatskéhoosvetového strediska v Humennom.
Lekári vždy túžia špecializovať sa na niektorý z mnohých odborov medicíny a tí najctižiadostivejší dosiahnuť v ňom maximum. Na prstoch jednej ruky by sa nám však podarilo zrátať tých, ktorí dosiahli zenit v dvoch špecializáciách. Jedným z nich je MUDr. Ján MICHALKO z Košíc,
Žijeme v čase zahraničných investícií, ktoré istým spôsobom garantujú nielen rast ekonomiky, ale aj modernizáciu našej armády. Životná úroveň „vyvolených“ stúpa a naše konzumné nároky sú porovnateľné s vyspelým svetom. Prečo je potom stále viac a viac chudobných, ľudí bez zamestnania...
Mnohí sa pamätáme na strach, čo nám zvieral hrdlo, keď si naše „dieťa“ prvýkrát požičalo auto a samostatne s čerstvým vodičákom, išlo na svoju prvú cestu. Čo všetko nám v prvom momente preblesklo hlavou. Nehovoriac o tom, ako sme sa museli premáhať, aby sme ho hneď nezastavili a neodšoférovali to radšej sami. Doteraz sa bojíme a nešťastia pravidelne servírované vo všetkých médiách, nás v našom strachu len utvrdzujú. Stať sa môže všeličo, všetko je možné, ale musíme sa naučiť s tým žiť. Podobne ako všetci tí, ktorí sa s rôznymi nešťastiami denne stretávajú. Sú to hasiči, policajti a samozrejme lekári. Práve k nim vzhliadame ako k poslednej inštancii, ktorá náš strach môže obrátiť v nádej a radosť. Nie sú to len lekári rýchlej zdravotnej pomoci, ale aj tí, ktorí nasledujú po nich – chirurgovia, anestéziológovia, sestry a všetci ostatní.
Už ste niekedy skúsili prejsť sa po dôverne známom prostredí so zatvorenými očami? Hoci aj vo vlastnom byte? Že nie? Skúste to a možno lepšie pochopíte život slabozrakých a nevidiacich ľudí. Obklopuje ich šero, kontúry predmetov, alebo úplná tma. Potrebujú pomoc blízkych a náhradné oči. Niekedy stačí poriadne silná lupa, no často siahajú po bielej palici a v tom lepšom prípade im sprievodcov pri orientácii v teréne robia vodiace psy. Vraví sa, že každý si so sebou nesie svoj kríž. Keď však svoje problémy porovnáme s tými, s ktorými zápasia nevidiaci, vyznejú malicherne
Bola posledná, slnkom a teplom zaliata septembrová nedeľa. V špeciálnom vlaku, ktorý dostal oficiálny názov Tokajský expres, sedeli stovky cestujúcich. Všetci nastúpili v Košiciach s tým, že vystúpia až na konečnej v Čerhove. Boli medzi nimi známi architekti, vysokoškolskí profesori, advokáti, manažéri, lekári, ale aj študenti, ženy na materskej, či remeselníci....
Ing. Zoltán Bartoš, rodák z Košíc, patrí v súčasnosti medzi najuznávanejších odborníkov na komunálne tepelné hospodárstvo v Slovenskej republike. Absolvoval Elektrotechnickú fakultu, odbor elektroenergia na Vysokej škole technickej v Košiciach. Jeho prvým pracoviskom bol Bytový podnik mesta Košice, kde prešiel rôznymi funkciami. Začiatkom 90-tych rokov minulého storočia vzniklo v Košiciach Tepelné hospodárstvo, spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorého stopercentným vlastníkom je mesto Košice. V novovytvorenej spoločnosti začínal ako vedúci oddelenia technického rozvoja, potom sa stal investičným námestníkom a neskôr riaditeľom a konateľom. Je ženatý, otec 16-ročnej dcéry. V tomto roku oslávil 48. narodeniny.
IMIDŽ - magazín pre zdravie, krásu, štýl, módu a rodinu